Lucia Janičová je horolezkyňa, ktorá sa zapísala do dejín Slovenska svojou vytrvalosťou, ale aj odvahou, keď 12. mája 2024 vystúpila ako prvá Slovenka na svete na Mount Everest (8 848,86 m n. m). Výstupom si splnila sen, no zároveň dala bodku za osobnými traumami a vzdala hold všetkým ženám. S horolezectvom začala pred takmer desiatimi rokmi. Na Everest sa vybrala aj s kyslíkom, pretože ako vedkyňa v oblasti imunológie ľudskému telu dobre rozumie. Pochádza z Prešova, no svoju dcéru Adélku vychováva v najväčšej láske v Edinburgu. Aktuálne sa zotavuje po nepríjemnom páde.

Ako sa máte? Sledujem na sociálnych sieťach, že ste sa zranili, čo sa to stalo? A ako sa darí zotaviť sa?

„Momentálne sa mám lepšie, aj keď to ešte nie je úplne ideálne. Mala som nehodu pri bouldrovaní, asi mesiac po výstupe na Everest. Roztrhla som si štyri šľachy, čo bolo veľmi náročné. Možno si moje telo aj pýtalo spomalenie. Rehabilitácia je však dlhý proces, ktorý vyžaduje trpezlivosť a tvrdú prácu. Zároveň mám čas spracovať všetky zážitky a povinnosti, ktoré súvisia s mojím výstupom na Everest.“

Krásne, že v tom nachádzate nejaký odkaz. Nie je to irónia, že ste stáli na streche sveta a zranili  sa v oveľa menšej výške pri bouldrovaní (Bouldering je druh lezenia bez použitia lana na malých skalných blokoch, nízkych skalách alebo výškovo nízkej stene - poz.red.).

„Áno, je to až komické. Dlho mi trvalo prijať túto situáciu, hlavne preto, že som mala naplánovaných mnoho ďalších aktivít, ktoré som musela zmeniť. Na druhej strane, tento úraz mi dal priestor sústrediť sa na iné príležitosti, ktoré by možno neboli mojou prioritou, a teraz som za to veľmi vďačná. Asi to tak malo byť. A kým sa znova postavím na veľké hory, užívam si iné športy. Chystám sa napríklad potápať na Orkney.“

Držíme palce! Aj keď o vašej bojovnosti niet pochýb. Stali ste sa prvou Slovenkou, ktorá zdolala Everest, stalo sa to pred necelým rokom, ako sa na to spätne pozeráte?

„Niekedy tomu akoby stále neverím. Bola to obrovská výzva a veľa ľudí vo mňa verilo, aj keď ja som sama nevedela, či to zvládnem. Spätne vnímam, že výstup na vrchol bol extrémne náročný a trval “len” šesť týždňov, no pocity a skúsenosti pretrvávajú a predpokladám, že budú so mnou celý život. Cítim, že mi Everest otvoril neuveriteľné možnosti. Vnímam veci s väčším nadhľadom. A hlavne som si uvedomila, že mám v sebe niečo, o čom by som nikdy nevedela, ak by som sa takejto výzve nepostavila. Je dôležité vystúpiť z komfortnej zóny.“

Lucia Janičová, Mount Everest 2024.  Foto - archív LJ

Výstup na Mount Everest vám dal veľa, ak by ste mali vybrať to najdôležitejšie, čo by to bolo? Dá sa to vôbec povedať?

„Odolnosť voči mentálnym aj fyzickým náročným situáciám. Pocit sily a odvahy. Celá cesta mi ukázala, ako si splniť cieľ a aká dôležitá je taktika. Posilnila som schopnosť vysporiadať sa s negatívnymi myšlienkami, čo som sa učila pri terapiách. A hlavne – nikdy sa nevzdávať. Tiež si uvedomujem riziká a nevyhnutnosť vrátiť sa späť, keď je to potrebné. V horách sa nehrá žiadna hra – si tam presne taký, aký si. A ak prijmeš sám seba aj so všetkými slabosťami, staneš sa silnejším človekom.“

Jeden z dôvodov, prečo ste Everest začali vôbec plánovať, bola vaša kamarátka z Afganistanu, podarilo sa vystúpiť už aj jej?

„Freshta Ibrahimi zatiaľ čaká a hľadá financie na výstup. Trvá to už niekoľko rokov. Ona žije ako utečenkyňa v Anglicku, no rodinu má v Afganistane, odkiaľ utiekla. Jej situácia je veľmi náročná, ale veľmi jej držím palce a podporujem ju, aby mohla hovoriť za ženy z Afganistanu ‚z vrcholu sveta‘.“

Čo bolo pri výstupe horšie? Psychika, fyzická kondícia – alebo sa to strieda?

„Strieda sa to a často sa to ešte znásobuje. Ale psychika je kľúčová. Môžeš byť fyzicky pripravená, ale ak si vnútri neistá alebo vystrašená, telo ťa neposlúchne. Hlava rozhoduje.“

Vašou najväčšou fanúšičkou bola dcérka Adélka, ako to celé prežívala a vnímala?

„Adélka to prežívala veľmi, ale pokojne a s dôverou. Každý večer si odškrtávala dni v kalendári. Áno, aj sa bála, ale verila mi, aj keď rozumela všetkým rizikám. Prípravou na Everest prešla so mnou aj ona. Chápala, čo všetko do toho dávam, a myslím, že aj preto nemala problém veriť, že dávam do toho úplne všetko, ale s rozumom. Čas trávila striedavo s otcom alebo s mojím partnerom a jeho deťmi, takže o zábavu mala postarané. Adélka má úžasnú vnútornú silu. Príroda ju fascinuje, je moja malá lesná víla. Rada chodí aj na bouldering, ale momentálne sa venuje najmä karate a učí sa mandarín a čínsky tanec. Na dvoch majstrovstvách, na ktorých sa zúčastnila, získala dve medaily – striebro a bronz.“

Lucia Janičová s dcérou Adélkou.  Foto - archív LJ

Tak je cieľavedomá ako jej mamina. Predstavujem si však, aké je to kráčať takú dlhú a náročnú trasu iba s vlastnými myšlienkami? Alebo ste sa so šerpom mohli aj rozprávať?

„Veľa času som bola v tichu – niekedy je to až terapeutické. Môj vodca Rinjin Bhote bol však skvelý, veľa sme sa rozprávali, aj keď len jednoducho po anglicky. Tie chvíle sú vzácne, vzniká medzi vami dôvera. Po opustení štvrtého tábora sme toho už veľa nenahovorili, sústredila som sa na každý krok, každý kameň, každý previs a každý úsek pred sebou. Môj pohľad bol extrémne zameraný. Zmysly boli hypervnímavé. Zároveň som si opakovala mantry a motivačné citáty, ktoré mi pomáhali pokračovať a nevzdať sa.“

Rinjin vraj išiel na Everest prvýkrát so ženou, ako to zhodnotil?

„Áno, bol to jeho prvý výstup so ženou. Mužov predo mnou viedol siedmich. Povedal mi, že som veľmi silná a že so ženou sa mu liezlo lepšie. Stále mi tiež opakoval, že som veľmi rýchla a videl vo mne zodpovednosť za samu seba, čo je na týchto výstupoch veľmi dôležité. Sme v kontakte a verím, že ešte spolu budeme liezť, veľmi sa na to teším.“

Horolezci hovoria, že cieľ a vrchol dosiahnu, až keď sa vrátia naspäť. U vás to vraj bolo až vtedy, keď ste objali najbližších…

„Áno, čo sa týka úspechu samotného výstupu, tá eufória prišla skutočne už pri posledných krokoch do základného tábora. No ja som brala celú prípravu a expedíciu ako celok. Vrchol pre mňa skutočne nebola tá vlajočka ani návrat do základného tábora. Vrchol bolo pre mňa objatie mojej Adélky po návrate. Vtedy som vedela, že som úspešne zvládla nielen výstup na vrchol sveta, ale aj celú expedíciu a môj projekt.“

Zachytila som niekde váš výrok, že výstup na Mount Everest je aj možnosť, ako prelomiť rodovú nerovnosť.

„Vyrastala som v prostredí, kde sa ženám často hovorilo, čo môžu a čo musia, a často sa ich aj báli. Keď som sa dozvedela, že žiadna Slovenka ešte nestála na Evereste, vedela som, že to nie je náhoda. Za tým stojí kultúra, spoločenské očakávania, najskôr aj strach a nízke sebavedomie. Sebavedomie sa však dá vybudovať rovnako ako akákoľvek iná zručnosť. Na zmenu je však potrebné odhodlanie a odvaha. Niečo, čo som sa učila počas rokov terapií.

Riadim sa aj myšlienkami ako: „Jediná vec, ktorá stojí medzi vami a vaším cieľom, je príbeh, ktorý si neustále nahovárate, prečo ho nemôžete dosiahnuť.“ Alebo: „Nemôžete prejsť cez more len tak, že budete stáť a pozerať sa na vodu.“

Mojím osobným cieľom bolo zanechať minulosť za sebou a „redefinovať“ samu seba. Chcela som ukázať, že ženy dokážu lámať spoločenské normy a chcem byť súčasťou tejto zmeny. Rodová rovnosť je téma, ktorá ma veľmi oslovuje, pretože rozdiely vo výplatách, zmluvách, šetrení na dôchodok, „motherhood penalty“ kariérny rast a domáce násilie sú reálne problémy, ktoré nás stále ovplyvňujú. Tento výstup bol pre mňa symbolický – chcela som s ním vyzdvihnúť silu materstva a ženskosti.“

Súvisel s tým aj 12. máj, deň vášho výstupu a zároveň Deň matiek?

„Bola to krásna zhoda okolností. V ten deň som ale naozaj myslela nielen na dcéru a rodinu, ale aj na všetky ženy, ktoré majú možno podobný príbeh ako ja, či už ide o traumy alebo nerovnosti. Na mamy – silné, neviditeľné hrdinky. Tento výstup som venovala všetkým ženám, aby vedeli, aké silné sme, keď sa na niečo odhodláme.“

Lucia Janičová so slovenskou vlajkou na Mount Evereste.  Foto - archví LJ

Veľa sa hovorí o výstupe s kyslíkom, bez neho… Vy ste imunologička, veľmi dobre ste vedeli, do čoho idete, resp. aké sú riziká, ovplyvnilo práve toto vaše rozhodnutie?

„Určite. Rozhodla som sa pre výstup s kyslíkom, pretože som chcela minimalizovať riziko dlhodobých neurologických a kognitívnych problémov, ako sú poruchy spánku, pamäťové problémy alebo problémy so sústredením. Mám aj skúsenosť s omrzlinami z minulosti, a ak sa nekompenzuje kyslík, riziko týchto problémov sa v týchto výškach výrazne zvyšuje. Nehovoriac o vysokej úmrtnosti v prípade výstupu bez akéhokoľvek prístupu k doplnkovému kyslíku. Stačí sa pozrieť len na slovenské štatistiky.

S kyslíkom to nie je tak, že výstup je „ľahký“ a bez neho „ťažký“. Tieto cesty sú jednoducho odlišné a každá prináša svoje vlastné riziká. Zaujímavé je, že mnohí si neuvedomujú, že v tejto modernej dobe, existuje niekoľko spôsobov, ako vystúpiť – s doplnkovým kyslíkom alebo bez neho, a každý z nich má svoje špecifické výzvy.

Ak by sa niečo stalo, ako napríklad opuch pľúc alebo mozgu, čo je pri výstupoch bez prídavného kyslíka omnoho častejšie, človek sa už na výšky nad 8000 metrov nevráti bez toho, aby dostal tieto príznaky znova a v horšom. Pre mňa to bol dôležitý dôvod na zváženie. Ak by sa pri výstupe bez kyslíka objavili príznaky opuchu mozgu, človek si ich jednoducho nedokáže všimnúť, a aj keď má lieky, šanca, že sa zachráni sám, je veľmi malá. Pre mňa bola voľba s kyslíkom rozumná, hlavne kvôli môjmu zdraviu a budúcnosti s dcérou a neľutujem môj výber.“

V živote ste si prešli veľmi ťažkými obdobiami, asi jedným z najhorších, aké sa žene môžu stať, znásilnením... Pomohol vám aj tento výstup k nejakému prekonaniu alebo všeobecne horolezectvo ako také?

„Výstup na Everest bol symbolickým zavŕšením mojej cesty – dôkazom toho, že minulosť ma nedefinuje. Pravda je, že so znásilnením som sa už viac menej vyrovnala, je to už pár rokov. Bola som inšpirovaná príbehom jednej ženy, ktorá sa postavila násilníkovi a napísali o tom dokonca knihu. Po jej príklade som nabrala odvahu, priznala si, čo sa mi stalo a potom aj moje dlhoročné symptómy a problémy začali miznúť. Je veľmi dôležité nepopierať problémy, ale postaviť sa im – len tak sa môžeme posunúť ďalej a nájsť vnútorný pokoj.“

Váš výstup mal aj charitatívny rozmer – rozbehli ste zbierku pre lepšiu budúcnosť jednorodičovských rodín.

„Ak nemáte podporu, aj malá prekážka sa môže zdať ako Everest. Sama som bola jednorodič a viem, aké náročné to je. Pripadalo mi, že jednorodičovské rodiny sú na Slovensku najviac znevýhodnené, najmä, čo sa týka financií. Chcela som im pomôcť, najmä prostredníctvom podpory vzdelávania, pretože viem, že práve vzdelanie mi pomohlo postaviť sa na nohy a získať sebavedomie.“

Ste tvárou festivalu Hory a mesto, vďaka ktorému môžeme v týchto dňoch do hôr v meste „vybehnúť“ aj my. Ako to vnímate?

„Je to pre mňa veľká česť. HORY A MESTO je festival, kde sa stretávajú príbehy, odvaha a inšpirácia. Tento rok tam vystúpim s prednáškou o výstupe na Everest a dúfam, že inšpirujem ľudí, aby sa aj oni odhodlali na svoje vlastné výzvy.“

A ste skôr za hory alebo mesto?

„Hory. Ale zároveň milujem mesto, pretože tam stretávam ľudí, s ktorými plánujeme ďalšie výstupy v horách (smiech).“

Lucia Janičová, Mount Everest 2024.  Foto - archív LJ

Hory a asi aj mesto sa dá nájsť v Škótsku, kde žijete. Pôsobíte ako vedkyňa, čomu sa aktuálne v práci venujete?

„Pracujem v oblasti imunológie v predklinických štúdiách v súkromnom výskume, no zároveň aj ako líderka v oblasti udržateľnosti v laboratóriách a pôsobím v odbore pre zdravie a bezpečnosť. Tento svet je fascinujúci – možno trochu iný Everest, ktorý sa snažíme pochopiť a zvládnuť. Okrem toho som sa začala angažovať do projektov, ktoré spájajú imunológiu a vysoké nadmorské výšky. Prichádzajú mi tiež príležitosti pracovať na témach týkajúcich sa klimatických zmien, čo ma tiež veľmi sa teší.“

Čo najbližšie plánujete? Keď ste už dosiahli absolútnu strechu sveta, tak už len dáke striešky?

„Momentálne sa stále zotavujem, venujem sa rodine, práci a verejným vystúpeniam. Pracujeme aj na filme a knihe. No čo sa týka dobrodružstva, chystám sa na potápanie, ktoré je šetrné k môjmu kolenu, a zároveň sa teším na ďalšie horské výzvy, ktoré si plánujem.“

Máte pre Ženy v meste... ale aj na dedine, na ceste, v horách, doma či v práci nejaký odkaz?

„Nebojte sa snívať. Urobte svoj sen prioritou. Vaša sila nespočíva v tom, že nikdy nespadnete, ale v tom, že sa vždy znova zdvihnete. Každá z nás má svoj vlastný Everest. A vždy sa pozerajte na to, koľko už ste prešli, nie na to, koľko ešte máte pred sebou.“