|
Mala 60 rokov, keď Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy. Ona sama bola v zahraničí. Odišla do Dánska, kde sa 18. augusta 1968 začalo zasadnutie medzinárodnej ženskej organizácie. Keď sa 21. augusta 1968 dozvedela, čo sa stalo, zachovala sa Gertruda Sekaninová-Čakrtová ako diplomatka, ktorou roky bola.
Niekto jej povedal, že v Belehrade vzniká exilová vláda a tak sa tam okamžite presunula. Nič také sa však na mieste nedialo. Po dvoch dňoch odišla do Viedne a rozmýšľala, čo má robiť.
Gertruda Sekaninová-Čakrtová mala vízum, ale neušla
„Všetko mi prikazovalo ostať vonku,“ povedala v roku 1980 spisovateľke Eve Kanturkovej. „Svoje jediné dieťa som mala práve v Amerike (u príbuzných) a správy z republiky neboli priaznivé,“ povedala žena, ktorá sama vlastnila vízum do Spojených štátov.
Aj tak sa vrátila. „Nevedela som si predstaviť, že by som natrvalo, bez donútenia, mohla byť mimo Československa. Okrem citovej väzby ku krajine, normálnej u každého človeka, ma ta situácia skôr volala späť. Človek chce byť na tom náležitom mieste. Doma,“ povedala.
Ostala, ale pre tento čin sa rozišla s komunistickou stranou, ktorej vernou členkou bola od svojich 24 rokov.
V komunizmus verila
Až do roku 1968 oddane verila v komunizmus. Ovplyvňovalo to aj jej súkromný život. Jej prvého manžela Ivana Sekaninu, známeho advokáta komunistov, popravili v roku 1940 nacisti. Ona sama ako židovka prežila Terezín i Osvienčim. Keď po vojne zistila, že jej rodinu vyvraždili, oddala sa politike ešte viac. V roku 1945 obnovila svoje členstvo v KSČ, lebo verila, že socializmus zabráni tomu, aby sa hrôzy druhej svetovej vojny opakovali.
V roku 1945 nastúpila na ministerstvo zahraničných vecí. Vyžiadal si ju tam priamo štátny tajomník ministerstva Vlado Clementis, s ktorým sa Gertruda dobre poznala ešte z čias pred vojnou. Vyštudovaná právnička vedela niekoľko jazykov a excelentne ovládala súvislosti medzinárodnej politiky. V roku 1949 to dotiahla to až na prvú námestkyňu medzičasom už ministra zahraničia Clementisa.
Druhýkrát sa vydala za úradníka ministerstva financií Kazimíra Čakrtu, s ktorým mala syna. Gertruda Sekaninová-Čakrtová zrejma aj preto unikla perzekúciám na začiatku 50. rokov, hoci jej šéf Clementis skončil so Slánskym a ďalšími funkcionármi na popravisku. Ona čistkám unikla, hoci bola židovka, vzdelaná a pochádzala z buržoáznej rodiny. I tak ju neprenasledovali. Zrejme preto, že veľa cestovala a mala malého syna, Nikto už nemal záujem zopakovať si popravu Horákovej. Naopak. Gertruda Sekaninová-Čakrtová dostala v roku 1955 vyznamenanie Rad republiky.
Prečítajte si
Gertruda Sekaninová-Čakrtová sa nadchla pre Dubčekove reformy
Z funkcie prvej námestníčky ju napokon odvolali v roku 1957 a nebolo jasné prečo. V rovnakom roku však zomrel jej druhý manžel, ktorý spáchal samovraždu. Vyšetrovali ho pre údajný podiel ma špionáži a finančných machináciách, ktorých sa dopustil jeho bratranec.
V 60. rokoch sa Gertruda Sekaninová-Čakrtová vrátila do politiky ako poslankyňa. Už nebola taká nadšená komunistickou stranou, uvedomovala si, že sú potřebné politické i sociálne reformy. Preto ju oslovili Dubčekova politika tzv. socializmu s ľudskou tvárou.
„Prevládal vo mne pocit uspokojenia, že som sa dočkala roku 1968 a mohla som byť při tom,“ povedala neskôr. Pracovala na novej ústave ČSSR, na prijatí zákona o zrušení cenzúry, ktorý naozaj prijali v júni 1968. Od Alexandra Dubčeka dostala vyznamenanie.
Gertruda Sekaninová-Čakrtová. Foto - wikipedia.org
Rok 1968 ju postavil proti strane
Potom prišiel 21. august 1968 a dramaticky jej zmenil život. Keď 18. októbra 1968 v Národnom zhromaždení rokovali o Zmluve o podmienkach a dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR, proti hlasovali iba štyria poslanci a poslankyne. Bola jednou z nich. A jedinou, kto nahlas kritizoval zmluvu a spochybnil dočasný pobyt sovietskych vojsk.
„Navrhujem, aby Národné zhromaždenie prijalo toto uznesenie: Národné zhromaždenie žiada vládu, aby čo najskôr začala so Sovietskym zväzom rokovanie o úplnom odchode sovietskych vojsk z československého územia,“ vyhlásila vtedy pred poslancami.
Jej návrh neprešiel a ona zmluvu nepodporila, hoci vedenie KSČ k tomu poslancov pred schôdzou zaviazalo. „Zažila som pocit úžasnej vnútornej slobody. Bol to naozaj vzácny pocit voľnosti a vedomia, že hlasujem tak, ako by si to naši ľudia želali,“ povedala v roku 1980 spisovateľke Eve Kanturkovej.
„Nerozmýšľala som o následkoch,“ povedala neskôr, „Príchod vojsk bol porušením suverenity našej krajiny, prijať zmluvu som považovala za nemožné,“ povedala.
Za pocit vnútornej slobody zaplatila. Za odpor proti sovietskej okupácii ju vylúčili zo strany a z komunistky sa stala disidentka. Chartu 77 podpísala medzi prvými a spoluzakladala Výbor na obranu nespravodlivo stáhaných.
Zomrela v roku 1986. Tri roky pred nežnou revolúciou a štyri roky predtým, než našu krajinu opustil posledný sovietsky vojak.
