Pôsobí na jednom z najlepších gymnázií na Slovensku. Učí dejepis a občiansku náuku, no jej vlajkovou loďou sa stala aplikovaná ekonómia, s ktorou nechcela mať nič spoločné. Pod jej vedením sa presadili desiatky úspešných študentských firiem a projektov, vďaka ktorým je košické Gymnázium Poštová známe aj v zahraničí. Bojuje za demokraciu i slobodu a nebojí sa počas občianskych protestov rečniť na pódiu - v Košiciach či v Gelnici.

Ako sa v tieto politicky náročne dni máte?

„V súkromí sa mám veľmi dobre, pracovne mi práve graduje jedna súťaž, teším sa, že prichádza jar, teším sa z maličkostí, že mojim deťom sa darí v škole a že teraz ako rodina dobre súznieme. Okrem toho sa snažím si veľmi nepripúšťať, že asi sledujem pád západnej civilizácie alebo sveta, na ktorý sme boli zvyknutí od druhej svetovej vojny, v priamom prenose. Snažím sa si to úplne nepripúšťať alebo si nepredstavovať dôsledky.“

Čo alebo kto vás motivoval vybrať sa cestou učiteľky? A, na druhej strane, čo alebo kto vás motivuje vydržať v školstve?

„Mňa k tomu motivovala kniha. Keď som mala desať rokov, prečítala som Annu zo Zeleného domu, čo ma výrazne poznačilo v tom, že odvtedy som túžila mať ryšavé vlasy.  To veľmi nevyšlo, ale hovorí sa, že vždy dostanete, čo chcete, len to musíte definovať presne. Ja mám veľmi ryšavé deti. Okrem toho v tej knihe veľmi krásne opísali, ako vás učiteľ, ktorý vás chápe a rozumie vám, môže nasmerovať a zmení vám život.  Ja som ale vždy bola vášnivý čitateľ, keď som mala 11 rokov, mama mi požičala Angeliku, lebo už nevedela, čo mi vypožičať, pretože som mala celú detskú sekciu už prečítanú. V to leto som asi ani nevyšla von, celý čas som sedela na balkóne a čítala tú knihu. Diel za dielom.

Eva Wolfová s deťmi.  Foto - archív EW

A potom, keď som asi v siedmej triede zistila, že Ľudovít XIV. reálne žil a ďalší tiež...Že tam bolo veľa reálnych historických postáv, niekde tam sa začal môj ľúbostný príbeh s históriou. Nie cez hĺbavé filozofické knihy, ale cez historické romány. Vtedy som si povedala, že budem učiť dejepis. Dnes si spätne hovorím, že ma možno nasmeroval aj môj otec, lebo najkrajšie spomienky s ním mám práve na to, ako sme spolu sledovali historické dokumenty, napríklad o druhej svetovej vojne. Asi preto som sa rozhodla, že budem učiteľka. Pre mňa je to naozaj  job, ktorým reálne môžete niekomu zmeniť a zlepšiť život."

A motivácia zotrvať?

"Zvyknem žartovať, že môžem pôsobiť v školstve z troch dôvodov: že som si zobrala itečkara, takže náš rodinný rozpočet nestojí na mojom plate, potom pre letné prázdniny a projekty Erasmus plus. Ale nie, žartujem. Ak mám byť vážna, motivuje ma to, že keď sa pozriem napríklad na ľudí, ktorí pracujú v korporátoch alebo v štátnej správe, s papiermi, tak naozaj, ja učím dvadsať rokov a mám pocit, že moja práca má zmysel. Má to striedavo občasné výšky aj pády, ako všetko, niekedy sa vám chce viac, inokedy menej. Ale dostávam úžasnú spätnú väzbu od študentov, čo vás núti byť mladou. Ale zároveň to má celé zmysel. Určite viem vymenovať deti, ktorých som sa vo svojej kariére dotkla, niekam ich nasmerovala a ony sa dotkli mňa a mojej duše.“

Učíte na jednom z najlepších gymnázií vôbec, akí sú dnešní študenti? Dá sa im stíhať?

„Je to veľmi „bublinkoidný“ pohľad, ktorý poviem, lebo ja učím naozaj veľmi dobré deti. Vysoko motivované, s dobrou znalosťou jazyka, cudzích jazykov, deti, s ktorými sa dá na určitej úrovni rozprávať o hocičom.  Napríklad v takom treťom či štvrtom ročníku, čiže v roku, keď maturujú, majú aj okolo dvadsať rokov. Ja som v ich veku bola už tretiačka na vysokej škole. Je to teda naozaj veľmi špecifická skupina mladých ľudí či študentov, ktorí sú výnimoční. Dívam sa na nich a hovorím si, vy ste lídri tejto krajiny a budúcnosti a ak by tu ostali, čo sa nám nedarí, tak tá správa o budúcnosti Slovenska je dobrá. Niektorí ľudia hovoria, že sú krehkí. Ja to vnímam pozitívne, že sú citlivejší, na veci, na ktoré moja generácia nebola a to scitlivovanie našej spoločnosti je podľa mňa dobré. Naša spoločnosť by mala byť citlivá a empatická.

Či sa im dá stíhať? Dá, ak chcete. Ale cítim stále viac a viac generačnú priepasť. Keď som začínala, mala som 23 a moji študenti mali 18 či 19, takže sme sledovali rovnaké filmy, seriály, počúvali podobnú hudbu. Keď som sa opýtala, čo robili 11. septembra 2001, vedeli mi to povedať. Dnes učím ročník 2009. Takže naozaj cítim generačnú priepasť. Minule som vysvetľovala vylodenie v Normandii a hovorím im, veď ste videli Zachráňte vojaka Ryana, oni že nie. To je rok 1999, pre nich je to pravek. Keď som hovorila o holokauste, nikto nevidel Schindlerov zoznam. Nikto nezdvihol ruku. To sú naozaj dvadsaťročné filmy. Mám pocit, že moji študenti chcú stíhať mne. Nahrávam im podcast, kde im dávam odporúčania na filmy a seriály, k nejakej dejepisnej téme. Podľa mňa chcú rozumieť aj staršej generácii. Je tam také hľadanie vzájomnej blízkosti. Aspoň ja mám taký pocit, ale to je pohľad do mojej bubliny.“

S odstupom času niektorí pedagógovia hovoria, že pandémia bola doteraz najvýraznejšou reformou školstva. Ako sa na to dívate vy?

„My máme taký interný vtip, že poslednú dobrú reformu školstva urobila Mária Terézia Ratio Educationis v 18. storočí. Ale áno, aj ja to tak vnímam, že mi to ukázalo, že v projektoch, v ktorých robím, som mala pocit obmedzení, trebárs, že moje deti nemôže brífovať niekto z Bratislavy. Teraz to urobíme online. V tomto smere sme sa veľmi posunuli. Stále si poviem, že keď sme dali pandémiu, zvládneme čokoľvek. Ale musím povedať, že keď sme sa vrátili k normálne vyučovaniu, bola som veľmi rada. Za tým notebookom sa stratilo všetko, čo robí učiteľstvo krásnym povolaním, celá tá mozaika vzťahov a ostala len tá podstata, len to vyučovanie. Je to však pohľad učiteľky, ktorá učí na veľmi dobrom gymnáziu, kde sme dostali vybavenie, s ktorým sa dá pracovať. Asi inak by to vnímali učiteľa na prvom stupni, vo vylúčených komunitách, čo je veľmi ťažká práca.“

Minimálne v Košiciach ste známou aj vďaka úspechom, ktoré so študentmi pravidelne máte. Venujete sa ich študentským firmám a aplikovanej ekonómii. Výsledky často prekročia hranice Slovenska, na konte máte medzinárodné úspechy, úspešných absolventov, ktorí si plnia sny. Povedzte nám o tom viac.

„Na východe je taký vtip, že: Zarikaniho chleba še najvic najiš (To, čo príliš nechceme, nám osud nejakým spôsobom veľmi rád nadeľuje, pozn. autorky). Ja mám kombináciu dejepis/občianska. A jediná skúška, ktorú som kedy opakovala, bola zo svetovej a slovenskej ekonómie, opakovala som ju preto, lebo to bol zimný semester v piatom ročníku a vedela som, že keď to spravím na trojku, nebudem mať červený diplom. Povedala som si, že to nepokazím. Tú knihu som naozaj silno neznášala. Takže, keď som to urobila na dvojku, povedala som si, že áno, ale že už nikdy nechcem mať s ekonomikou nič.

Keď mi potom ponúkli miesto na Poštovej (Gymnázium Poštová, pozn. autorky), dejepis a občianku, ale aby som mala plný úväzok, tak aj  aplikovanú ekonómiu. Je to projekt Junior Achievement, kedy tretiaci reálne založia firmu. Vymyslia produkt, predajú akcie za skutočné peniaze, 5 eur až 10 eur, sto akcií maximálne. Na začiatku majú nejakých 500 až 1000 eur. Musia napísať podnikateľský plán, zaregistrovať sa v obchodnom registri a produkt aj vyrobiť. K tomu marketing, predaj, na konci roka musia firmu zrušiť, podať daňové priznanie, odviesť dane, akcionárom vrátiť vklady, sebe vyplatiť mzdy, dividendy. Tie deti vedia vymýšľať perfektné veci.

Ekonómia nie je môj obľúbený predmet, vždy som sa cítila ako dejepisárka. Ale z tohto projektu sa stala vlajková loď mojej kariéry. Študentské firmy pod mojím vedením sú úžasné. V roku 2021 vymyslela študentská firma Scribo popisovače na biele tabule z odpadu z voskových tlačiarní namiesto fixiek, ktoré schnú a robia plastový odpad. Vyhrala svetové finále a naozaj, ak som na niečo vo svojej kariére hrdá, sú to tieto projekty. Na začiatku dostanete 17 detí, na konci máte mladých ľudí, ktorí sú schopní prezentovať v anglickom jazyku, neboja sa výziev, nestratia sa v Európe... Je úžasné to sledovať.“

Dá sa vôbec povedať, ktorý študentský projekt vás zaujal najviac?

„Boli ich desiatky, napríklad študenti, čo vyrábali kefku s pastou v Osle. Tí sa dostali ako prvá postkomunistická krajina do top trojky. Bolo to však silné aj preto, že to finále bolo týždeň po Breivikovi. Ďalšia firma posilňovala energetickú zložku čokolády. Potom leteli také ekotrendy, bio ústna voda, bio ústny sprej, káva na jedenie, vyrábali čistič na hádzanárske lopty, vždy si ručia cieľovú skupinu a to nasledujú.  V roku 2023 sme vyrábali brikety z konského hnoja. Boli to samé dievčatá a keď mi o tom povedali, moja reakcia bola: No way, dievčatá! A ony to dokázali, fakt tomu urobili marketing, predávali to, napokon skončili ako tretie v Európe.

Je veľa projektov, ktoré mi ostali v pamäti. Ale vždy budem myslieť na moju úplne prvú firmu, ani nie preto, čo vyrábali, aj keď sa tiež dostali do finále na Sardínii, ale bolo tam dievča, Petra, ktorá sa prvýkrát v živote dostala k moru. Bolo to veľmi milé skromné dievča. Keď si chcem spomenúť, aký zmysel má moja práca, tak zavriem oči a vidím tu Petru, ako beží po pláži a prvýkrát vidí more. A to je krásna spomienka.“

Eva Wolfová so študentmi.  Foto - archív EW

Je to určite aj forma budovania podnikateľského sebavedomia, ako sa presadiť... S tým majú ženy vo svete biznis mužov často problém. Otvárate aj túto tému rovnosti?

„Toto je úžasná otázka! Jasné, že túto tému otvárame. Špeciálne tento rok je perfektný, lebo moja študentská firma vyrába produkt špeciálne pre ženy. Je to odstraňovač na škvrny od krvi z oblečenia, pre dievčatá a ženy, doslova na menštruačné nehody. Keď potrebujete rýchlo do 30 sekúnd odstrániť škvrnu, nemáte pracie prostriedky a musíte fungovať ďalej. Zaujímavé je, že ten team tvoria prevažne chlapci, ale produkt vymysleli dievčatá. Chlapci im na to povedali, že je to síce dobrý nápad, ale ako často máte krv na oblečení? Dievčatá odpovedali, že každý mesiac... Sú skvelí, sledujem, akí sú ti chalani empatickí, bez problémov hovoria o menštruačných nehodách. Som na nich hrdá. Áno, veľa hovorím o rovnosti, o feminizme, sklenených stropoch. Teraz majú napríklad slogan, že ženy nepotrebujú zachrániť, potrebujú produkty, čo fungujú. Veľa sme sa aj dnes rozprávali o tom, že keď natrieme niečo naružovo, povieme,  že je to pre ženy a dvihneme tomu ceny, tomu sa hovorí Pin taxes.“

Učíte dejepis a náuku o spoločnosti, sú to predmety, ktoré sa možno niekedy brali ako menej dôležité ako, dajme tomu, slovenčina, matematika. Aktuálne vo vypätej politicko-spoločenskej situácii sa však ukazuje, že ide o mimoriadne dôležité predmety. Alebo to vnímam zle?

„Nie, vnímate to veľmi dobre.  Bohužiaľ, občianka a dejepis sú predmety, ktoré sa ako prvé osekávajú. Na základnej škole na druhom stupni majú deti len jednu hodinu dejepisu do týždňa. Až v deviatom ročníku majú dve hodiny dejepisu. Je veľa detí, ktoré o druhej svetovej vojne či komunizme počujú až v tom deviatom ročníku a keď idú na odborné školy, druhýkrát to ani nepočujú. To isté občianka, vy tam vysvetľujete, ako funguje štát, ako funguje politika, ľudská spoločnosť. Stále tým deťom hovorím, že áno, áno, prírodné vedy sú všeobecne preceňované.

Padá nám demokracia, ľudia volia populistické strany, rozpadá sa nám západná civilizácia. Ako ti s tým pomôže fyzika a matika? Nijako. Pomôže ti s tým politológia, právo, história, sociológia a podobne. Stále im hovorím, že keď budú rozumieť dejepisu a občianke, budú rozumieť svetu za oknami školy. Ten svet sa veľmi mení, je veľmi premenlivý a keď mu budeme aspoň trochu rozumieť, nebudeme zviazaní strachom a nebudeme sa dať tak ľahko manipulovať, lebo ľudia, ktorí sa veľmi boja, sa ľahko manipulujú. A zároveň, ako som ich naučila, nebudeš voliť populistov a nebudeme vám komplikovať dôchodok. Takže to sú podľa mňa extrémne dôležité predmety. Špeciálne podceňovanie humanitných vied nás dostane do katastrofy.“

Celý svet sleduje vojnový konflikt na Ukrajine, Donald Trump je späť pri moci a výrazne zarezonovala aj jeho ostrá slovná výmena názorov s ukrajinským  prezidentom Volodymyrom Zelenským. Zaujíma ma, či napríklad o tom hovoríte so študentmi.

„Áno, hovorili sme o tom. Keď začala vojna na Ukrajine, u nás boli jarné prázdniny, ale hneď v pondelok, keď som prišla do školy, som neučila. Vošla som do triedy a povedala študentom, že je taká a taká situácia, keď máte otázky, pýtajte sa. Moji študenti, keďže učím občianku, sa chcú rozprávať o svetových politických situáciách. Ja z toho, ako sa to vyvíja, nie som šťastná. Vždy sa snažím vypočuť ich a nevnútiť im svoj názor. To je pre mňa veľmi veľká výzva ako pre učiteľa.

Rozprávali sme sa o tom. Keď sa pýtajú na môj názor, dám disclaimer, že toto je môj názor. Mne osobne bolo Zelenského veľmi ľúto, pretože je to človek, ktorý tri roky dáva vyznamenania vdovám, sirotám a rodinám padlých vojakov a nakoniec mu Trump povie, že z toho bude raz dobra televízna show. To je niekedy ako v školstve, kde sa to stáva. Že vy sa snažíte niečo vysvetliť, rozprávate sa o niečom a pojmovo sa vôbec nestretnete. Na tom sme sa zhodli aj so študentmi.“

Prečo ste sa rozhodli vystúpiť na občianskom proteste v Košiciach a následne v Gelnici?

„Dvadsať rokov hovorím študentom, aké je dôležité bojovať za slobodu a demokraciu, aby sme si ju udržali. A posledných 9 rokov, toľko má kniha od Tymothy Snydera o Tyranii, im citujem poslednú vetu: „Bojujme za slobodu, lebo keď sa nenájde nikto, kto bojuje za slobodu, všetci zomrieme v tyranii.“ Nemohla by som sa pozrieť do zrkadla a študentom do očí, keď sloboda a demokracia zaklopali na moje rameno, povedali mi: „Eva, teraz, musíš pre nás niečo urobiť.“ A ona odo mňa nechcela, aby som si dala pušku a išla bojovať na barikády. Chcela len, aby som niečo povedala.

Ja som v rozprávaní dobrá, nemám pred davmi strach, takže tá sloboda a demokracia nechceli ani len, aby som vystúpila zo svojej komfortnej zóny.  Preto som to spravila, keď som dostala ponuku, nemohla som povedať nie. Bola by som pokrytec a nevedela by som sa študentom pozrieť do očí, hovoriť im, ako majú v živote bojovať za demokraciu.“

Ako reagovali na vaše vystúpenie po proteste?

„Učím politológiu, takže keď učíte volebný systém, čo je vláda, parlament, tak sa o politike rozprávate. Potrebujete to aktualizovať, nemá zmysel im spomínať strany, ktoré si ani nepamätajú. Dokonca si myslím, že sa to od učiteľov žiada, aby aktualizovali svoje témy so súčasnosťou. Čo sa týka vystúpenia na proteste, ja som o tom dopredu nehovorila, ani teraz o tom nerada rozprávam, lebo ja nemám pocit, že to bol nejaký „big deal.“ Že to bolo niečo hrdinské.

Eva Wolfová na proteste v Košiciach.  Foto - archív EW

Keď mi kolegovia gratulovali, že sa im to páčilo, alebo mi študenti deň po tom zatlieskali, keď som vošla do triedy, bolo mi až trápne. Ja som nemala pocit, žeby to bolo niečo veľké či hodné obdivu z môjho uhla pohľadu. Ale musím povedať, že spätnú väzbu od študentov či neznámych ľudí, ktorí si dali námahu, aby si ma vyhľadali, som mala a bola veľmi krásna. Ja som nedostala osobne žiadny hejt. Vôbec, to mi dáva nádej.“

Prečo je podľa vás dôležité nebyť ticho a ozvať sa?

„Keď učím rok 1989, študentom hovorím „kto, keď nie my a kedy, keď nie teraz“ – že nemusíme každý stáť na pódiách a hovoriť vzletné vety. Možno stačí v našich každodenných bojoch a každodennom živote robiť správne rozhodnutia a ozvať sa, keď vidíme neprávosť. Vždy, keď máme vnútorný pocit, žeby sme sa mali ozvať, ten pocit je správny. Malé činy tvoria veľké dejiny. Preto je dôležité sa ozývať.

Pochopila som, že mám 42 a asi až do mojej smrti to tak bude, že nikdy sa nebude dať zaspať na vavrínoch. O tú slobodu a demokraciu budeme musieť stále bojovať a stále sa vymedzovať. Špeciálne v aktuálnej postfaktuálnej dobe, kedy mám pocit, že sme akoby vzdali existenciu objektívnej pravdy, keď sa tu každý oháňa právom na názor. Áno, na vlastný názor máme právo, ale nie na vlastné fakty.“

A čo strach? Mali ste ho pred alebo možno po príhovore?

„Nie. Je síce pravda, že som mala strach asi tri sekundy predtým, ako som sa tam postavila, lebo som čakala menej ľudí. Ale keď tam už stojíte, vidíte len prvé tri rady. Ale nemala som strach z toho, čo bude v práci alebo z nejakého internetového prenasledovania. Riadim sa tým, čo povedala pani prezidentka Zuzana Čaputová: Buď máme strach alebo sme slobodní. Takže, ja nemám strach.“

Pre denník Korzár ste povedali, že nie je umenie, keď 50-tisíc ľudí protestuje v Bratislave a 15-tisíc v Košiciach. Keď bude 300 na námestí v Gelnici, vtedy je koniec. A potom ste zrazu stáli na pódiu v Gelnici. Ako sa to udialo a ako to vnímate?

„Áno, poskytla som rozhovor, kde som povedala práve túto vetu. Pán, ktorý organizoval protest v Gelnici si to prečítal a povedal si, že fajn, to je výzva a zavolal mi. Opýtal sa, či nebudem mať príhovor.  A ja som si uvedomila, ako je tento svet poprepájaný. Neovládajú ho nejaké elity alebo ľudia, všetky konšpiračné teórie sú len bláboly. Svet je náhodný, aj toto bola náhoda. Gelnicu zvyknem používať ako príklad, keď učím ekonomiku alebo keď hovoríme o Slovensku, kde štát, ale aj my  ako spoločnosť zlyhávame. Pán premiér Ódor mi raz na stretnutí povedal, že on používa Sobrance.

A ja som si uvedomila, že nie je ťažké byť slniečkár v Košiciach alebo v Bratislave, ale v Gelnici. Lebo aj tam žijú ľudia, ktorí sa so svojimi názormi cítia veľmi osamelo. Nemala som strach vystúpiť na proteste, lebo som vedela, kde žijem a s kým, v akom meste, kým som obklopená a moje okolie bude maximálne hrdé. Že súznieme. Ale v malých mestách a hladových dolinách s týmto pocitom môžu byť ľudia oveľa osamelejší. To, že tam prišli ľudia na protest, bolo fascinujúce, lebo tam každý každého pozná.

Pamätám si, že sme prišli o  17.10 hod., bolo tam šesť ľudí. Postupne tie hlúčiky prichádzali. Keď prišiel prvý s vlajkou, povedala som si, že to bude dobré. Je to naozaj ťažké. A obdivujem všetkých ľudí. Všetkých slniečkárov v malých mestách.“

Hoaxy sa v dnešnej dobe šíria rýchlosťou svetla, odzrkadľuje sa to na dnešnej mládeži? Alebo vedia rozlišovať?

„Učím aj filozofiu a ako som už spomínala, mám rada teóriu o objektívnej pravde. Všetci máme právo na svoj názor, ale nie na svoje fakty. Pravda je to, čo je v súlade s faktami. Samozrejme, že o tom hovoríme, prispôsobujem im to, chodia mi na hodiny odborníci na dezinformácie, vysvetľujú ako funguje algoritmus, Tik Tok a podobne. Ale opäť musím povedať, že gymnázium, na ktorom učím, je špecifické v tom, že tie deti vedia veľmi schopne rozlišovať. Medzi pravdou, hoaxom a dezinformáciou. Pýtajte sa, kto vám to hovorí.“

Čo vám robí v tieto dni radosť?

„Veľmi sa teším, že 22. apríla vyjde druhá séria Andor. Čo je podľa mňa Star Wars pre dospelých. Na to sa fakt veľmi teší. Odporúčam to každému, kto je ochotný počúvať moje ódy o Star Wars. Tam je vlastne ukázané, ako sa buduje rebélia proti galaktickému impériu. Mali by sme to pozerať, lebo nikdy neviete, kedy budete potrebovať budovať rebéliu. Je to naozaj taký dospelý seriál. S takými šedivými, morálne šedivými postavami. Na to sa teším.

Ale aj na MS v krasokorčuľovaní, ja som veľký fanúšik. Teším sa zo študentskej firmy aj mojej rodiny, že sme zdraví a ako sa ľúbime. Že svieti slnko do vlasov mojich ryšavých detí. Vždy ma to fascinuje a vždy viem, že sa už blíži leto a jar, je to blízko. A to ma vždy teší.“

Väčšina z nás žije vo svojej bubline. Ukazuje sa však, že by mali popraskať a my musíme nájsť nejaký prienik aj s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme vo všetkom. Inak nás to zničí. Ako to vidíte?

„Bola som teraz na jednom školení, kde sme sa zhovárali o tom, ako sa rozprávať s ľuďmi, s ktorými absolútne hlboko nesúhlasíme. Ten spíker vysvetľoval, že ľudia väčšinou ani nechcú súhlas v takej nejakej hádke, ale chcú pochopenie. Ja si myslím, že je to základ. Že my musíme zísť z tých barikád a snažiť sa navzájom pochopiť.

Základné veci máme rovnaké. Všetci chceme šťastie pre svoje deti funkčný systém tohto štátu. Aby sme mali fungujúce zdravotníctvo a školstvo, dôstojný život. Hlboko vo svojej podstate mimo internetu sme dobrí ľudia, ochotní si pomáhať. To ma naučili aj tie projekty. 15 rokov od ľudí niečo chcem a ešte sa mi nestalo, že by ma niekto odmietol. Len sa musíme vrátiť k tomu základu a nenechať sa rozoštvať. Všetci sme rovnakí a chceme v základe tie isté veci. Sledovať slnko vo vlasoch svojich detí...“