|
Čo je najproblematickejšie pri organizovaní expedície?
"Najproblematickejšie je zháňať financie, lebo každá expedícia stojí dosť veľa a keď idete na náročnejšiu horu alebo na Antarktídu, všetko je strašne drahé. Na Antarktídu som zbierala peniaze viac ako 5 rokov. To bola zatiaľ najdrahšia expedícia. Preto sa uvidí, či budem môcť ísť až na vrchol Mount Everestu, lebo to sú ešte vyššie sumy, než Antarktída a nie som si istá, či sa mi to podarí vyzbierať. Pôjdem tak vysoko, ako budem môcť z finančného hľadiska.
Robím to rôznymi spôsobmi, napríklad, pýtam si rôzne granty, mám rôznych sponzorov, ktorí mi vecne pomôžu, dodajú mi na expedície oblečenie alebo niektorí ma aj finančne podporia. Robím rôzne popularizačné aktivity a honorár, čo z toho získam, dávam priamo do projektu. Predávam vesmírne nášivky, čo mi nadizajnoval dizajnér z NASA, takže hľadám rôzne možnosti. Je to náročné a zaberá mi to asi polovicu času. Až zvyšok času môžem venovať ďalším aktivitám.
Na druhej strane, keď som v minulosti pracovala pre NASA alebo rôzne vedecké inštitúcie alebo aj v priemysle, tam som, žiaľ, veľakrát čelila rôznym toxickým podmienkam a mala som niekedy tretinový plat v porovnaní s mužskými kolegami. Síce toto je náročnejšie, že na všetko si musím peniaze vyzbierať, ale aspoň to robím podľa seba. Mám tím, kde sa snažíme, aby sme mali všetci dobré pracovné podmienky."
Podľa vašich skúseností, aké majú ženy vo vede uplatnenie?
"Verím, že to nie je všade takto a veľmi dúfam, že sú aj inštitúcie, kde ženy nečelia takým zlým podmienkam. Ja som, žiaľ, na to nemala šťastie. Či už to bolo v akadémii v zahraničí alebo na Slovensku, skoro vždy som tomu čelila. Možno na Slovensku som vďaka tabuľkovým platom v inštitúciách až tak veľmi nepocítila platovú diskrimináciu, akú som mala v Amerike. Tu som ale zažila iné veľmi nepekné veci."
Aké?
"Pred desiatimi rokmi som sa vrátila na Slovensko, aby som pomohla posunúť vpred vesmírne veci. Aj sa nám to podarilo. Spolu s tímom prevažne mladých ľudí zo Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA) sme pripravili prvú slovenskú družicu a rôzne vesmírne technológie, ktoré viedli k tomu, že sme aj s inými organizáciami presvedčili vládu, aby sa zapojila do Európskej vesmírnej agentúry (ESA). Teraz sme už pridruženým členom ESA. Začali sme na pár univerzitách na Slovensku vyučovať kozmické inžinierstvo a vďaka týmto rôznym iniciatívam vzniklo niekoľko firiem. Teraz je na Slovensku vyše 50 firiem, ktoré robia vesmírny výskum alebo technológie.
Expedície a projekty Michaely Musilovej vo fotogralérii - kliknite tu:
Všetko sa to začalo projektom mladých ľudí a namiesto toho, aby si to určití akademici cenili, spojili sily a videli, čo to prináša našej krajine, tak skôr to videli negatívne. Možnože si mysleli, že mladá žena tu robí príliš veľké zmeny. Neviem, čo to bolo a môžem len hádať, ale začali o mne v akademickej obci šíriť všelijaké veľmi škaredé veci. Poslali, viac-menej, celej Slovenskej akadémii vied a všetkým akademikom na Slovensku, ktorých mali na email liste, 50-stranový dokument, ktorý ma len ohováral. Keď to nemalo efekt, aký chceli, aby som odstúpila od toho, žeby som bola hosťujúcou profesorkou na univerzite, tak potom začali šíriť v médiách, že som nikdy nepracovala pre NASA.
Z nejakého dôvodu som im prekážala a namiesto toho, aby si to prišli so mnou vyrozprávať a našli sme spoločné riešenie, tak sa mi chceli vyhrážať. Mala som odstúpiť od grantu, ktorý sme získali spoločne."
Ako to bolo v zahraničí?
"Napríklad na Antarktídu sa mi pred vyše rokom podarilo prvýkrát ísť na dvanásty pokus a bolo to po 18 rokoch snahy. Všetky predošlé pokusy mi kolegovia-muži alebo vlastní vedúci prekazili. Dvakrát mi jeden profesor zobral moje miesto v mojej vlastnej expedícii. Žiaľ, aj takéto veci sa mi stali.
Ale tá pozitívna stránka bola, že keď sa mi to konečne podarilo, tak to bolo s najväčšou celoženskou vedeckou expedíciou na Antarktídu. Bolo to také symbolické, že tie ostatné sa nepodarili, ale práve s inými ženami-vedkyňami sa nám to podarilo. Teraz, keď som bola nedávno na Antarktíde v rámci projektu Astro Koruna Zeme, keď som celú expedíciu viedla a organizovala ja, tak sa podarila, viac-menej, ako som dúfala. Keď držíme my ženy spolu a pomáhame si, a našťastie, aj veľa mužov nám pomáha, tak sa veci dajú realizovať."
Často sa aj ženy navzájom podkopávajú…
"Myslím, že veľakrát je to tým, že pre nás ženy bolo donedávna tak málo príležitostí, že napríklad, brali iba jednu na expedíciu a zrazu sme boli medzi sebou konkurenciou. Viedlo to k tomu, že ženy si nepomáhali, ale skôr robili opak, lebo mali pocit, že je to jediná možnosť, namiesto toho, aby spojili sily a spoločne niečo vybudovali. Keď som pred štyrmi rokmi začala projekt Astro Koruna Zeme, v tom čase ešte žiadna Slovenka nebola na Evereste, ani na korune zeme, teda na najvyššom vrchole každého kontinentu. Ja som o tom nevedela. Začala som s projektom s tým, že chcem počas expedícií na korunu zeme robiť vedu, vzdelávacie aktivity. O to mi vždy išlo.
Až keď som už viac ako rok robila tento projekt, niekto mi povedal, že by som vlastne bola prvá, ktorá by išla na Everest, ak sa mi to podarí. Tak som o tom začala hovoriť. Nie kvôli tomu, že by mi záležalo na tom, byť tam prvá, ale chcela som motivovať ďalšie mladé ženy, aby si dávali vysoké ciele.
No a zrazu, bum, pred rokom o takomto čase som sa dozvedela, že dve iné dámy sa rozhodli ísť na Everest. Som rada, že ďalšie Slovenky si idú za náročnými výzvami a že aj moje projekty ich mohli inšpirovať, ale, žiaľ, okolnosti, za ktorých sa to stalo, neboli úplne najlepšie. Mrzí ma, že namiesto toho, aby so mnou spojili sily a išli by sme spolu, lebo tak môžeme lepšie motivovať ženy, keď by sme sa napríklad tri Slovenky spolu vybrali na Everest, tak z toho spravili akúsi konkurenciu.
Roky som hovorila, že tam idem z vedeckého a vzdelávacieho hľadiska. Keby ma boli oslovili ohľadom spolupráce, tak by som veľmi rada s nimi spojila sily. Namiesto toho som sa o tom dozvedela cez médiá a keď už bolo neskoro, aby som si zmenila svoje expedičné plány. Teraz jedna z nich tiež robí korunu zeme a niektorí ľudia to berú tak, že je to jej projekt a že ju kopírujem. Pritom ja už to robím roky. Snažím sa to neriešiť, len je to škoda. Myslím si, že by to malo omnoho väčší dopad na slovenskú mládež a ženy, keby sme spolupracovali, najmä čo sa týka motivácie mladých ľudí pre vedu a technické témy. Možno by sa nám aj lepšie darilo vyzbierať peniaze, než keď si ich každá musí vyzbierať zvlášť."
Čo tie platové nerovnosti v Amerike?
"V Amerike nie sú veci veľmi dobre regulované. Ešte v niektorých inštitúciách, ako NASA, sa to nejako dá. Ale viem, že tiež sa tam dejú nezrovnalosti. Ale keď ide o súkromnú firmu alebo osobu, môže si robiť, viac-menej, čokoľvek. Keď som bola riaditeľkou stanice HI-SEAS na Havaji, nevedela som, že ma strašne málo platili. Na to, že mám doktorát a toľko skúseností, som mala mať podstatne vyšší plat. Celú stanicu som tam viedla, všetko som organizovala od vedeckých projektov po výber posádok na simulované vesmírne misie.
Neskôr som zistila, že moji mužskí podriadení mali trikrát taký plat, ako ja. Vedeniu to bolo jedno a keď som si žiadala o niečo viac, tak sa mi vyhrážali, že buď tam zostanem za podmienok, aké sú, alebo mi nepredĺžia víza. Našťastie, medzičasom sa mi podarilo získať zelenú kartu, tak som už nebola závislá na vízach.
Potom som sa rozhodla založiť si vlastnú neziskovku XtremeFrontiers v USA a cez tú si vediem všetky aktivity, ako simulované misie a expedície. Na Slovensku mám zas občianske združenie Michaela Musilová, o.z. Rozhodla som sa, že takto na vlastnú päsť je to lepšie, než pracovať v toxických pracovných podmienkach."
Znie to paradoxne. Laik by si myslel, že je zložitejšie si zháňať peniaze na vlastnú päsť, ako keď vás zastrešuje NASA.
"S NASA spolupracujem tak, že oni zastrešujú veľmi finančne náročnú časť a to je analýza vzoriek. Ja im odoberiem vzorky z Antarktídy a z rôznych extrémnych podmienok po svete, ale stojí desaťtisíce eur to analyzovať. Zbieram peniaze na expedíciu, a nemusím na tú analýzu. To je náš systém. Ja ušetrím a oni majú veľmi vzácne vzorky. Máme takúto symbiózu."
Ako vyzerá vaša práca na mieste expedície?
"Záleží od toho, kde presne vo svete sme. Napríklad na Antarktíde, odkiaľ som sa nedávno vrátila, človek stanuje na zamrznutom, studenom mieste. Chodí sa tam väčšinou počas antarktického leta, čo je naša zima, preto som bola v januári. Je tam 24 hodín svetlo, takže keď si o polnoci idete ľahnúť, vyzerá to, že by mohla byť aj jedna hodina poobede. To je na jednej strane vhodné pre nás, čo sme trochu workoholici. Aj o polnoci môže ísť človek zbierať vzorky. Na druhej strane to nie je úplne prospešné pre spánok. Ale z výskumnej stránky nám to uľahčuje situáciu.
V Antarktíde sa snažíme nezanechať nijakú stopu. Všetok odpad, aj ľudský, vrátane toaliet, musí byť odtiaľ odnesený preč. Máme špeciálne toalety, kde sa rozdeľuje moč a zvyšok, čo tiež trochu komplikuje život. Keď ideme na expedíciu na vrchol, musíme mať na sebe horolezeckú výbavu, lebo sú tam veľké ľadové priepasti, aby nehrozilo, že tam niekde spadneme. Keď ideme po niektorých ľadovcoch, tam sa dá ísť na snežnom skútri. Ak treba niekde letieť, máme malé lietadielka. Býva tam zima mínus tridsať a strašne silný vietor.
Je to náročné a preto treba absolvovať všelijaké tréningy, napríklad ako liezť po ľade, ako zachrániť niekoho z priepasti, ako nosiť strašne ťažké náklady. Napríklad, minulý rok na expedícii na Denali, som cvičila skoro so 70 kilami s ruksakom a saňami, lebo človek to musí vedieť nosiť na niekoľko týždňovej expedícii v extrémnych podmienkach. Dá sa na to pripraviť, len je to fyzicky a psychicky náročné."
Čo bolo výnimočné na každej z expedícií k najvyšším vrchom kontinentov, ktoré ste zatiaľ absolvovali v rámci projektu Astro Koruna Zeme?
"Zatiaľ mám za sebou 4 expedície v rámci Astro Koruna Zeme. Boli sme s tímom na Kilimandžáre v Afrike a tam je zaujímavé, že začínate v púšti, je tam veľmi sucho a nie sú tam skoro žiadne živočíchy a rastliny. Potom postupne prejdete do pralesu. Zrazu tam pobehujú po stromoch opičky a je tam kopec zelene a života. Potom prejdete do takej skôr savany a postupne je tam menej a menej zelene a živočíchov, až sme tam našli iba lišajníky, ktoré tam dokázali prežiť. Síce sme uprostred Afriky, ale na vrchole je zima, sme vo výške skoro 6000 metrov. V okolí boli ľadovce aj keď, žiaľ, nie toľko, čo v minulosti, ale nejaké tam ostali. O desať rokov aj tie, žiaľ, pravdepodobne zmiznú. Dokumentárny film o tejto expedícií, Hakuna Matata Kilimanjaro, mi vyšiel pred pár rokmi.
Ďalší vrchol v poradí bola Aconcagua, najvyšší vrchol Južnej Ameriky. Dokument o tejto expedícií mi vyšiel pred pár týždňami na Slovensku. Volá sa The Boss - Aconcagua. To je o viac ako tisíc metrov vyšší vrchol ako Kilimandžáro. Má skoro 7000 metrov. Tiež sa začína vo veľmi suchom prostredí. Nie je to púšť, ale skôr vetrom vysušená oblasť. Prechádzame všelijakými údoliami a je tam veľmi málo rastlín a života. Veľmi zaujímavé bolo, že sme vyšli do výšky skoro 5000 metrov a zrazu tam boli rastliny. To sa nám nestalo na žiadnej inej hore. Ale lišajníky a machy, ktoré sme našli aj na Antarktíde a všelikde inde, tam neboli. Zaujímalo by nás, prečo. Myslíme si, že to je hlavne geológiou, že živočíchy vedia z tých kameňov dostať dôležité živiny a podľa toho, kde je aká geológia, tak sa im darí.
Veľký kontrast bol Denali. To je hora pokrytá ľadom a snehom, spod ktorého vytŕča veľmi málo kameňov. Keď nájdete život, tak ide skôr o jednoduché mikroorganizmy, čo žijú na povrchu ľadu alebo sú zamrznuté v ľade alebo sú v horninách. Najskôr, keď prídete do oblasti Denali, je tam hustý les, prípadne machy. Ale expedíciu začnete, až keď vás lietadlom prevezú na samotnú horu, takže prejdete z hustého lesa zrazu na 3 týždne na ľad a sneh a nič iné. Kontrast s tými prvými dvomi horami bol zaujímavý. Napriek tomu sa mi v ľade a snehu podarilo nájsť rôzne jednoduché mikroorganizmy. Na túto expedíciu som išla sama, lebo sa mi nepodarilo vyzbierať dostatočne veľa peňazí pre viac osôb do tímu.
Antarktída, na ktorej som bola tento rok, bola pre mňa ešte zaujímavejšia. Ľad bol extrémne zamrznutý, lebo tam milióny rokov strašne fučí studený vietor. Skoro všetku vlhkosť vzduchu berie preč a život si v tom prostredí nevie nájsť cestu. Aj tie jednoduché mikróby, čo som, napríklad, našla na Denali, som našla iba na malých miestach, kde sa za veľmi špeciálnych okolností vytvoria správne podmienky pre život.
Napríklad kameň, ktorý bol tmavší ako okolie, spôsobil, že sa okolo neho trochu rozpustil sneh a ľad, lebo ho slnko zohrialo a v tom rozpustenom materiály si život vedel nájsť cestu. To bolo pre mňa fascinujúce. Človek si myslí, že to bude asi podobné ako Denali, ale naozaj každý kontinent má niečo svoje špeciálne. Nás astrobiológov to vie veľa naučiť o tom, kde a za akých podmienok by sme mohli nájsť život aj mimo našej planéty. Na túto expedíciu som tiež z finančných dôvodov išla sama."
Akú cestu si má zvoliť mladý človek zo Slovenska, keď sa chce presadiť vo vede?
"V dnešnej dobe je, našťastie, tých ciest veľa. Keď som začínala a chcela som sa venovať vesmírnym aktivitám, tak som vedela, že jediná možnosť, bola ísť do zahraničia. Preto som si už popri strednej škole privyrábala, mala som rôzne brigády, každé leto som pracovala a zháňala štipendiá pre zahraničné univerzity. Aj keď som sa dostala do Británie a neskôr do Ameriky, stále som musela zháňať štipendiá a granty, aby som tam prežila.
Ale v dnešnej dobe, našťastie, už aj na Slovensku je veľa možností. Máme tu vyše 50 firiem, ktoré sa venujú vesmírnym aktivitám, je tu viac a viac súťaží, do ktorých sa môžu zapojiť ľudia zo Slovenska a môžu v rámci toho cestovať do Ameriky. Počula som o veľa šikovných mladých Slovenkách a Slovákoch, ktorí súťažia všelikde v zahraničí. Človek nie je nútený ísť do zahraničia, príležitosti sú aj tu.
Existujú rôzne projekty, ako tie, čo vediem ja, kde mladí ľudia môžu vymyslieť nejakú technológiu, nejaký experiment, čo potom zoberiem so sebou na expedície. Vytvárame online platformu, kde hocikto z celého sveta mi môže pomáhať pri zbieraní mojich dát pre moje vedecké experimenty. Napríklad, môžu mi namerať teplotu, tlak, žiarenie a rôzne veci v rôznych končinách Slovenska, dať to do databázy a môžem z toho spraviť celosvetovú mapu rôznych dát. To mi pomôže analyzovať vzorky, ktoré som už zozbierala. Myslím, že keď chce človek uspieť v takýchto náročnejších sektoroch, ako vo vesmírnom, tak je veľmi dôležité sa popri škole venovať aj iným aktivitám, ktoré mu pomôžu so životopisom a relevantnými skúsenostiami. Keďže konkurencia je vysoká, nestačí mať len dobré známky.
Treba ukázať, že človek má veľkú vášeň, že ho veľmi baví ten predmet a preto sa zúčastnil napríklad olympiád a vytvoril si vlastný mimoškolský projekt alebo získal nejakú stáž. Všetko, čo urobíte naviac, vám pomôže pri medzinárodných výberoch alebo aj na Slovensku, kde sa robia súťaže. To mi určite pomohlo v minulosti pri výberoch a myslím, že to platí aj dnes. Hlavne, keď je konkurencia väčšia a väčšia."
