Mladosť mala krásnu ako lusk. Priatelia, stanovačky, výlety do krajín, kam sa dalo ísť... Potom ho však stretla. Naozaj krásneho chlapa s veľkým zmyslom pre humor. Evu rozosmieval, robil ju veselou, a keď sa zobrali, ešte aj šťastnou.

Kým nepochopila, že v ich spoločnom žití sú samé zákazy. Nemôžeš ísť s priateľkou do kina, nie, s kamarátmi sa stretávať nemôžeš, jednoducho sa to nehodí a z práce rovno domov.

Samé pokyny od manžela

Nemyslela si, že jej to znepríjemňuje život, skôr sa jej videlo, že Vilo ju veľmi miluje a chce ju mať iba pre seba. No ako šli roky,  pribúdalo od manžela pokynov.  

Dnes na obed kyslá šošovicová a pečené mäso, nezabudni na slivkový koláč, zajtra prežehli moje košele, goliere nie sú vypigľované ako majú byť, v kúpeľni nie je čistá podlaha...

Si veľmi neporiadna, Eva, vravel a manželke kradol  sebavedomie.

Vilko, robím všetko ako vždy. Len s tebou sa niečo stalo. Lebo veď ty nerobíš prakticky nič. Ležíš na gauči a pozeráš televízor, snažila sa oponovať, no prestala. Zvyšoval hlas, na Evu kričal.

Jedného dňa sa vybral na stretnutie spolužiakov zo strednej školy, až niekam hore, do Popradu. Na tri dni. Eva si veru vydýchla. Konečne nijaké sekírovanie, ticho v dome a pokojne si môže vypiť kávu.

Prvý deň si ani nevarila. Len si obalila vo vajíčku žemle a posypala syrom. Na večeru stačí. Druhý deň vyprala bielizeň, blížil sa Vilov návrat domov a nemala chuť na scény. No a na tretí deň neprišiel. Ani popoludní, ani večer. Pochytila ju úzkosť, nevedela, komu zavolať. Vilo o svojich spolužiakoch nerozprával, nepoznala ich, nemala nijaké kontakty.

Sedela pri televízore, veľmi sa však na film nesústreďovala. Keď zazvonil zvonček pri dverách, vydýchla si. No pravdaže, zabudol si kľúče, pomyslela si Eva a šla otvoriť. Na rohožke stáli dvaja policajti.

Život vdovy

Pani Veráková, musíme vám oznámiť, že váš manžel mal autohaváriu a neprežil. Je v Žiline na patológii. Úprimnú sústrasť, podali jej obaja ruku a odišli. Zabudla zatvoriť dvere. Stála tam ako socha, prestala dýchať a pozerala, ako chlapi nastupujú do výťahu. Napokon sa spamätala, vošla do bytu a sadla si do kuchyne k stolu.

Nevedela, čo so sebou, komu volať, nevedela, či sa rozplakať alebo byť statočná.

Spolu so sestrou vybavili pohreb a Vila pochovali. Prvé dni si Vilovu smrť neuvedomovala. Mala pocit, že sa ešte nevrátil. Po mesiaci samoty si z času na čas aj poplakala, no nebolo to nič dramatické. Napokon, z jej  života zmizli hádky, ponižovanie...

Keď zazvonil telefón, nemala chuť ho zdvihnúť. Na druhej strane bola kamarátka Alena.

„Tak čo, moja. Ešte nariekaš?“ spýtala sa celkom pragmaticky,  bez kúsku empatie.

„No... Niekedy. Ale zase... Nejako nevyrevúvam, neboj sa!“

„To je dobre. Kúpili sme si, a aj tebe, dovolenku do Ománu. O týždeň odchádzame“, zvestovala Eve správu.

„Čo? Do Ománu? Neviem či sa to hodí. Veď  Vilo tu nie je iba druhý mesiac!“

„Čoby sa nehodilo! Ideme. Uvidíš, ako bude dobre Veď sme štyri! A všetky ako ty. Bez mužov!“

„Ste zlaté, musím však porozmýšľať,“ povedala a bez pozdravu položila.

Nič si nezapla. Televízor ani rádio. Potrebovala ticho na premýšľanie.

Z Ománu sa vrátila svieža, opálená, pokojná. A informáciu o tom, že v jeseni pôjdu do Egypta prijala ako samozrejmosť. Veď s Vilom necestovali nikdy! Nezobral ju ani do Piešťan!

Skupinka single dám si užívali život tak, ako to len bolo možné. A ani jedna sa už nezaplietla s nijakým chlapom.