Dobrý deň, Vy ste pani…? ''Spotená''

''Prosím? ''

''Eva Spotená''’

Sú priezviská, ktoré sa nenosia ľahko. Ak ste ženou, môžete čakať na deň sobáša, kedy sa ho zbavíme. Ak ste muž, alebo sa do nie príjemného priezviska vydáte, vyhliadky sú horšie. Posmievať sa budú aj vašim deťom. Vieme presne, čo príde, a ono to príde. Bohužiaľ.

Meno po manželovi

Preto je pozoruhodné, prečo tak (muži) lipnú na tom, aby sa priezvisko, aj keď občas spôsobujúce komplexy, osvojila aj ich nastávajúca, a deti si prešli rovnakým peklíčkom.

Moja mama mala priateľku, ktorej narástli obrovské prsia. Nadmerná veľkosť poprsia jej sťažovala život i pohyb, ohýbala chrbticu. Dnes by to už vyriešil operačný zákrok preplácaný poisťovňou. Vtedy také možnosti neboli. Priateľka, nazvime ju Eva, bola verejne činná osoba. Mala snúbenca, s ktorým plánovali spoločný život, rodinu.

Ako sa blížil deň sobáša, vyvstal problém. Jeho priezvisko bolo Cecko. Eva ho žiadala, aby si mohla nechať priezvisko svoje, bo v kombinácii s jej fyziognómiou a povolaním na verejnosti by pôsobila komicky. On však trval na tradícii. Jeho otec bol Cecko, jeho starý otec bol Cecko, aj on bude Cecko, jeho žena Cecková a jeho deti budú Ceckovia a Ceckové tiež.

A tak sa rozišli. Pán Cecko prišiel o lásku svojho života. Žiadne deti (ani ženu) už nemal. Jeho priezvisko zaniklo spolu s jeho životným príbehom. Stálo to za to?

Prečo tak lpíme na zachovaní a množení priezviska, akoby inak zanikol celý rodokmeň po meči a naši predkovia sa spolu s priezviskom vygumovali z histórie?

Ak je priezvisko nabité tak silným emočným nábojom, že sa ho muži nechcú vzdať, ani keď je problematické, mali by rešpektovať, že aj ženy môžu cítiť podobnú väzbu k priezvisku, do ktorého sa narodili ony.

Ženy, deti a manželovov priezvisko

Sú prípady, kedy sa ženy doslova tešia, že pojmú priezvisko svojho muža. Z najrôznejších dôvodov. A to je skvelé. A sú prípady, kedy to tak nie je. Tiež z najrôznejších dôvodov. A je na mieste ich postoj rešpektovať. Neznamená to, že by boli menej oddané mužovi, ktorého si idú vziať.

Napriek tomu je to pre početnú množinu ženíchov nanajvýš citlivá záležitosť. Od ženy sa viac menej automaticky očakáva, že meno, ktoré tvorilo jej identitu niekoľko desiatok rokov a má k nemu citovú väzbu, s ľahkosťou a navždy vymení za priezvisko dovtedy jej nič nehovoriace. K tomu ešte koncovka- ová, ktorá na Slovensku pretrváva ešte z feudálnych čias a poukazuje, ku komu daná žena ''patrí''. Nie každej to je po chuti.

Okrem faktoru ''cudzieho'' mena je tu aj nový obsah a tón priezviska. Napriklad z takej slečny Lonaguerovej sa stať pani Kapustová či Balážová, čo zmení celkovú tonalitu, vzletnosť a zafarbenie priezviska.

Ďalšou kapitolou sú spoločenské očakávania, že dieťa bude mať meno po biologickom otcovi, aj keď si ženu, ktorá ho porodila nevzal a ani nevykazuje ambíciu aktívne sa podieľať na jeho výchove, či na ňu finančne prispievať. V Švajčiarsku napríklad, je to presne naopak.  Ak si muž ženu nezoberie za manželku, dieťa automaticky dostáva priezvisko matky. Len splodiť ho nestačí...  

Mám priateľku, ktorej sploditeľ 8 rokov neprispieva na svoje ratolesti, no navonok hrdo požíva status otca. Malí nositelia jeho mena idú životom plne zaopatrení z každodenných mozolí ich mamy. Nosia však priezvisko spolusploditeľa. Inak by to bol predsa škandál.

Možno by k tomu chlapi pristupovali inak, keby vedeli, že ten status si treba zaslúžiť. Napríklad zodpovednosťou. A keby sme sa nebáli zastať sa svojich práv a ukázať, že skutočný škandál je na svoje deti neprispievať.

Rozhodnutie je vec ženy

Ale dá sa to aj inak. Moja kamarátka nosila priezvisko, z ktorého sa dalo lahko uťahovať a tak to spolužiaci aj robili. Mala priateľa, ktorý tiež nebol so svojím spokojný. A tak sa rozhodli, že keď sa vezmú, vezmú si priezvisko jej babky za slobodna, ktoré bolo oveľa ľúbozvučnejšie a hlavne neposmešné. Ich deti tak nebudú počúvať nepríjemné žarty na svoju adresu a oni obaja tým získajú tiež. A tak sa aj stalo.

Zdá sa to ako tá najlogickejšia a najjednoduchšia vec, však?  A pritom mnoho ľudí nedokáže nabrať vnútornú slobodu na to, aby si meno zmenilo, ak sa v ňom cíti nepohodlne, či si ponechalo také, v ktorom je mu komfortne.

Ak riešite túto dilemu, zamyslite sa, čo vám bráni spraviť to, po čom vaše srdce prahne. Je to rodina? Priatel(ia)? Spoločenský tlak?  

Nik iný, len vy sama, sa každý deň predstavujete a podpisuje svojim menom. Preto nik iný nemá právo rozhodovať, ako sa budete volať. Je to vaša vec. Je povznášajúce vyslovovať svoje meno s prijemným pocitom v podnebí. Doprajte si ho.