|
Iba nie veľa ľudí mohlo prísť do ateliéru majstra Tibora Bártfaya (12. máj 1922 – 3. október 2015), aby videli jeho perfektné plastiky, sochy, aby sa nadýchali slobodného vzduchu, aký dokázal v tomto priestore vytvoriť. Tam stála socha Bosorky, tam maketa Maríny, tam zase rozpracovaný Pegas do baletného filmu Pegas v jaskyni.
A kúsok od malej kuchynky gauč, konferenčný stolík a na ňom dobroty pre návštevy. Čokoládky, oriešky, poháre na dobré vínko... Tibor Bátfay mal vždy ruky poznačené materiálom, s ktorým práve robil a ja som sa čudovala, že mu ich sadra alebo hlina ešte nezjedli. Chodievala som k nemu robiť rozhovory do novín, ale aj do televízie.
S pani manželkou som sa videla iba raz. Janina Danuta Bártfayová, rodená Bajerowicz, prišla do ateliéru práve, keď sme nakrúcali, hneď zobrala zo stolíka použitý riad a odniesla do umývadla. Krásna dáma s pleťou ani anjel. A milá.. Pochádzala z Poľska a elegancia, ktorú na Poliakoch obdivujem doteraz jej bola také prirodzená... Nevedela som si predstaviť, ako môže zvládať život s takým silným a úspešným mužov bez pocitu ukrivdenosti....
Pani Bártfayová, keď ste sa v Poľsku stretli s pánom Tiborom, čím ste sa v živote zaoberali? Čo ste vtedy robili?
Bolo to v roku 1949, mala som devätnásť rokov a pripravovala som sa na kariéru opernej speváčky. Každé ráno som chodievala na dlhé prechádzky po poľskej pláži, kde som robila dychové cvičenia a inhalovala jód. Stretávala som sa s kamarátkami, chodili sme tancovať, zabávala som sa ako každé mladé dievča."
Musel vás veľmi presviedčať na to, aby ste prišli do Československa?
"Vôbec. Boli sme do seba veľmi zamilovaní, vôbec som neváhala odísť za ním do krajiny, o ktorej som toho veľa nevedela. Aj napriek tomu, že sme boli susedia."
Čoho ste sa museli vzdať po príchode k nám? Čakal vás celkom iný život a navyše v cudzej krajine...
"Nuž... Mojej rodiny, kamarátok a známych, štúdia spevu a čarovného kúpeľného mestečka pri Baltickom mori, Sopoty, kde som vedy žila. Vzdala som sa vlastne celého svojho dovtedajšieho života."
Janina Danuta Bajerowicz sa narodila vo Varšave. Po skončení vojny sa rodina presťahovala do prímorského kúpeľného mestečka Sopoty. Tam študovala operný spev. Na Slovensku žije od roku 1949. Na rodinnej fotografii s Tiborom Bártfayom. Foto - rodinný archív
Pán Tibor bol veľmi silná osobnosť. Cítili ste niekedy, že na to, aby nevznikol medzi vami konflikt, musíte často ustúpiť?
"Nešlo ani tak o konflikt ako skôr o to, že som musela akceptovať slobodu umelca, s ktorým som žila. Nemohla som obmedzovať jeho tvorivosť, musela som mu dôverovať"
A to je pre manželky často veľmi ťažké. Darilo sa vám presadzovať svoje túžby, ale i napríklad ciele i napriek tomu, že váš manžel bol niekedy proti?
"Manžel vedel, že som kvôli nemu obetovala svoju spevácku kariéru, že som sa aj kvôli neznalosti reči musela stať ženou v domácnosti, dosť skoro aj matkou, vážil si ma za to a nemusela som si nič presadzovať. Manžel miloval hudbu rovnako ako ja a ako „ svojej opernej dive“ mi celý život nosieval kvetiny, len tak. Bol veľký džentlmen."
Ako ste ho dokázala presvedčiť o svojej pravde? Ako ste sa dokázali presadiť i keď len napríklad pri niektorých situáciách v rodine?
"Manžel si žil vo svojom svete umenia a ja som mu zabezpečovala zázemie u nás doma. Prichádzal do vyligotaného bytu, kde bolo vždy navarené, deti do školy naučené, nemusel nič riešiť, čiže doma som mala pravdu ja. Šlo to aj bez presviedčania."
Bolo niečo, čo ste nemohli, pretože váš muž nesúhlasil?
"Ako som už povedala, manžel dobre vedel, čo všetko som kvôli nemu obetovala, dával mi voľnú ruku, nič mi nezakazoval. Možno sa mu veľmi nepáčili moje hodiny angličtiny na „jazykovke,“ kde sme sa zišli výborná partia a ako večný konverzačný ročník sme chodievali oslavovať naše narodeniny a meniny. Vtedy nastúpila aj diplomacia našich detí, ktoré moju neprítomnosť zahovárali dobrými známkami, rôznymi príhodami a zabávali ho, kým som neprišla domov. Ale to bývalo len párkrát do roka. Takže aj to, čo sa mu nepáčilo, som mohla."
Čo sa Vám na vašom manželovi páčilo a čo nie? Boli aj veci, ktoré ste museli „prehltnúť“ proti svojej vôli?
"Páčilo sa mi na ňom všetko, ako po fyzickej stránke, tak aj jeho dobrosrdečná a veselá povaha, bol veľmi vtipný, veľkorysý a prajný ku všetkým. A tiež bol výborný otec. Celý život ma však vytáčal jednou vecou. Myslím, že som dobrá kuchárka a varím dosť pikantne, no on, bez toho, aby jedlo ochutnal, musel ho osoliť. Robil to aj v reštauráciách."
Vraveli ste manželovi veci vždy na rovinu, alebo ste museli používať diplomaciu...
"Vždy som všetko hovorila na rovinu, úprimnosť mám v povahe."
Ako ste znášali to, že váš muž bol celé dni v ateliéri a vy sama s deťmi a neskôr už sama, lebo Halinka mala svoj život?
"Bola som žena v domácnosti s dvomi deťmi, času bolo málo, až neskôr som sa venovala svojim záľubám, veľa som sa učila, chcela som poznať nepoznané a samozrejme, mala som svoj svet hudby."
Je niečo, čo by ste si chceli splniť teraz, po smrti vášho manžela?
"Keď si spomeniem, koľko sily, energie a odvahy potrebuje jedna žena, aby dokázala žiť v inej krajine s odlišnými tradíciami, kultúrou a jazykom, prežiť 66 vydarených rokov v dobrom aj zlom po boku manžela... Je to dôkaz toho, že ak je vôľa, my ženy vieme byť pevné ako skala. Myslím, že som si v živote, podľa možností, splnila všetko."
