|
Ráno som sa sprchovala s krhlou a šetrím aj s jedlom. Sedím na dvore v teplej bunde, pozerám na nebo a naozaj. Ukázalo sa slnko. Akoby nám chcelo posunúť babie leto. Ja však viem svoje.
Po celý včerajší deň a noc sa z neba valila voda a vôbec nie svätená, aby zdvihla Dunaj a Moravu do hrôzostrašnej výšky. My, Devínčania, sme naučení. Ak začnú oznamovať zvýšené hladiny, bežíme do obchodov po maslo, mlieko, chlieb, zemiaky a niektorí kupujú kusy mäsa, aby si v tých ťažkých dňoch poriadne posilnili životy.
Devín má strach o pitnú vodu
Devín je odrezaný od sveta. Nemôžem sa vybrať do mesta za Hanou, Mirkou, Petrom, Majkou, aby sme si posedeli na Poštovej a popíjali kávu, najväčší spájač ľudí. V časoch dravých riek sa nedá.
Trčím doma zamknutá a pozerám na cestu pred domom. Preháňajú sa po nej hasiči, sanitky...Všetko je inak. Ľudí z robôt dovážajú veľké vojenské vetriesky, tí z nich svižne zoskakujú, akoby všetci mali osemnásť a nefrflú na nekomfort, nebezpečenstvo. Pokorne si potom, stojac už na ceste, napravia šatstvo a opatrným krokom sa vyberú domov.
Najväčším strašiakom je voda. Pitná voda. Ak Dunaj dosiahne 9,90 m, vodári ju vypnú. Na stole mám poukladaných vari dvadsať plných fliaš, ráno som sa sprchovala ako Afričanka s krhlou, naplnenou ani nie do polovice. To sú tie chvíle, kedy si človek uvedomuje, ako musí šetriť.
Veď aj z chladničky som si vybrala iba jednu žemľu, kúsok syra a masla. S kávou muselo stačiť.
Všetci sme vďační aspoň za elektrinu. Lebo aj jej vypínanie je v Devíne bežné. Vždy, keď zaduje vetrisko, v domoch všetko zhasne a motory chladničiek prestanú mrmľať monotónnu pesničku. Mám pocit, akoby drôty naťahovali ešte robotníci Márie Terézie. Napokon, neboli by jediné v tomto meste.
Popíjam kávu, trochu ma striasa, je desať stupňov. Môj jazvečík odmieta vyjsť za bránu. A nie je sám. V podstate nevidím na ceste nijaké psy. Doma je aj Rudinka aj Beny... Majú rešpekt pred zapáchajúcou rozliatou vodou.
Z kanálov na ceste vytryskuje ako objavený prameň nafty spodná Morava a Dunaj, plazia sa cestou, nasťahujú sa do pivníc, do garáže.... A vraj prinášajú chorobu potkanej horúčky. Nikdy som to nepočula. No pre istotu budem chodiť po dedine aspoň zopár dní v gumových rukaviciach. Ako za covidu.
Obrovské skaly a spadnuté stromy
Nie je však nebezpečenstvom iba voda. Po Devínskej ceste sa váľajú obrovské skaly, spadnuté stromy...Pešo človeka nepustia a autá ísť nemôžu. Do nášho mesta vošiel čas minimalizovania všetkých radovánok bežného života a vidím, že sa dá žiť aj oveľa skromnejšie. Avšak v strachu.
Zaujímavosťou sú aj záplavoví turisti. Označenie, ktoré som doteraz tiež nepočula. V pršiplášťoch, hovoriac cudzími jazykmi sa motajú až po taký okraj riek, ako sa len dá a fotia. Dýchajú vlhký vzduch, zapáchajúci mŕtvymi rybami, srnkami...
Zapínam rádio, cesty do Devína sú ešte stále zatvorené. Moje deti mi volajú vari aj dvadsaťkrát za deň, kontrolujú, či som v poriadku. Som. Len mi chýba sloboda pohybu, chýba mi krémeš z Poštovej, a zisťujem, že v mrazničke mám už len jednu dlhú bagetu.
Starý Devín je plný záplav. Aj v miestach, kde záplavy nie sú. Lebo ich cítime, voniame, máme pred nimi rešpekt a čakáme, čo bude.
