Robotníci, montujúci nábytok v obývačke, konečne opustili Evin byt, a hoci si myslela, že začne hneď upratovať, zviedla ju predstava silnej, voňavej kávy. Napokon...

Prišli hneď ako muž odišiel do práce a musela okolo chlapov skákať raz s minerálkou, potom s obloženými chlebíkmi... Všetko sa však nakoniec podarilo, obývačka vyzerala sťa zo žurnálu a Eva sa tešila, ako ju Ali pochváli. Veď to všetko zorganizovala, vybavila...

Nikdy sa nepúšťal do vecí okolo bytu. Nemal k tomu vzťah. Vedela, že nie je na tomto svete sama, čo v rodine musí všetko sledovať, dávať dokopy, že prosto na niektoré veci je jej chlap celkom nemožný.

Hrozná správa v telefóne

Sadla si do kresla k balkónu, aby videla do parku, tento pohľad mala zo všetkých najradšej.  Po konároch stromov posedávali celé kŕdle vtákov, najnovšie sa prisťahovali aj krkavce. A ako tie vyvreskovali! Eva sa niekedy na nich poriadne zabávala.

Prvý a posledný dúšok čierneho nápoja chutí vždy najlepšie. Vychutnávala si ho a telefón, keď zazvonil, takmer nenávidela. Musia vyrušovať práve teraz? Zdvihla.

„Pani Kavická, musím vám oznámiť veľmi smutnú správu.  Váš manžel dostal v práci rozsiahly infarkt a záchranka ho vezie do nemocnice. Je nám to veľmi ľúto,“ počula hlas Aliho asistentky a zdalo sa jej nepravdepodobné, že takúto vec nechali oznámiť práve jej.

„Do ktorej nemocnice, prosím?“ dostala zo seba. „Na Kramáre. Držte sa, pani Kavická. Dovidenia.“  telefón stíchol. Iba trochu si opláchla tvár, bežala do garáže, sadla do auta a vyrazila rovno do nemocnice.

Cítila sa veľmi čudne. Akoby ju niekto zavádzal, klamal... Ali bol ráno predsa celkom v poriadku! Vyšla na druhé poschodie, konečne našla lekára, ktorého sa mohla spýtať, ako je to vlastne s jej manželom. „Prepáčte, pani, žiaľ, neprežil. Bola to veľmi silná akcia srdca.“  Vysvetlil Eve, kde manžela nájde.

Potrebovala sa ho dotknúť, pohladiť jeho tvár, presvedčiť sa o pravde. Biely ako stena nehybne čakal, čo sa s ním bude diať ďalej. V takejto situácii sa ešte neocitol. Špičkový manažér, čo zachraňoval firmu. Pozerala na neho, vôkol ticho, akoby v izbe ani nikto nebol. „Čo sa stalo, Ali?  V takom veku... Veď nemáme ani šesťdesiat!,“ chcela počuť odpoveď.

Evu Kavickú vyviedli od manžela takmer nasilu. Začali sa jej v duši diať čudné veci. Pritiahla si k posteli stoličku, hlavu položila vedľa manželovej a potichu mu rozprávala veci, ktoré nemal nikto počuť. Nereagoval.

Pohreb neorganizovala. Dokonca sa ho odmietla aj zúčastniť. Aby ju dostali do krematória, musela prísť sestra z Austrálie. Stála pred rakvou s očami prázdnymi, vyhasnutými...Nevedela, čo sa bude diať o hodinu, zajtra, o mesiac. Sama. Sama všade. V byte, na ulici, vo svojom vnútri. Prvú noc spala u Evy sestra, druhú prišla priateľka Naďa, no tretiu zostala ako kôl v plote.

Aliho posteľ ustlaná, jeho šálka na kávu už tri dni položená v skrinke nad umývadlom. Vyhádzala všetky skrine. Aliho veci napchala do modrých plastových vriec a zaniesla do charity. Topánky vyhodila, zápisky, položené na stole roztrhala a hodila do koša. A celý čas so zovretým srdcom plakala, nariekala, kvílila.

Smútzok a neha na plátne

Láska k manželovi sa rozťahovala v celom jej vnútri, mala pocit, že jej roztrhne hrudník. Čo ako chcela nekonečný žiaľ potlačiť, nedalo sa. Videla ho všade. Na ulici, v obchode, kam chodieval po pečivo, videla ho na každom svojom kroku.

A v jednej chvíli sa Eve zazdalo, že vošiel do predajne s potrebami pre výtvarníkov. Šla teda za ním a zastavila sa pri skicároch, plátnach, farbách, štetcoch. Nakúpila si z každého zopár kúskov. Vrátil sa jej sen z mladosti, vtedy maľovala, no Brunovský nebola, tak s tým skončila.

Už na druhý deň nákup rozložila v manželovej pracovni a začala. Ako sedí za stolom, pracuje, ako popíja kávu...Všade ON. Maľovala každý deň. Trvalo to pol roka. Ali visel na všetkých stenách. Farbu často riedila slzami, avšak pomaly sa presúvala aj k iným objektom.

Prvú vlastnú výstavu mala po roku. A predala takmer všetky obrazy. Ľuďom sa páčil smútok a neha, ktorý z farieb vychádzal, každé plátno vyrozprávalo iný príbeh. Clivota v Eve zostala.

Zmenila sa však na hnaciu silu a Eva bola Alimu vďačná, že ju zaviedol práve do predajne pre umelcov.