Často o nich vieme iba to, že sú manželkami či partnerkami známych a slávnych mužov. Len veľmi málo tušíme o ich vlastných ambíciách, názoroch, či talente, ktoré dali bokom, pretože vo vzťahu s významným mužom musí byť ten druhý, ktorý sa stará o bežné a praktické veci. Aj na úkor vlastných životných plánov. V seriáli Ženy známych mužov sme u nej doma navštívili KATARÍNU TRAUBNEROVÚ, manželku zosnulého neurológa Pavla Traubnera (2. máj 1941 - 14. november 2024).

Katarína Traubnerová robila doma veci tajne 

Inžinierka Katarína TRAUBNEROVÁ žije v Bratislave, má dve dcéry, a je vdovou po zosnulom profesorovi Pavlovi Traubnerovi. Malé, útle žieňa, čo si dokázalo láskavým slovom vyboxovať u svojho silného a veľmi známeho neurológa autoritu.

V ich byte, zdá sa, ticho ani nie je. Vždy, keď som tam prišla na kávu a na kus reči, prišli aj ďalší. A bolo i tak, že odrazu sa v obývačke objavila osôbka bez klopania, zvonenia. Aj moji rodičia tak žili. Ustavičné návštevy. Avšak táto rodina mala medzi sebou známeho profesora, ktorý podľa mňa liečil celú Bratislavu. Nuž a vôbec mu neprekážalo, ako za jeho radami či len tak, pozhovárať sa prichádzali ľudia až do jeho obývačky.

Sedel vo veľkom koženom kresle, manželka  Katka vo vedľajšom a pri ďalšej novej návšteve potichu, bez rečí  vstala, zašla do kuchyne pripraviť  kávu.  Do porcelánovej šálky, tak, ako sa na kávu patrí.

„Pozri, je pravdou, že som bola a som krk. Nie hlava, ale krk rodiny. Lenže tajne, bez veľkých rečí. Aby si to Paľko veľmi nevšimol. Neboli sme dvojica bez hádok. Niekedy sme sa chytili až po taliansky. No vždy to tak spontánne prešlo... Paľko niečo potreboval, ja som odpovedala a všetko bolo ako predtým. Ale napríklad po hádke mi kvety nikdy nepriniesol!,“ spomína Katarína Traubnerová.

S manželom sa zoznámila na Vysokej  škole chemicko-technologickej, kde pracovala  v laboratóriu nemocnice. Stretli sa na dvore nemocnice, kde jej ponúkol lacnejšie lístky na obed do študentskej jedálne. Boli spolu počas celého štúdia a po skončení školy sa vzali.

Odborníčka v kozmetickom priemysle 

Ona sama sa venovala a venuje receptom na omladzovanie pleti a to vo firme, ktorú sme poznali ešte za socializmu. Katarína Traubnerová začínala v Ústave lekárskej kozmetiky pod profesorom Eugenom Hegyiom, zakladateľom a prvým riaditeľom Ústavu lekárskej kozmetiky.

Postupom rokov v spolupráci s lekármi  – dermatológmi vyvinuli celú radu kozmetických prípravkov na domáce aj profesionálne ošetrenie, ktorých hlavnou úlohou a výsadou je, aby nevyvolávali alergické reakcie a precitlivenosť. Cielili na ženy, ktoré sa nevedeli zbaviť prejavov podráždenia, precitlivenosti, alebo nadmerného vysušenia pokožky.

Boli vychýrení tým, že človeku urobili krém na mieru. Podľa druhu pleti. Katarína pre kozmetickú spoločnosť  pracuje dodnes a že sa vyzná, vidno aj na jej tvári. Jemná, hebká. Prosto, stará sa o ňu tak, ako treba. Odborne. Teda aspoň ja som o tom presvedčená.

Katka, po skončení školy si mala ambície, veď pracovať v tomto odvetví je veľmi zaujímavé a kreatívne. Doma si však mala ambiciózneho mladého lekára, čo možno až presne vedel, kam sa chce vo svojej profesii dostať. Takí muži odkrajujú ženám z času...

„Je to tak, starala som sa o celú rodinu, potom, keď prišli deti, bolo času ešte menej. Neskôr sme si zobrali k sebe aj obe naše mamy a viete si predstaviť, akú starostlivosť potrebovali. Všetko muselo ísť ako po masle. Najskôr som tento náš byť upratovala sama, no potom sme zistili, že to prosto nezvládnem a mali sme na to pani. Lenže tá nemohla prichádzať vtedy, keď bol môj muž doma. Neznášal to. Musela som tak kľučkovať, aby boli všetci spokojní.“

Kedy si používala najviac ženskej diplomacie?

"Keď môj muž potreboval nový oblek. Veď sme na najrôznejšie pozvania precestovali takmer celý svet, šli sme aj do Izraela s prezidentom Václavom Havlom, často nás pozývali na spoločenské akcie, ja som sa vyobliekala, no Paľko, že nepotrebuje nič iné. Stačí, čo má. Niekedy stačilo, no na  najrôznejšie stretnutia so všelijakými vysokopostavenými ľuďmi, prezidentmi...A Paľko do obchodu ani za svet. Tak som obehala v meste všetky predajne s oblekmi, vybrala som všade ten najvhodnejší, zaplatila, priniesla domov a skúšať som ho už donútila. S krikom či bez kriku. Nuž a keď sme konečne nejaký vybrali, zobrala som všetky tie ostatné a poroznášala po predajniach, odkiaľ som ich domov priniesla. Predavačky ma už poznali.“

Nemyslíš si, že si mohla vo svojom obore dosiahnuť niečo mimoriadne, keby si nemala na starosti všetko doma? Veď kozmetika je veľmi lukratívna časť priemyslu. Možno si mohla mať aj vlastnú značku.

„Nie. Dosiahla som to, čo som chcela. Vždy. Aj doma. Keď sme sa s Paľkom brali, bola som zamilovaná a ani mi nenapadlo, že by som chcela v práci urobiť niečo mimoriadne. Ale... Aj tak som sa spolupodieľala na tvorbe úspešných receptov a mám veľa klientok, ktoré sú veľmi spokojné. Vyhľadávajú ma dodnes. A keď som urobila niečo mimoriadnejšie, Paľko bol na mňa veľmi hrdý a podporoval ma.  Avšak...Doma muselo aj tak všetko klapať. Deti, babičky, nuž a pravdaže manžel musel mať nachystané všetko, čo potreboval. Bol veľmi zaťažený na čistotu, poriadok... Chodila som s deťmi do škôlky, do školy, vyberala som ich odtiaľ, nakupovala, vláčila domov tašky, všetko v rodine organizovala.“

Mali ste medzi sebou niečo, čo si robila až nasilu? Čo ťa nebavilo? 

„Hm... Mali! Paľko nedovolil vyhodiť nijakú starú vec. A ja staré pokazené haraburdy nemám rada. Okrem toho vynášal smetia. Vždy som všetko na vyhodenie musela poriadne zabaliť do všelijakých vrecúšok, aby nevidel o čo ide... Raz som robila poriadok v skriniach, zásuvkách a našla som teda harabúrd neúrekom. Nuž som to pobalila... Bol pondelok a smetiari chodili v utorok. Vedela som, že Paľko pôjde ráno vyniesť odpadky, nuž som sa s mojou nádielkou vybrala do vedľajšieho kontajnera, aby to náhodou neobjavil. Už som tam balíček takmer hodila, keď odrazu počujem: pani Traubnerová, toto nie je váš smetiak! Vy máte pred donom! Zobrala som zahanbená teda vrece a odcupitala k svojmu. A vieš, že tam na druhý deň Paľko našiel jedny jeho staré topánky? Aj ich pekne krásne vybral, priniesol domov  a povedal, že ich ešte bude nosiť  Pravdaže, už ich na nohách nemal nikdy a o mesiac putovali  poriadne zabalené, ako balík do Ameriky do kontajnera.“ „

Zvádzali ste teda takmer celoživotný, i keď nie podstatný  boj... Všimla som si, že máte v izbe množstvo rôznych prasiatok. Pán profesor hádam nechcel byť farmárom?

„Nie, nie, to keď robil prvú atestáciu, priniesla som mu pre šťastie malé prasiatko. Keramické tuším. A tak sa to ujalo medzi Paľkovými priateľmi a známymi, že mu všetci začali nosiť prasiatka. Všade sú. Vo vitríny, na skrini... Ale  mal ich rád. Všetky.“

Povedala si, že ste boli tak trochu talianske manželstvo. Keď si mu chcela povedať niečo nie veľmi lichotivé, čo to bolo?

„Nikdy sme si nevraveli nijaké škaredé veci ale ja som niekedy povedala: Nebuď prosím ťa protivný!“

Nuž... Takéto niečo je naozaj hodné Traubnerovcov. Otvorili sa dvere do bytu. Kto prišiel?, zakričala Katka. To som ja, Wanda, počuli sme odpoveď a ja som dopila kávu. Prišla jedna dcéra, o chvíľu príde vnučka Tamarka a z tanierov sa začne pariť polievka. Rozlúčila som sa s Katarínkou, človekom, ktorý prišiel o celoživotného partnera a dôležitého človeka pre krajinu, avšak som si istá, že rodinu povedie ďalej. Len už tá obývačka bude prázdnejšia.