|
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedna mladá žena, ktorá otehotnela. Na bábo aj na pôrod sa veľmi tešila. Celé tehotenstvo sa na to svedomito pripravovala - cvičila, zdravo jedla, hrádzu si masírovala, vulvu trénovala s epino. Bolesti sa nebála. Bola na ňu zvyknutá.
Snažila sa spraviť maximum preto, aby pôrod prebehol prirodzene. Prišla do nemocnice. Kvôli kovidu jej manžel nesmel byť s ňou a tak statočne predýchavala v rúšku, osamote. Až do momentu, keď vošiel mladý doktor a pichol jej oxytocin. Prečo?, pýtala sa. Veď zátka sa sama uvolnila, nebolo treba, všetko ide ako má...
Roztrihli jej hrádzu bez upozornenia
No lekár sa ponáhľa. Za dve hodiny mu končí smena a tak namiesto pozdravu a oboznámenia sa so situáciou i rodiacou ženou, rovno pichal. Oxytocin, namiesto kvapkania tiekol prúdom. Bolesť ju ochromila svojou intenzitou, no viac ju prekvapilo nekompromisné správanie sa doktora. Bol mladý, do 30 rokov, no na otázky jej neodpovedal. Akoby bola neživý predmet. Sám ju o ničom neinformoval. Nakoniec odišiel.
Chcete si pravidelne prečítať stĺpčeky Žien v meste priamo vo svojom e-maily bez reklamy?
Vymenila ho ešte mladšia doktorka. Fajn, vraví si mladá žena. Je to moja rovesníčka, mohla by mi byť sestrou či kamarátkou. Doktorka však mala iný názor. Bez upozornenia jej strčila ruku do vagíny a namiesto predstavenia sa, či upozornenia, že jej práve ide spôsobiť bolesť v intímnych miestach, hlesla: “Ja Vás dokončím.’’
Vzápätí jej do mozgu opäť vystrelila prudká bolesť. Nožnice cinkli o misu. Tak pochopila, že jej práve roztrihla hrádzu. Tú, ktorú si mesiace trénovala a starala sa, aby presne k tomuto nemuselo dôjsť. Prečo?, chcela sa znova spýtať mladá žena, no to už jej priväzovali nohy remeňmi ku koze. Na ďalšie prečo už nemala síl. Poníženie sa miešalo so zúfalstvom.
Prečo priväzujeme ženám nohy o kozu
Ja sa pýtam za ňu: Prečo si toto robíme? Prečo chýba základná úcta a rešpekt? Prečo ignorujeme odporúčania WHO a naďalej fungujeme ako vo viktoriánskej dobe?
V roku 2021, v srdci Európskej únie, priväzujeme ženám nohy o kozu. Nechávame ich rodiť “hore kopcom” proti gravitácii. Radšej im bez ich súhlasu striháme genitálie, než by sme im dovolili rodiť v polohe, ktorá pôrod uľahčuje. Aby sa doktori nemuseli zohnúť? Nepoužívajme, prosím, na ich obranu argument ’’ale naši doktori sú kvalitní, odborníci a profesionáli'.’
Nie je dobrý lekár ten, ktorý rutinne a častokrát bezdôvodne (ak nemyslíme ušetrenie jeho času) vykonáva zákrok, ktorý má za následok zdravotné fyzické aj psychické problémy pacientiek. A to na niekoľko rokov i celý život. Ten jeden úkon má vplyv na sebavedomie rozstrihnutých žien, ich sexuálny život, ich fyzicku aktivitu. Prečo ani len iná žena doktorka nechápe, že pošva je aj pri pôrode pohlavný orgán a vôjsť doňho bolestne a bez súhlasu zanechá v žene pocit znásilnenia? Prečo nepovažujú rodiacu ženu za hodnú vedieť meno doktora, ktorému zveruje osud svojho dieťaťa i seba?
Dokumenty o násili pri pôrodoch
Tento rok vyhral filmový festival Jeden Svet slovenský dokument Neviditeľná. Poukazuje na slabé stránky v našom pôrodníctve. Bol najsledovanejším zo všetkých filmov. Získal hlavnú aj divácku cenu. Pred pár rokmi vzbudil obrovský ohlas dokument Medzi Nami, ktorý ukazoval praktiky niektorých lekárov. Silný záujem žien o tieto dokumenty je vyjadrením ich túžby po zmene. Je to forma, akou môžu dať najavo, že je to pre nich vitálna téma. Je to ich protest. Koľko žien po cisárskom reze či po zažití násilia pri pôrode má silu a energiu podať sťažnosť voči nemocnici či konkrétnemu ošetrujúcemu personálu? Koľko z nich by nemalo strach, že ak znova otehotnejú či ochorejú, nevrátia im to dvojnásobne späť? Aká je ich šanca na úspech v spore s nemocnicou?
Samozrejme, že sú aj pôrodníci a pôrodníčky s ľudským prístupom. Vďaka za každého jedného. Nemali by však byť svetlým príkladom v tme. Mali by byť štandardom.
To, že sa ženy nesťažujú, neznamená, že sú v poriadku. Ukázalo sa to aj na petícii, ktorá vznikla po tom ako v tv relácii od doktora zaznelo, že nepozná jedinú ženu, ktorá by po nástrihu dlhodobo cítila jeho následky. Stovky žien mu v otvorenom liste napísali svoje príbehy. Tie ženy tu sú, medzi nami, len zvyčajne nemajú hlas. Práve ten im dávajú novinárky a spisovateľky, ktoré dávajú priestor takýmto príbehom a dokumentárne filmy ako dva vyššie spomenuté.
Miesto toho, aby sa príslušní lekári nad celou situáciou zamysleli a zreflektovali svoje správanie, začali sa pred uvedením filmu vyhrážať a obviňovať režisérku jedného z nich z labilného duševného zdravia. Dokonca zverejnili jej osobné zdravotné záznamy.
A tak si tu žijeme. Ja mám ďalšiu dokatovanú priateľku a mladá lekárka na začiatku svojej kariéry má našliapnuté na to, aby desaťročia poznačovala ďalšie a ďalšie ženy. Pritom by stačilo tak málo. Rešpekt, úcta, empatia. Netreba viac.
Ženy, ozývajme sa
Prosím vás, ženy, nenechajme sa. Ozývajme sa. Nič iné nepomôže. Len o tom otvorene hovoriť. Stáť si za svojimi pocitmi. Ak sa cítite ublížene, treba to pomenovať. Rovnako ako fyzická, aj psychická bolesť je reálna.
Vy, ktoré ste mali pozitívny pôrodný zážitok, nespochybňujte prosím tie, ktoré také šťastie nemali. Popieranie traumy je rovnako bolestné ako trauma sama. Ak je niekde potrebná vaša solidarita a spolupatričnosť, je to práve v týchto najcitlivejších sférach. Zdieľajme, zastaňme sa jedna druhej a postupne dosiahneme zmenu.
Zapojte sa do formálnych či neformálnych aktivistických skupín ako Ženské Kruhy. Zdieľajte skúsenosť svoju, či podporte tie, ktoré na to hľadajú silu. Nik iný to za nás nespraví. Každý hlas, ktorý počuť, sa ráta. Zmena k lepšiemu príde. To, ako rýchlo to bude, závisí od nás.
