|
Žienky, ide leto, čas bezstarostnosti, slnka a plaviek. Pravdaže, okolnosti nám to nemusia vždy dovoliť, no vo vzduchu sa vznáša niečo hravo neuchopiteľné, príťažlivé, čo tam iné ročné obdobia nelieta. Skúsme sa načiahnuť za tým prísľubom radosti a slnenia sa v lepších časoch. Aby sme dokázali vzlietnuť do stavu beztiaže, je treba odhodiť závažia, ktoré nám bránia v rozlete.
Sú to pritom veci s nízkou hmotnosťou, no o to silnejším emočným nábojom. Žlč, závisť, hnev. S nimi sa plachtiť v troposfére nedá. Nechajme ich na dne Zlatých pieskov, spolu s vygrckanými langošmi, pivovými fľašami a stratenými lodičkami. Vyšvihnúť sa nad hladinu len tak, naľahko.
Prečo tento úvod?
Ukázalo sa mi na kompe, čo som vidieť nemala. Článoček Plus 7 dní, kde ako to len oni vedia, nežne predkladajú ľuďom titulky, pichajúc im do achilovky, v očakávaní reakcie podobnej žihadlu osy. Titulka riešila, že tri známe ženy majú pri deťoch babysitterky, Taká konina, poviete si. Jasné, že majú, prečo by nemali? Nuž pod titulku sa ako na med prilepilo 280 komentov. Zväčša plných spravodlivého hnevu a nenávisti od ľudí, ktorí sú ukážkovými rodičmi. Preto môžu brýzgať na ženy, o ktorých nevedia nič. Boli tam láskavé mamičky, ktoré sa porovnávali, nadávali a zatracovali. Oteckovia, ktorí bez problémov napísali, že dané ženy sú pi.e vyje..é. Všetkým tým výchovným poradcom naplnených absurdnou zlosťou vôbec nebolo trápne svoju žlč verejne ukazovať. Naopak, dostávali za ňu lajky a povzbudenia od ďalšich, žihaldom uštipnutých.
Prečítajte si
Závisť, nenávisť, žiarlivosť, vulgárne hanobenie patrili voľakedy k emóciám, ktoré človek skrýval, hanbil sa za ne, vedel, že sú neprístojné. Tie časy sú, zdá sa, ta het. Mne to pride nebezpečné. Na ženy sa štatisticky spúšťa oveľa viac kritiky než na mužov, prakticky za všetko.
No, mala by byť istá miera, ktorá tu však absentuje. Zloba v online nemá hranicu. Prelieva sa z koryta ako pomyje z prasačieho válova. Je to nákazlivé a toxické aj pre tých, ktorí ju sami miešajú a varia, hoc si to neuvedomujú. Nemôžeme sa vygrcať bez toho, aby nám v ústach nezostala pachuť zvratkov.
Zakaždým, keď haníme, posudzujeme a odsudzujeme nejakú ženu, škodíme sebe. Ľudia sú ako špongie, nasávajú informácie, postrehy, vzorce správania. Ostatné ženy vidia, že sa neoplatí zdielať súkromie, problematické situácie, či vytŕčať z davu, byť úspešná. Lebo pri najmenšej príležitosti sa za to tvrdo pyká verejnou pohanou. Brzdíme samé seba. Určite nie som prvá, od ktorej to počujete, no zdá sa, že je to mantra, ktorú si treba dookola opakovať, bo na ňu pričasto zabúdame a vraciame sa do koľají, ktoré nám škodia.
Kritika vyvoláva väčšiu snahu po dokonalosti. Vynakladáme námahu navyše, aby sme maskovali nedostatky, ktoré pritom zdieľame demokraticky, všetky. Končíme vyšťavené. Obmedzujuceho korzetu verejnej či susedskej mienky sa pritom i tak nezbavíme.
V posledné dni som sa stretla s nečakanými úmrtiami dvoch žien medzi 31- 42 rokov. Obe boli mamami malých detí. Obe zdravé. Obom sa zastavilo srdce. Kamarátka pred pár dňami skolabovala. Ju sa našťastie podarilo oživiť.
Môžu to byť vrodené vady, ktoré sa teraz prejavili, môže to byť dôsledok hocičoho, no nemôžem sa zbaviť pocitu, že je toho na mnohé z nás príliš veľa. Veľa, čo si na seba nakladáme, stres, ktorý pravidelne zažívame, role, ktoré na seba berieme, vsetko to, kým sa snažíme byť, aby sme splnili očakávania iných.
Život je sakra krátky a môže byť napriek ťažkým okolnostiam krásny, tak si ho nesťažujme a neskracujme. Negrcajme na iné ženy.Tým i my budeme žiť v čistejšom prostredí. Vezmime ich za ruku a lietajme. Je to taká banalita, no napriek tomu zdá sa, že ju treba omielať. Komu zvoní hrana? Tebe, Vždy aj Tebe. Ja chcem žiť v zdraví aspoň do 90 tky. Chcem vidieť rásť svoje deti a deti ich detí. Nechcem kolabovať. Chcem vytvárať krásno, nie dusno.
A tak nehejtujem, nebrodim sa dnom Zlatých pieskov. Radšej sa snažím vzlietnuť do troposféry, kde gramblavosť, nedokonalosť i kilá navyše vážia menej než vyčerpanosť. Poďme plachtiť spolu. Chytá sa tam najžiarivejší odtieň letného bronzu.
Chcete si pravidelne čítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maili?
