|
Včera som sa vrátila z dobrovoľnej prázdninovej online izolácie. O to silnejšie ma ako nečakaná vlna púštneho tepla ovalila správa o smrti pána Lasicu. Najprv sa mi to nechcelo veriť. Veď on bol na svete vždy! Odkedy si pamätám, bol tu s nami, všetkými. Navyše vyzeral stále rovnako. Patril medzi umelcov, ktorí vedia čarovať slovom i tvárou tak, že diváci, fascinovaní, ich vnímajú ako ikony, nie ako ľudí, ktorí starnú rovnako ako my, smrteľníci.
Milan Lasica: česť a rešpekt
Jeho hlas, výrazný profil, špecifickú chôdzu a dôstojne vzpriamenú vysokú postavu, si pamätám z detstva. Mladosti. Dospelosti. No furt. Pamätám si, ako som ho stretávala v Starom meste, ako sedával v kaviarni Rolland, kde ho všetky čašníčky túžili obsluhovať.
Môcť podať šálku teplej kávy pánovi Lasicovi, priblížiť sa k nemu tak hriešne blízko, a môcť ho osloviť hoc len ''čo si dáte?'' a ''nech sa páči''. To nie je len tak. To bola udalosť. Vznášal sa okolo neho neprenosný oblak charizmy, ktorá priťahovala, a zároveň vzbudzovala rešpekt.
Prečítajte si
Mala som to šťastie a česť pobudnúť s pánom Lasicom pred pár mesiacmi na jednom pódiu. Hodinu a pol. Poviem pravdu, že predtým, než sme vyšli na javisko, sedel za scénou a prišiel mi veľmi, veľmi krehký. Prebleskla mi hlavou myšlienka o smrtelnosti. Doslova ma to vyľakalo, lebo veď on sa mi doteraz zdal mimo fyzikálne zákony, viac-menej nemenný.
V tom z javiska zavolali jeho meno. Spustil sa potlesk. On sa vystrel, z pliec striasol vek a únavu. Na scénu vyšiel premenený. Kúzlo sa udialo. Bolo fascinujuce vidieť to na vlastné oči. Po celý čas na javisku sršal humorom. Sedela som hneď vedľa neho a tak som počula aj poznámky, ktore si húdol len tak pre seba, a možno tak trochu aj pre mňa. Komentoval ľudí, veci okolo seba, bystro, so záujmom a zvedavosťou.
Bol taký ako vždy pred publikom. Plný ostrovtipu a brisknej inteligencie. Hodina a pol výkonu, kedy jeho intelekt a telesná schránka pracovali na plné obrátky.
Keď reflektory zhasli, akoby odbila polnoc a čarovný elixír z tela vyprchal. Za scénou sa premenil späť na krehkého starého muža, ktorý neistým krokom odchádzal tmavým zákulisím. Pravdepodobne je to kumšt veľkých umelcov, ktorým javisko, diváci, atmosféra, pocit zodpovednosti, že sa treba vypäť a podať výkon, i samotná radosť z toho výkonu, dodávajú do žíl silu. Prekonajú svoje fyzické limity, boľačky zmiznú, adrenalín a ešte to čosi naviac, čo majú vo svojej duševno -fyzickej výbave sa hecne a zvráti chod času. Na tú posvätnú chvíľu.
Milan Lasica: Humor ako umenie
Priznám sa, do toho programu - Zlaté časy, som šla hlavne kvôli pánovi Lasicovi. Tak ako voľakedy, ako mladá čašníčka, som cítila aj teraz, po rokoch, silný rešpekt, obavy či sa pred ním nestrapním, no i veľkú chuť môcť pobudnúť v jeho blízkosti. Váhala som či ísť, lebo s ďalším hosťom sme mali diamtrálne odlišne názory na postavenie žien v spoločnosti, na ich práva, na to, kde končí dobrý žart a začína zraňujúci sexizmus. Nevedela som si predstaviť ako to uhráme na ľahkú vtipnú nôtu, keď sme z dvoch, názorovo veľmi vzdialených svetov. V dramaturgii ma uisťovali, že sa to vstrebe, že rozkol je prirodzený, sme predsa dve rozdielne generácie.
Prečítajte si
Na natáčaní sa vskutku ukázalo, že svojimi názormi na ženy ostal pán ubytovaný v 70. rokoch. Drvivú časť sexistických vtipov i našich stretov réžia elegantne vystrihla. Hosť bol rovesník pána Lasicu. Jeho však vystrihovať nemusela. Lebo vek nie je dôvodom či ospravedlnením pre neúctivosť. Vtipy sa dajú robiť na všetky spôsoby a na všetkých. Pritom tak, že neurazia, ak pod ich povrchom cítiť pochopenie a láskavosť.
To je však umenie. Málokto ho ovláda. Len pár ľudí je v tom majstrom. Pán Lasica mal 81 rokov, no jeho cit, nadhľad, porozumenie zmene doby a hlboká empatia, skrytá pod nečitateľným výrazom v tvári, z neho robili bezvekého humoristu a vzácneho človeka.
Jeho duša i telo teraz naposledy predviedli javiskové kúzlo. Dali zo seba všetko, čo mali. Vyminuli zázračný elixír do poslednej kvapky. Aby nás, večných divákov, po tisíci raz obdarovali zážitkom pobudnúť v oblaku jeho jedinečného talentu a charizmy. Keď už nebolo z čoho silu čerpať, rozlúčil sa a odišiel. Originálne, divadelnícky. Bude tu smutno a to prázdne miesto nedokáže zaplniť nik iný, no aj tak tu bude s nami furt. Ako vždy.
Ďakujeme, že ste pre nás toľko kúzlili, pán Lasica.
Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky žien v meste priamo vo svojom e-maili?
