|
Hana Gregorová bola súčasťou knihy Kvapky na kameni. Boli ste jednou z autoriek tejto publikácie, ktorá priniesla 50 príbehov českých a slovenských rebeliek. Odkedy vnímate príbeh Hany Gregorovej?
“Zhodou okolností som príbeh Hany Gregorovej do Kvapiek na kameni písala ja. Poznala som ju ešte z Martina, z ktorého sama pochádzam. Dom Lilgovcov, v ktorom prevádzkovali farbiarstvo a vyrábali známu modrotlač, dodnes stojí v jeho centre. Zo starého martinského rodu bol aj Tajovského najbližší priateľ Janko Jesenský a spisovateľ sám tu nejakú dobu pôsobil ešte pred zoznámením s Hanou. Povedomie o týchto osobnostiach som mala už od mladého veku, o Hane však len ako o Tajovského manželke a nedefinovanej „enfente terrible“ martinskej spoločnosti.
Jej skutočný príbeh som začala vnímať po roku 2007, kedy vo vydavateľstve Aspekt vyšla Čítanka Hana Gregorová: Slovenka pri knihe. Na zmienky o jej literárnom salóne som narážala aj pri bádaní o bratislavskej bohéme a slovensko-českých vzťahoch, boli to však len kusé informácie. Až jej autobiografická kniha Spomienky a literárne spomínanie jej dcéry Dagmar v knihe Gregorovský dům mi Hanin príbeh predstavili komplexnejšie. Veľmi veľa pre jej objavenie pre širšiu verejnosť urobil aj dokumentárny cyklus Prvá. No a asi rok a pol po ňom vyšla práve naša kniha o 50 českých a slovenských rebelkách.”
Monika Kapráliková je vyštudovaná historička a kulturologička, ktorá tiež píše. Za debut Za hranice provincie získala Cenu E. E. Kischa a je spoluautorkou motivačnej knihy pre dievčatá, Kvapky na kameni, kde písala o Hane Gregorovej. Každý týždeň pripravuje rubriku na Rádiu_FM Robinsonky_FM, kde predstavuje málo známe i neznáme ženy, na ktoré by sme nemali zabúdať. Spolu s Danielom Hupkom a Janou Jablonickou Zezulovou je kurátorkou úspešnej výstavy HANA.
Pri príležitosti 140. výročia narodenia Hany Gregorovej ponúka Múzeum mesta Bratislavy najkomplexnejší pohľad na jej životné osudy, literárnu tvorbu a aktivity, aký je dnes možné rozpovedať – bez nánosov a stereotypov. Foto - Gustavo Pizano
Hana Gregorová bola nesmierne všestranná nielen na dobu, v ktorej žila - bola spisovateľkou, intelektuálkou, feministkou, organizátorkou kultúrneho života, manželkou slávneho Tajovského, mamou, čechoslovakistkou, novinárkou a publicistkou i funkcionárkou. Výstava ponúka najrozsiahlejší pohľad na jej život, čo z toho bolo najmenej známe pri spoznávaní jej života?
“Povedala by som, že po prvý raz dostali všetky vrstvy jej osobnosti priestor vyniknúť a inšpirovať k novej syntéze. Pokúsili sme sa predstaviť všetky jej podoby – fyzické aj tvorivé. Oboznámite sa tu tak s Haninou podobou, jej hlasom v dvoch vzácne dochovaných originálnych nahrávkach, s jej odevom a predmetmi, ktorých sa denne dotýkala, ako aj oblasťami, v ktorých sa tvorivo realizovala.
Za najmenej známe by sme mohli považovať jej spisovateľskú tvorbu, aktivity v oblasti kultúrnej diplomacie či účasť v odboji počas druhej svetovej vojny. Hanine diela sú napríklad dnes už takmer nedostupné, pretože vychádzali v malých nákladoch a niektoré pred viac ako 100 rokmi. Na výstave ich ale nájdete všetky. Jej tvorba stála tiež dlho na okraji záujmu literárnych vedcov. Ak sa k nej vyjadrovali, tak skôr s dešpektom ako k efemérnej činnosti alebo ju zatieňovali uznávaným manželom. Jej diela však musíme čítať v celkovom kontexte jej života, nevynechávať ich, ako sa to často dialo, ale chápať ich ako súčasť všetkých jej snažení.
Myslím, že tento zámer sa podarilo kolegovi spolukurátorovi Danielovi Hupkovi preniesť aj do samotnej expozície. Inou dosiaľ menej známou skutočnosťou bola jej úloha kultúrnej diplomatky a známej bratislavskej saloniéry. Mnohé o jej živote a tvorbe dopovedáme vo veľkoryso koncipovanom sprievodnom programe a aj pripravovanej publikácii, ktorá vychádza pri príležitosti 140. výročia jej narodenia.”
Určite mnohých prekvapí, aká bola Hana Gregorová cestovateľkou - už vtedy jej dohovárali, že žena by nemala cestovať bez muža, čo si ženy vypočujú aj dnes, hoci oveľa zriedkavejšie. Prekvapilo Vás niečo na tejto jej záľube?
“Neprekvapilo.(smiech) Priekopníctvo mala v krvi, naviac bola autodidaktkou, učila sa aj skúsenosťami. Od mladosti ju to tiahlo za hranice Slovenska. Najskôr do Prahy, neskôr do Európy. Bol to všeobecný trend, nepozastavovala sa však nad tým, či by mala ako žena cestovať sama. Mnohé z ciest boli práve výsledkom jej kultúrnej diplomacie. Návštevy, ktoré sama hostila v Bratislave neskôr oplácala.”
Hana Gregorová veľa cestovala, aj sama. Foto - ZVM
Čo ste o nej vedeli vtedy a čo ste sa naučili pri zostavovaní výstavy HANA?
“Sú to skôr také detaily, o ktorých som sa dozvedela až pri zostavovaní výstavy. Drobnosti, ktoré mi ju však priblížili viac po ľudskej stránke. Jednou je napríklad vzťah, aký mala ku kvetom, jej túžba za diaľavami sa prejavovala aj tým, že k nevôli Tajovského mala doma exotické rastliny – fikusy a palmy. Chcel, aby pestovala radšej lokálne muškáty. Keď ale na ďaleké cesty odišla, verne jej ich polieval a informoval ju o tom v listoch. Najradšej mala však fialky. Niekoľko fialkových brošní nájdete aj na výstave a vylisované nám vypadli aj z knihy E. Kanta.
Počas príprav výstavy sa nám spolu s Jankou Jablonickou Zezulovou a Danielom Hupkom podarilo identifikovať aj dva predmety v držbe rodiny, o ktorých sa dosiaľ nevedelo, že ešte existujú. Dcéra Dagmar ich spomína v malých notickách vo svojej knihe. Išlo o dva pamätníky – jeden, kam sa jej podpisovali vzácni hostia počas návštev maminho literárneho salóna a druhý z ciest. Obidva predmety nájdete aj na výstave. Hanin príbeh a naše vedomosti o ňom však nie sú konečné. Na nové či prvé zhodnotenie čaká napríklad jej publicistická činnosť či bohatá korešpondencia so zahraničnými osobnosťami.”
V knihe Kvapky na kameni je príhoda, ako si Svetozár Hurban-Vajanský, syn prvej slovenskej herečky Anky Jurkovičovej, pred Hanou Gregorovou na ulici pohoršene odpľul a dodal: „Fuj, baba femina!“ Myslíte, že by sa jej to stalo aj dnes? Stále je slovo feministka skôr nadávkou.
“Myslím si, že áno. Nemusíme ísť ďaleko po príklady. Podobné správanie a rôzne hanlivé osočovanie žien je v našom verejnom priestore, žiaľ, stále prítomné. Intenzita verejne nehatenej mizogýnie narastá. Domnievam sa však, že Hana by už dnes našla väčšiu podporu a „zastanie sa“ v radoch žien, a myslím si, že aj u mužov.”
Je tam jej výrok: Tvrdili o mne, že som rozumný tvor, a mysleli to ako zradu na ženskosti. Koľkokrát ste si pri zostavovaní výstavy povedali, že veď toto počúvajú ženy ešte aj dnes…
“Nespočetnekrát! A nielen to, boli sme v konštantnom internom dialógu s ňou. Mnohé z toho, o čom Hana písala a proti čomu vystupovala, je žiaľ ešte stále aktuálne – násilie, neviditeľná práca, sociálne otázky. Myslím, že by bola veľmi prekvapená z novodobého trendu tzv. „tradwives“. Na druhej strane, vlastným vystupovaním, vždy upraveným vzhľadom a obliekaním popierala predsudky o feministkách ako o „ušpinených mužatkách“. Vidieť to na vystavených rodinných aj oficiálnych fotografiách a na jej oblečení a doplnkoch.”
Prečítajte si
Na jednej z výšivok, ktorú si Hana Gregorová uchovala, stálo: Keď ženu zbiješ, akoby si rolu pohnojil… Násilie na ženách máme zrejme hlboko v tradíciách, nemyslíte? Venovala sa Hana Gregorová aj tejto téme?
“Daná výšivka nie je Hanina, ale od autorky Cundy Crew a je súčasťou aktulizačnej vrstvy našej výstavy s názvom Ženy 2.0, kde sa v kontexte Haninho života prihlasujeme k jej zásadnej zbierke Ženy a zároveň nechávame priestor slovenským umelkyniam, ktoré pracujú s témou ženskej emancipácie a rovnosti príležitostí dnes. Nachádza sa vedľa Hanou zbieraných výšiviek (hoci vo výstave máme aj ňou vyšívané). Táto konkrétna je odkazom práve na mužmi páchané násilie na ženách, ktorá je stále v našej kultúre veľmi prítomné.”
Pomohlo istej rehabilitácii Hane Gregorovej vyznamenanie od prvej prezidentky Zuzany Čaputovej v roku 2023 - ním napokon aj začína výstava HANA. Určite aj ako silná symbolika toho, kam sa ženy prepracovali.
“Neviem, či rehabilitácii, ale minimálne pomohlo upozorniť na ňu. Kým sme začali robiť výstavu, po zadaní mena Hana Gregorová Google ponúkal informácie takmer výlučne o slovenskej herečke rovnakého mena. My sme chceli Hane konečne dopriať moment, aby jej ľudia venovali čas, spoznali ju bližšie a konečne o nej a jej snahách hovorili. V prípade vyznamenania prezidentkou ide o veľkú historickú symboliku – naplnenie jej snáh, pretože jej ho in memoriam odovzdala prvá žena v najvyššej ústavnej funkcii u nás. Funguje však zároveň ako východzí bod pre spoznávanie Hany ľuďmi, ktorí o nej dosiaľ veľa nevedeli a zaregistrovali ju práve vďaka tomuto oceneniu.”
Aký mala Hana Gregorová vzťah k mužom celkovo?
“Z toho, čo vieme navnímať z listov a jej spomienok, nemala rada nespravodlivosť, nerešpekt alebo keď s ňou nezaobchádzali ako s rovnocennou. Generické či stereotypné rodové vyhranenie u nej nenachádzame, skôr komentáre ku konkrétnym osobám. Je známy tiež jej citát z úvodu k jej prvotine Ženy, kde píše: „A je svrchovaný čas, aby i na Slovensku zjavily sa typy nespokojných žien, aby prestala bojazlivá poslušnosť oproti mužom-pánom.“ Neznamená to ale, že slovenské ženy vyzývala nenávidieť mužov. Hneď v následnej vete totiž dodáva: „Uvedomujte si, čo vás bolí a pomáhajte sebe i druhým.“ Nabádala ich skôr k opätovnému privlastneniu si života, ktorý im s manželstvom a nastavením spoločnosti vyvlastnili. Aby si uvedomili, kde leží zdroj ich mizérie a ak je to tyranský partner, aby takýto vzťah riešili. A to sme opäť pri spravodlivosti a rešpekte. Zároveň tam vnímame aj linku solidarity apelujúcu na vzájomnú pomoc, aby sme si ženy v núdzi všímali a pomáhali im.”
Aké mala manželstvo s Jozefom Gregorom Tajovským, ktorý ju v mnohom podporoval?
“S Tajovským mali, aj s ohľadom na dnešok, naozaj veľmi moderné manželstvo. Samozrejme, že sa vyvíjalo. Hana a Jozef neboli tými istými na začiatku, ako povedzme po desiatich či dvadsiatich rokoch vzťahu. V ich vzájomnej partnerskej dynamike zároveň nachádzame podobné témy a otázky, ktoré si musia pre seba zadefinovať a vyriešiť všetky páry aj dnes – od sexuality, cez žiarlivosť či zasahovanie okolia až po sebarealizáciu a fungovanie domácnosti. V nadväznosti na predchádzajúcu otázku, Hana venovala manželovi svoj debut, ktorý jej s jeho prípravou pomáhal. Vo vzájomnej korešpondencii dokonca zbierku poviedok nazýva „našou“. Prechádzali ale aj turbulentnejšími obdobiami a krízami, v ktorých museli nájsť svoj nový stred. To, čo o ich manželstve vieme, pochádza z Haniných pamätí a z ich vzájomnej korešpondencie, ktorá už dvakrát vyšla aj knižne pod názvom Listy.
Príbeh manželstva Jozefa Gregora Tajovského a Hany Gregorovej. Je dôležité doplniť, že vieme len to, čo pre nás zanechala ich dcéra Dagmar, ktorá ich editorsky na vydanie pripravila. Zároveň, najmä z neskorších období, poznáme skôr odpovede Jozefa, pretože Hana si jeho listy odkladala viac. Hanine premýšľanie poznáme tak len sprostredkovane v jeho odpovediach. To, čo sa dialo, keď boli spolu a listy si nepísali už pre nás zostane navždy tajomstvom. Ale tak to má byť.”
Zaujal ma aj príbeh pracovného stola Hany Gregorovej - na rozdiel od Tajovského nemala pracovňu a pokoj na tvorbu. Písala si poznámky a tvorila tak, že si stôl presúvala do kuchyne a robila to popri starostlivosti o dom a rodinu. Aj to je celkom porovnateľné s tým, ako fungujú ženy dnes, nie?
”Absolútne. Sú to väčšinou ženy, na ktoré padá ťarcha vedenia domácnosti či starostlivosti o deti a chorých i nevládnych členov rodiny. Je skvelé, že už dnes máme možnosť pracovať z domu, realita je ale veľakrát taká, že namiesto hlbokého ponoru a nerušenej práce sme odkázané na presúvanie si notebooku po miestnostiach a priestoroch v závislosti od situácie. Nie je výnimkou, že počas pracovnej videokonferencie s vypnutou kamerou dokončujeme v kuchyni obed. Na druhej strane mala Hana počas bývania v Bratislave už aj domácu pomocnicu a časť povinností mohla časom prenechať na niekoho iného a sama sa venovať sebarealizácii. Väčšina žien alebo domácností si však tento model dnes nemôže dovoliť, časy sa zmenili. Je preto o to dôležitejšie tematizovať prehliadanú domácu prácu, ktorú nik nezaplatí, ale je potrebné ju urobiť.”
Foto - autorka
Aké máte na výstavu ohlasy? Vypredané sú aj sprievodné akcie o histórii feministiek…
“Áno, toto konkrétne podujatie bolo vypredané do dvoch dní aj po navýšení kapacity diskusie na 60. Veľký záujem je vlastne ale o všetky sprievodné podujatia k výstave, čo nás, samozrejme, veľmi teší. Zásluhu na tom má nielen príbeh Hany, ale aj skvelý komunikačný a organizačný tím Múzea mesta Bratislavy, s ktorým spolupracujem prvýkrát. Veľmi sa z tejto spolupráce teším a verím, že nie je posledná. Ak by sme mali hovoriť v číslach, výstavu od otvorenia po dnes (14.2.) navštívilo už viac ako 6 300 ľudí. V Apponyiho paláci je prístupná až do 31. augusta 2025.”
Výstava má aj interaktívne časti - návštevníci a návštevníčky môžu napríklad nechávať odkaz na ďalšie významné ženy. Našli ste už v odkazoch nejaké zaujímavé mená?
“Stena s odkazmi sa nám krásne plní nielen konkrétnymi menami, ale aj odkazmi s povzbudením alebo s informáciou, ako konkrétne návštevníčky či návštevníci chcú ďalej s témou pracovať alebo Hanin odkaz podporiť. Napríklad aj formou audioknihy.”
Výstava aj vzdeláva - v jednej časti sú odkazy na pojmy z rodovej rovnosti - mizogýnia, sklenený výťah, toxická maskulinita… . Pre koho sú určené?
“Pre všetkých ľudí s otvorenou mysľou či ochotných dozvedieť sa niečo nové. Niekedy sme hnaní neviditeľnými predsudkami bez toho, aby sme si to uvedomovali. Nie je naším cieľom niekomu mravokárne kázať či súdiť ho. Chceme skôr nastaviť zrkadlo a ukázať, že v niektorých témach sme sa ako spoločnosť od Haniných čias až tak neposunuli, respektíve kráčame späť.”
Komu by ste odporučili, aby si výstavu určite pozrel?
“Všetkým (smiech). Nedávno ma na kurátorskom výklade k výstave milo prekvapili dve ženy, ktoré za našou výstavou pricestovali až z Košíc. Zobrali si na to voľno v práci a nezastavilo ich ani 100-minútové meškanie vlaku. Hneď po jej skončení sa pýtali na programy pre školy, aby informáciu posunuli na školách, kam chodia ich dcéry. Naozaj by som našu výstavu a vôbec zistiť si niečo o Hane Gregorovej odporúčala všetkým. Ženám, mužom, párom, rodinám, žiactvu, študentom i študentkám aj učiteľstvu. Nadväzujme na Hanin odkaz, pretože vďaka nej dnes môžeme povedať, že aj ženská emancipácia je súčasťou našej tradície.”
