V tom z javiska zavolali jeho meno. Spustil sa potlesk. Milan Lasica sa vystrel, z pliec striasol vek a únavu. Na scénu vyšiel premenený. Kúzlo sa udialo. Bolo fascinujuce vidieť to na vlastné oči.
Článoček Plus 7 dní, kde ako to len oni vedia, nežne predkladajú ľuďom titulky, pichajúc im do achilovky, v očakávaní reakcie podobnej žihadlu osy. Titulka riešila, že tri známe ženy majú pri deťoch babysitterky, Taká konina, poviete si. Jasné, že majú, prečo by nemali?
Sme tým, kým sa rozhodneme byť. Ako sa budeme nazývať ovplyvní to, ako sa budeme vnímať. Na podvedomej úrovni tým symbolicky dávame signál sebe aj ostatným, kto sme. Ja si radšej vyberám byť slnečná nádherkovská femme fatale než Tupoň. Ľuďom okolo seba to chcem dopriať tiež.
Od ženy sa viac menej automaticky očakáva, že meno, ktoré tvorilo jej identitu niekoľko desiatok rokov a má k nemu citovú väzbu, s ľahkosťou a navždy vymení za priezvisko dovtedy jej nič nehovoriace. K tomu ešte koncovka- ová, ktorá na Slovensku pretrváva ešte z feudálnych čias a poukazuje, ku komu daná žena ''patrí''. Nie každej to je po chuti.
To ako on sám bral svoju smrť, odbremenilo nás, jeho blízkych. Nebolo treba sa oňho a zaňho báť, lebo on sám sa nebál. Ak naňho prišla slabá chvíľka, zdieľal svoje obavy s nami. Rozmýšľali sme spoločne, čo je za pomyselným prahom života. Fantazírovali. Absencia jeho strachu dávala silu a odvahu ľuďom okolo neho. Spätne si uvedomujem, že to bol jeho darček nám, svojim blízkym.
Vzápätí jej do mozgu opäť vystrelila prudká bolesť. Nožnice cinkli o misu. Tak pochopila, že jej práve roztrihla hrádzu. Tú, ktorú si mesiace trénovala a starala sa, aby presne k tomuto nemuselo dôjsť. Prečo?, chcela sa znova spýtať mladá žena, no to už jej priväzovali nohy remeňmi ku koze.
Bolo to náročné po všetkých stránkach. Lúčili sme sa s členom rodiny. No aj tak by to mohlo byť horšie a bolestnejšie. Je to riadne na riť, ale nie je to úplné peklo.
Nie, nemáme prečo ďakovať násilníkovi, že nám ubližuje. Nie, nie je konateľom prozreteľnosti, nástrojom vyššej moci zoslanej z hora, aby nám ukázal našu nedokonalosť, nedoliečené jazvy našich materí alebo nedokončený osobný rozvoj.
Kristín Gunlaugsdóttir vystavuje v galériách a múzeách po celom svete. V jej tvorbe dominujú obrazy vagín v nadrozmernej veľkosti. Tie nie sú mienené ako prvoplánová provokácia, či snaha šokovať. Sú hľadaním odpovedí na to, kto sme, aký vzťah prechovávame k vlastnému telu.
Filmový festival Jeden svet predstaví takmer päťdesiat dokumentárnych filmov. Filmové tipy pre vás vyberá umelecká riaditeľka festivalu Diana Fabiánová.
