Ani na to nechcela myslieť. No nedalo sa. Myšlienky dorážali ako rozzúrené, divoké zviera, nemohla sa na nič sústrediť. Z pochmúrnosti ju trochu vytiahli domáce práce, vysávala trikrát do týždňa, upratovala zásuvky, skrine, akoby sa blížili Vianoce, umývala obloky...

Nikdy to robiť nemusela. Juraj tvrdil, že táto práca nie je pre ženy a umýval ich pred všetkými sviatkami v lete. "Nemôžu byť také zaprášené! Okolo domu chodia ľudia, čo by si o nás pomysleli,“ vravel vždy, keď sa mu smiala, stojac pri plnom lavóri teplej vody so saponátom. Mal tradičné spôsoby žitia. A to pri všetkom. I umývaní oblokov.

Juraj sa ráno nezobudil

Vstala z postele skôr, šla pripravovať raňajky. Motkala sa v župane po byte, dávala pozor, aby nebúchala, nezobudila manžela. Juraj spával do pol deviatej, potom sa spolu naraňajkovali a takmer z kúpeľne šiel rovno do ateliéru. Mágať sa v hline, chystať pec na vypaľovanie... Prosto, tvoril od predpoludnia do neskorého večera.

V to ráno o pol deviatej do obývačky neprišiel. Aj si myslela, že včera pracoval dlhšie, unavil sa, no o deviatej už nevydržala a šla muža zobudiť. Avšak... Nedal sa. Spal spánkom večným, tvrdým, najtvrdším. Akoby ani večer spolu nesedeli a nezhovárali sa o živote. Akoby včera ešte nežil.

Iba ťažko našla číslo na záchranku, zavolala lekára, ten pohrebnú službu. Iné sa nedalo. Koniec  smiechu, spoločných prechádzok, koniec všetkého, čo oboch tešilo. Juraj už oči neotvoril.

Ani nevedela, ako prežila pohreb. Zdalo sa jej, že umrela s ním, že nežije, že nejako čudne prežíva. Zvieralo jej srdce, už ani nevedela, keď sa rozplakala. Doma, na ulici, v obchode. Život jej ukradol polovičku srdca a nevedela nájsť spôsob, ako s tým žiť.

Psík od susedky

Pri dverách zazvonil zvonček, Viera utekala otvoriť. V tichom byte bez jediného slova jej bol na pletkové rozprávanie dobrý aj poštár. Prišla však susedka.

„Pani Vierka, nehnevajte sa. Musím ísť do Malaciek za mamou, niečo sa stalo, neviem čo, volali mi  a nemám kam dať Jackyho. Že či by ste mi ho nepostrážili! Večer sa vrátim, ale nevydržal by. Je na mňa naučený a vás tiež pozná.“

Zľakla sa. Nikdy nemala psíka. Juraj sa od domácich zvierat odťahoval, vravel, že zožerú človeku veľa času. No odmietnuť susedku sa Viere zdalo neslušné.

„Ale áno, nechajte ho tu. Veď s ním môžem ísť aj na prechádzku... Len nemám pre neho jedlo!“ „Všetko prinesiem a ďakujem vám,“ povedala spokojná susedka a o chvíľu bol už Jacky v byte oproti.

Malý oriešok z útulku pobehal po celom byte, poskákal po gauči, posteliach, nazrel do kúpeľne a  usadil sa v širokom kresle, kde sedával Juraj. Viera pozerala na psíča ako sa mu zatvárajú oči a tvári sa spokojný, ani čo by od veky vekov býval u Viery.  

Nechala ho tak, urobila si kávu. No vypiť ju prišla do kresla oproti psíkovi.

Keď slnko zašlo za kopec, horko ťažko natiahla Jackymu opraty na vodítko, zobrala ho do náručia a vyšli z bytu. Hopkal, skackal, poštekával, mal svoju trasu, Viera ju rešpektovala.

Domov sa vrátili až takmer po dvoch hodinách. Nasypala novému kamarátovi do misky granule, ten sa do nich pustil, akoby nikdy nejedol. Viera sa cítila príjemne unavená, no všimla si na sebe novinku. Celý deň neplakala!

Večer sa vrátila susedka.

„Tak ako, pani Vierka? Zvládli ste?“

„Veď to je nič! Keď idete do práce, nemusíte Jackyho nechávať doma samého. Postrážim vám ho!“

„To vážne? No budem rada! Ak vás to nezaťaží...“

Viera  a Jacky sa stali jeden pre druhého oporou. Tak sa skamarátili, že psíča ani poriadne nevedelo, kde vlastne býva. A šantením, dlhými prechádzkami, veselým vykrikovaním na iných psíkov zbavil Vieru veľkého žiaľu za milovaným Jurajom.

Neprešiel ani rok a na prechádzky chodila s Jackym a svojim vlastným Badym. Chlpáčom, ktorého si zobrala z útulku.