Objavte príbeh Milevy Einsteinovej a možno sa na uznávaného vedca budete pozerať inak (+podcast)

Aký život má inteligentná žena so zdravotným znevýhodnením z východnej Európy v mužskom svete fyziky na začiatku 20. storočia? Prečítajte si príbeh V tieni Einsteina a možno sa na jedného z najuznávanejších vedcov storočia začnete pozerať inak. Objavte príbeh Milevy Marićovej Einsteinovej a vypočujte si aj podcast a 5 dôvodov, prečo si knihu prečítať.

Bola inteligentná, milovala matematiku, po večeroch debatovala s otcom o fyzike a ten robil všetko preto, aby mala jeho dcéra iný život ako dievčatá v jej okolí. Mileva „Mitza“ Marićová Einsteinová sa narodila v roku 1875 v Srbsku. V mnohých smeroch búrala mýty a predsudky, ale nakoniec jednému sama podľahla.

Fyzička a matematička Mileva Marićová

„Keď som začala prvý raz hľadať informácie o Mileve, zistila som, že vôbec nebola neznáma, ako som sa mylne domnievala. Medzi fyzikmi bola naopak predmetom mnohých diskusií. Vášnivo sa debatovalo o úlohe, ktorú mohla zohrať pri formulovaní Albertových prelomových teórií v roku 1905 a to obzvlášť po tom, čo bola v 80. rokoch 20. storočia objavená časť ich korešpondencie,“ hovorí autorka knihy V tieni Einsteina Marie Benedict.

Vo svojej knihe ponúka zaujímavý pohľad na život a manželstvo dvoch geniálnych mozgov, ktoré položili základy teórie relativity. Áno, dovolila si zapochybovať, že to veľký Einstein zvládol sám. Na tomto príbehu je však zaujímavé aj to, ako sa autorka knihy dokázala vcítiť do života ženy, ktorá sa nikdy pre svoj hendikep nemala vydať. Mileva mala vrodenú telesnú vadu bedrového kĺbu a krívala na nohu.

Otec jej však pomohol zrealizovať si sen vedkyne. Respektíve priblížiť sa k jeho naplneniu, ale....kiežby nikdy nestretla muža svojho života. Možno aj tento povzdych vás čaká po dočítaní knihy.

„Len čo som sa ponorila do podrobného štúdia Milevinej minulosti, zistila som, že bola sama osebe fascinujúca – nie iba ako poznámka pod čiarou v príbehu Alberta Einsteina. Jej vzostup z pomerne odľahlej časti mizogýnneho Srbska do čisto mužských univerzitných učební fyziky a matematiky vo Švajčiarsku bol absolútne hviezdny,“ opisuje svoje pocity autorka Marie Benedict.

Aj znevýhodnenie môže byť výhodou

Keď Mileva Marićová nastúpila na švajčiarsku spolkovú polytechnickú univerzitu do Zürichu, prišla do prostredia, kde nebolo bežné stretnúť ženu. V skutočnosti bola len piatou v poradí, ktorú prijali na fyzikálny a matematický program. Einstein bol jej spolužiakom.

Mileva Marič v roku 1896. Foto - wikipedia.org

Mitza, ako ju mohli volať len blízki priatelia, bola veľmi citlivá na svoj pôvod, neznášala narážky a ponižovanie ľudí z východných krajín. Doma zažila šikanu, ktorej sa jej štedro dostávalo v detstve od spolužiakov. Prvé kamarátky si našla až v Zürichu. Spoločne študovali, hrali na hudobné nástroje, milovali turistiku a zvláštny nával slobody a nezávislosti, ktorý bol na tú dobu naozaj vzácny pre ženy ich veku.

Tam spoznáva aj celoživotnú priateľku Helen. Spájalo ich niečo veľmi silné. Museli popasovať s hendikepom - obe krívali. Mileva však prišla z prostredia, ktoré ju za to úplne odpísalo. Minimálne dostala nálepku „nevyhovujúca nevesta“.

Ešte aj keď s otcom po večeroch debatovala o sirovi Isaacovi Newtonovi, videla za jeho nemennými zákonmi svoju chromú nohu. „Newton ma zaujal, lebo som mala pocit, že by mi mohol pomôcť pochopiť, prečo za sebou ťahám nohu, zatiaľ čo nohy ostatných detí poľahky poskakujú po uliciach.“

Mama ju videla ako chromé dievča

Jej mama túžila, aby bola ako ostatné dievčatá, otec chcel, aby využila svoju inteligenciu. Mileva Marićová navyše žila v tieni svojich mŕtvych súrodencov a tým jej pocit, že nemôže sklamať či zraniť rodičov bol o to silnejší. Obrovský tlak cítila aj preto, lebo jej rodina sa kvôli nej, vzdelaniu a otcovej práci, ktorá bola často prepojená s potrebou zabezpečiť štúdium, musela sťahovať.

„Mitza je dievča. Aký má zmysel učiť ju nemčinu a matematiku? Robiť s ňou nejaké vedecké pokusy? Jej miesto je v domácnosti. A Mitzinou domácnosťou bude táto domácnosť. Jej chromá noha znamená, že manželstvo a deti pre ňu nepripadajú do úvahy. Dokonca aj vláda hovorí to isté a zakazuje dievčatám navštevovať vysokú školu.“

To bola jedna z hlavných tém jej matky, ktorá ťažko prijímala cestu, akú mala Mitza pred sebou. Na strane druhej, otec, ktorý ju v tom neúnavne podporoval sa aj na jej zdravotné znevýhodnenie pozeral naozaj svojsky.

„Neopovažuj sa nazývať jej chromú nohu znetvorením! Keď tak, je to dar. S takou nohou ju nikto nebude chcieť za manželku. To jej dáva právo rozvíjať dar intelektu, ktorý jej Boh nadelil. Jej noha je znamením, že je predurčená na väčšie, lepšie veci než manželstvo.“

Aj tu sa autorka knihy krásne vyhrala so vzťahmi dcéry k svojim rodičom. Jeden vie podporiť mladú nadanú študentku, druhý tehotné opustené dievča. No a kto nakoniec zostáva s odvrhnutým dievčaťom bez titulu?

Ein Stein, ktorý nefungoval

„Svojím neupraveným zovňajškom sa odlišoval od ostatných, starostlivo upravených študentov v knižnici, ale na rozdiel od nich sa usmieval.“ Strapatý spolužiak s pokrčeným sakom jej padol do oka prakticky hneď. Bol iný ako ostatný. Nielen zovňajškom, ale aj tým, že jej intelektom nepohŕdal, ale bol z neho nadšený.

Knihu si online môžete kúpiť tu:

Vynikala v matematike a zatienila všetkých spolužiakov. Jeho dvorenie bolo neoblomné, vytrvalé, na tú dobu až nezdvorilé a netaktné. Z knihy máte pocit, že to bol taký ten neohrabaný, neupravený „típek“ bez spôsobov a služného správania, ktorý nečaká na pozvanie, veľa hovorí a rád sa nazýva bohémom.

„Moje pocity boli zložitejšie – v spoločnosti pána Einsteina som sa cítila plná života, pochopená a prijímaná. Ten pocit bol jedinečný a zároveň znepokojujúci.“ Napriek tomu Mileva od začiatku vedela, aké nástrahy jeho obdiv prináša. Vedela, že ženy ako vedkyne nedostávali druhú šancu.

„Pán Einstein, nemôžem predstierať, že vaše city neopätujem. No nemôžem si dovoliť, aby ste ma zviedli z cesty. Veľa som obetovala, a nielen ja, a tvrdo som pracovala, aby som sa po nej mohla pohnúť vpred. Ľúbostný pomer a kariéra sa nedajú zlúčiť. Aspoň nie u žien.“

Mileva zameškaný semester nedobehla

Mileva dokonca na semester odchádza zo školy, aby nepodľahla citom. Čo sa však neskôr ukázalo ako veľká chyba v jej kariérnom raste a štúdiu. „Prvý raz mi došlo, aká hlúpa som bola, že som odišla do Heidelbergu. Ako som v snahe byť silná a nedovoliť mužovi, aby ma zviedol z cesty, vlastne dopustila, aby určil môj smer.“

Zameškaný semester už nikdy nedobehla. Zostáva nezodpovedanou otázkou, či by sa tak stalo, keby nepodľahla Einsteinovi a jeho bohémskemu spôsobu štúdia. Stále častejšie totiž vynechával prednášky tradičných vedcov a tém. Tam posielal Milevu, on si zatiaľ osvojoval progresívnejšie vnímanie vedy a nové teórie. Potom si navzájom vymieňali poznámky. Takto veril, že môžu ako tím vyriešiť veľké vedecké hádanky.

To slovo - „tím“ - nakoniec mladú vedkyňu presvedčilo. „Vlastne vás moja láska bude vo vašej práci poháňať dopredu. Spoločne budeme tvoriť ideálny bohémsky pár – rovnocenný v láske aj vo vede.“ Škoda, že zostalo len pri Albertových sľuboch.

Tehotenstvo sa neodpúšťa

Mileva otehotnie a to je niečo, čo sa žene na začiatku storočia neodpúšťa. Tehotná, slobodná a bez záverečných skúšok V Mitzinom živote sú momenty, kedy máte chuť zakričať. Ako jej to mohol urobiť? Čo nevie, že jej tým zničí život? Možno vedel, možno sa len vyľakal, možno to v tej dobe mužské pokolenie netrápilo. Ťažko povedať a už tobôž súdiť.

O tom, že Albert a Mileva mali dieťa ešte pred manželstvom najskôr nikto netušil. Podarilo sa im to utajiť a svet sa to dozvedel len pred pár desaťročiami. Nie je isté či dievčatko Lieserl, ktoré Mileva porodila pod ochranou matky v Srbsku zomrelo, alebo ho dali na adopciu, dejiny poznajú už len ich dvoch synov. Hansa Alberta, ktorému tiež učarovala veda a Eduarda, ktorý sa boril s duševnou chorobu.

Svoju dcéru vraj Einstein nikdy nevidel. Pre autorku knihy bola však práve ich utajovaná dcéra veľkou inšpiráciou. „Vzhľadom na Milevin pohľad na svet a na to, ako nesmierne musela svoju dcéru milovať, nebolo by možné, že by ju Lieserlina strata inšpirovala k vytvoreniu špeciálnej teórie relativity?“, uvažuje Marie Benedict.

Vráťme sa však ešte na moment k bodu zlomu. Tak by sa pokojne mohlo nazvať neželané tehotenstvo slobodnej študentky, ktorej bola predurčená kariéra vedkyne. Teda minimálne v očiach jej otca.

„Ockova skľúčenosť nad mojím tehotenstvom bola horšia než akákoľvek zlosť, ktorou by ma mohol zahrnúť. Keď som mu oznámila túto novinu, spustil široké plecia a tretí raz v mojom živote sa rozplakal...“

Mileva Maričová ako žena v domácnosti

Okrem toho, že Mileva sklamala rodinu, prepadá na skúškach a hádam ani netreba vysvetľovať, do akej situácie sa dostala. Byť slobodnou matkou na začiatku 20. storočia muselo byť nesmierne náročné. Navyše, Albert ju v tom nechal samú. Manželstvo stále odkladal, bol bez práce a paradoxne, tento neskôr jeden z najuznávanejších vedcov storočia, si prácu dlho ani nevedel nájsť. To bol aj dôvod, prečo sa nehrnul do svadby.

Tým druhým však bola aj jeho rodina. Tá Milevu nikdy neprijala. Teda konkrétne matka, ktorá na jej adresu povedala: „To nie je žena, to je knihomoľ.“ Za Albertom sa mohla vrátiť len ako slobodná žena bez záväzkov. Bez dieťaťa. A tak sa aj stalo. Neskôr sa konečne vzali a z nej sa stala žena v domácnosti.

Celý deň sa starala o rodinu a po večeroch túžobne čakala, kedy ju manžel prizve k spolupráci. Keď čítate skutočný príbeh o človeku, ktorý žije v tieni velikána, ťažko sa dá prísť k záveru, kedy z jeho tieňa vystúpil, či vôbec a v čom tvorili celok. To, že manželia spolupracovali, asi nikto nepopiera. Otázne však je, na čom všetkom a pod čo všetko sa Mileva nemohla podpísať, lebo nezískala diplom, lebo bola žena, lebo to tak Einstein zariadil.

„Prečo na tom vôbec záleží? Nie sme vari Ein Stein? Jeden kameň?“ Ľudia z ich okolia údajne presne vedeli, čo bola jej práca, poznali silné a slabé stránky Alberta Einsteina a vedeli, kde zasiahla jej inteligencia.

Mitzinou doménou bola matematika. Einstein zvykol hovoriť: „Tvoje výpočty prechádzame stále dookola. Sú skvelé. Koniec koncov, ty si v našej rodine matematička, nie ja. To ja sa spolieham na teba, že opravíš moje výpočty!“

Spisovateľka Marie Benedict zrod Teórie relativity poňala svojsky. Dokonca tak, že vám po prečítaní knihy možno Albert Einstein zostane „ležať v žalúdku“. Opäť môžeme polemizovať, ako to skutočne bolo. Faktom ale je, že pri preberaní Nobelovej ceny Mileve ani len nepoďakoval, za to jej odovzdal finančnú odmenu s tým spojenú a to už v tom čase neboli tri roky manželmi.

Rozvod

Niektoré vzťahy sú postavené na jazyku lásky, ich bol postavený na jazyku vedy. Tá spájala ich zranené manželstvo. Keď Albert začal prehliadať Milevu nielen ako ženu, ale aj ako vedkyňu, definitívne sa ich cesty rozišli. V tom čase už mal pomer so svojou sesternicou, ktorú si krátko po rozvode vzal.

História pozná manželov, ktorým to vyšlo. V závere knihy V tieni Einsteina sa Mileva stretáva s madam Curiovou a my dostávame možnosť porovnávať. Prečo to niekde ide a inde nie? Prečo musí niekto zostať v tieni a iný dokáže z neho vystúpiť? Hovorí sa síce „za všetkým hľadaj ženu“, v prípade týchto dvoch manželstiev výnimočných vedcov a vedkýň však platí pravý opak.

Marie Benedict však dodáva: „Moja kniha si nekladie za cieľ zmenšiť prínos Alberta Einsteina ľudstvu a vede, ale snaží sa za jeho vedeckými objavmi nájsť ľudskosť. Má vyrozprávať príbeh Milevy Marićovej – geniálnej ženy, ktorej svetlo zaniklo v Albertovom obrovskom tieni.“ Po zvyšok života sa Mileva Marićová Einsteinová starala o chorého syna a sama svet opúšťa ako 72-ročná.