Z každej strany počúvame, že Vianoce nie sú o upratanom dome a darčekoch. A hoci si to nechceme priznať, aj tak sa naháňame. Často za niečím, čo pominie tak rýchlo, že sa z toho napokon nestihneme ani úprimne potešiť.

Mojím výstražným svetlom sú silné príbehy, ktoré ma donútia prehodnotiť priority. Zrazu sa zastavím a poviem si, fajn, veď to vlastne vôbec nie je také dôležité ako to, aby sme sa pri tom stole stretli zdraví.

Košičanka Valéria Kentošová mi presne takto svojím mimoriadne osobným príbehom otvorila nielen oči ale aj dušu. Mladá energická žena trpiaca paranoidnou schizofréniou, maminka malého dieťaťa, pozitívne naladená osoba, ktorá vyšla s kožou na trh. Najnovšie aj knižný. Zoznámte sa so ženou, ktorá absolútne právom nazvala svoju knihu NEZDOLNÁ.

Ako sa máte, aké obdobie teraz prežívate?

„Aktuálne sa mám veľmi dobre, zažívam krásne obdobie, v ktorom som pred pár dňami pokrstila svoju knižku. Je s tým spojená menšia dávka stresu, ktorá sa týkala prípravy krstu, ale všetko dopadlo nad očakávania, ktoré si ja zvyčajne nedávam, aby som nebola sklamaná. Naďalej mám práce s knižkami dosť a to stihnúť ich do Vianoc podpísať a rozposlať každému domov. Pomáha mi s tým moja rodina, tak som jej veľmi vďačná.“

Ste žena trpiaca paranoidnou schizofréniou, čo presne to znamená?

„Znamená to, že trpím vážnou duševnou chorobou, s ktorou sa dá skoro plnohodnotne žiť. Hovorím plnohodnotne preto, lebo mám určité obmedzenia. Nemôžem chodiť do práce, keďže na to nemám kapacitu. Bežný chod v domácnosti, ktorý je spojený s udržiavaním poriadku, upratovaním, varením a ešte sa staraním o synčeka nezvládam bez pomoci. Nakupovanie vo väčších obchodoch mi nerobí dobre. Byť ženou trpiacou paranoidnou schizofréniou znamená dennodenne užívať lieky, byť disciplinovaná v strave a viesť zdravý životný štýl, aby som eliminovala návrat relapsu. Je potrebné sa vyhýbať stresovým situáciám a hlavne dbať na spánkový režim. Netrápiť sa nad márnosťami, nepodstatnými vecami. Zvážiť, čo stojí za to, aby som sa trápila. Veľmi dôležitá je pre mňa podpora a vedomosť, že sa mám na koho obrátiť. Ak by prišiel atak, prepukla by psychóza, s veľkou pravdepodobnosťou by som bola hospitalizovaná v nemocnici. Tam by sa postarali o to, aby som sa vrátila do správnych koľají. Dúfam.“

Uf... teraz mi prebehli po tele zimomriavky. Aké boli začiatky tejto choroby či uvedomenia si, že sa niečo deje?

„Prvá psychóza prepukla v roku 2011, keď som mala 21 rokov. Bola som mladá a dovtedy som ani len neuvažovala nad tým, že nejaké duševné zdravie existuje. Nevedela som nič o schizofrénií alebo iných duševných chorobách. Veď prečo aj. Viedla som bezstarostný život tak ako väčšina mladých ľudí. Neuvedomovala som si, aké je zdravie krehké. Nevedela som ani o mojej dedičnej predispozícií.

Valéria Kentošová.  Foto - archív V.K.

Až v nemocnici som sa dozvedela niečo o duševnom zdraví a o tom, čo je schizofrénia. Reálne som si to, že som naozaj chorá uvedomila až po druhom ataku v roku 2012, respektíve začiatkom roka 2013 keď som bola prepustená z psychiatrie po druhýkrát.“

Váš dedko trpel schizofréniou, ktorá mala chronický priebeh. Vedeli ste o tom aj predtým?

„Áno, môj dedko trpel schizofréniou. Dozvedela som sa o tom po prvom ataku, keď som si sama prešla psychózou. Pred tým som o tom nevedela.“

Aj napriek chorobe ste vyštudovali vysokú školu. Bolo to náročné obdobie?

„Ochorela som, keď som študovala na vysokej škole. Prvý atak prišiel v lete medzi druhým a tretím ročníkom. Po liečení sa na psychiatrii a užívaní liekov bolo náročné tretí ročník dokončiť, ale podarilo sa mi to. Najnáročnejšie som to mala s pozornosťou a pamäťou. Druhý atak prišiel, keď som bola v štvrtom ročníku, spamätávala som sa z neho ťažšie a niekedy v tom období som nemala ani chuť školu dokončiť. Myslela som si, že nedoštudujem. Rodičia a okolie ma povzbudzovalo, aby som sa nevzdávala. Nakoniec som dokončila celú vysokú školu.“

Ako vyzerajú vaše bežné dni?

„Normálne sa zamestnať neviem. Ukazujú mi to aj tieto dni, keď mám ohľadne knižky viac práce. Neviem sa sústrediť na niečo dlhšie ako cca dve hodiny. Po dlhšej sústredenosti mi príde nevoľno a musím vziať liek navyše. Popravde si neviem predstaviť, že by som sa zamestnala. Moje dni sa momentálne točia okolo podpisovania kníh, posielanie ich poštou a potom bežné práce v domácnosti, pri ktorých mám pomoc. A starostlivosť o synčeka.“

A čo vám robí úprimnú radosť?

„Veľkú radosť mi robí synček. Čas trávený športovaním. Mám rada dobrý koláčik s kávičkou pri posedení s dobrou priateľkou. A v neposlednom rade mám rada spoločné obedy s manželom a čas trávený s ním.“

Mala na vás vplyv aj pandémia? Po duševnej stránke?

„Počas pandémie som sa upokojila, spomalila, čo bolo podľa mňa aj dobré.“ Máme ešte aj v dnešnej dobe predsudky voči ľuďom s psychickou chorobou? Stretávate sa s nimi aj vy? „Áno, myslím si, že veľa ľudí má ešte mylné predstavy o ľuďoch s duševným ochorením.“

Kniha NEZDOLNÁ, s ktorou idete na trh, je absolútne osobná, aký je to pocit?

„Som na seba hrdá. Naozaj mám krásne ohlasy a verím, že je to na veľmi dobrú vec. Na to, aby sa šírila destigmatizácia a ľudia si uvedomili, že fungujem. Aj s tak ťažkou chorobou sa to dá. Pri disciplíne, užívaní liekov a navštevovaní psychiatričky vediem pekný život.“

Valéria Kentošová a jej kniha NEZDOLNÁ.  Foto - archív V.K.

Prečo ste sa rozhodli zverejniť aj veľa súkromného až intímneho textu a obsahu?

„Práve preto, aby to bolo autentické. Aby táto pridaná hodnota knižky bola pre čitateľa inšpirujúca,  občas prekvapivá a verím, že až niekedy nepochopiteľná. Čo sa deje v hlave pacienta počas psychózy, aké záznamy sa z toho robia.“

A komu by mala kniha hlavne pomôcť?

„Verím, že knižka bude nápomocná hlavne ľuďom so schizofréniou alebo inou duševnou chorobou a im blízkym. Je to ale aj pre každého iného čitateľa, keďže nikdy nevieme, čo sa môže udiať a aké ťažké to s duševnou chorobou ľudia majú. Každý môže mať v okolí človeka s duševnou chorobou. Verím, že môj prístup k chorobe môže byť inšpirujúci nielen pre ľudí s dušeným ochorením, ale aj pre ľudí s akoukoľvek chorobou.“

Dnes ste aj mamou trojročného chlapčeka. Ako ste sa na materstvo pripravovali?

„Áno, som hrdou maminkou môjho malého chlapčeka. Pripravovala som sa na to poctivo. Pred tým, ako som otehotnela, som sa snažila veľa športovať, jesť zdravú stravu a zdravé dobroty. Tráviť veľa času v prírode. Vyhýbať sa stresovým situáciám a mať dobré medziľudské vzťahy, lebo aj to veľmi pôsobí na psychiku. Snažila som sa byť zdravá fyzicky a posilniť svoju psychiku. Pred tým ako sme sa snažili o bábätko, sme podstúpili testy plodnosti a taktiež sme sa radili s viacerými odborníkmi, či bábätko môžeme mať.“

A aké bolo tehotenstvo a následne materstvo?

„Moje tehotenstvo by som mohla rozdeliť na dve časti. Najprv bolo všetko v poriadku, otehotnela som veľmi rýchlo a začiatky tehotenstva som mala krásne. Užívala som si každý deň. Skoro až do ukončenia šiesteho mesiaca. Lenže potom prišiel silný atak a už to so mnou išlo ako sa vraví dole z kopca. Z obrovského kopca a naberalo to na rýchlosti. Druhú časť tehotenstva si veľmi nepamätám, keďže počas ataku zabudnem na veľa vecí, čo sa udiali. Mám iba útržky. Našťastie som to zvládla vďaka doktorom a podpore rodiny. Materstvo bolo najprv zvláštne. Trvalo mi, kým som si uvedomila, že som maminkou. Že mám dieťatko, o ktoré sa treba starať a je to moje bábo, aj keď od začiatku som pociťovala pocit veľkej zodpovednosti za nový život. Teraz, keď má synček už tri roky, sme už parťáci. Užívam si to so všetkým, čo k tomu patrí.“

Kto je a bol vašou najväčšou oporou?

„Mojou najväčšou oporou bol a stále je môj manžel. Poznáme sa už devätnásť rokov, vie keď som smutná, keď sa trápim alebo naopak, čo ma urobí šťastnou.“

A čo okolie? Ako prijalo, že máte takéto ochorenie? Vedeli o tom vôbec?

„Keď som ochorela, hanbila som sa o mojej chorobe rozprávať, aj o tom, že som bola na psychiatrii. Sama som nechápala, čo sa to so mnou udialo. Potrebovala som to spracovať najprv ja. Nechcela som, aby sa rodičia za mňa v práci alebo pred známymi hanbili. Vedeli o tom rodičia, súrodenci, babka a z manželovej rodiny tiež iba rodičia, súrodenci a babka s dedkom. Moji najbližší priatelia o tom vedeli, ale inak nikto viac. Až po rokoch som o tom dokázala povedať viacerým ľuďom. Po poslednom ataku, po pôrode, keď som prišla domov, tak som si povedala, že sa už nebudem schovávať a zatajovať moju chorobu.“

Keď sa na to celé pozriete s odstupom času, ako by ste postupovali, rovnako? Urobili by ste tie isté kroky?

„Čo sa týka postupu pri mojej chorobe, neurobila by som nič inak, respektíve okolie veľmi dobre zareagovalo. Hneď ako si najbližší všimli, že to už nie je normálne, to čo prežívam, ako sa správam, tak ma vzali do nemocnice. Urobili najlepšiu vec, čo mohli. To, že navštevujem psychiatričku a užívam lieky, depotnú injekciu, tak to by som tiež nemenila. Dôverujem pani doktorke a lieky budem stále užívať. Vďaka nim môžem fungovať bez atakov.“

Asi je veľmi dôležité nájsť si lekára, s ktorým si pacient doslova sadne...

„Áno a pre mňa je veľmi dôležité nájsť si lekárku, ktorej dôverujem. Potrebujem byť s doktorkou spokojná. Chodím k nej každý mesiac, zdôverujem sa s problémami, s mojimi pocitmi, obavami či radosťami.“

Stretávame sa tesne po vydaní knihy Nezdolná. Aké sú ohlasy na chorobu po jej zverejnení od možno aj cudzích ľudí?

„Ohlasy na moju knižku sú veľmi pekné, priateľské, povzbudzujúce a veľa ľudí bolo prekvapených, čím si prechádzam a akou chorobou trpím.“

V popise knihy hovoríte, že to, čo tu stále chýba, sú príbehy ľudí.

„Chýbajú tu ozajstné príbehy ľudí s duševnými chorobami. Podľa mňa ľudia s ochorením sa stále boja, hanbia alebo sami sa stigmatizujú. Bola by som rada, ak by tu bolo viac pozitívnych príbehov o fungovaní a žití s duševnou chorobou.“

Čo plánujete v najbližšej dobe v spojení s knihou a touto témou?

„Nejako neplánujem, uvidím, čo mi osud prinesie. Bola som prizvaná ako hosť so skúsenosťou na jednu besedu, krst knihy o schizofrénií. Bola to veľmi dobrá skúsenosť. Viem si predstaviť, žeby som sa venovala tematike duševného zdravia. Robila v tomto osvetu a šírila destigmatizáciu. Prebehol už aj krst knižky, ktorý bol iba pre moju rodinu a najbližších priateľov a známych. Rada by som urobila niečo ako besedu aj pre verejnosť, kde by sme sa porozprávali o knižke a ľudia by si ju vedeli na mieste aj kúpiť. Okrem toho som súčasťou projektu o duševnom zdraví, ktorý sa volá: Šialený? No a!. Ide o projekt, v ktorom so svojou kolegyňou chodíme po stredných školách a preberáme tematiku duševného zdravia so žiakmi."