|
Robí si herbár, učí sa rozoznávať spev vtákov, na záhrade majú viac motýľov ako je v ostatných záhradách, ale z domu nevyženú ani muchu, či pavúka. Spoločnosť im robia dva adoptované psy a mačka a v ich záhrade býva Tarzanka. Vĺča by sme síce u nich nenašli, ale nájdeme ho v jej novej knihe.
Nech sa páči, pozývame vás do tvorivého sveta spisovateľky Zuzky Štelbaskej. No a ak ste ranostaji, rovnako ako Zuzka a autorka tohto rozhovoru a podcastu, dokonale pochopíte rozhovor dvoch žien, ktoré vstávajú o tretej ráno.
Podcast si môžete vypočuť aj vo svojom obľúbenom prehrávači (kliknite na ikonu):
Zuzana Štelbaská pracuje od 15 rokov v médiách
Je Zuzana Štelbaská žena z mesta, alebo skôr z dediny? "Pochádzam z mesta, vyrástla som na prešovskom Sídlisku III., o ktorom sa už vtedy hovorilo ako o najkrajšom na Slovensku. Odvtedy všetky mladé stromy vyrástli a dnes je tam hádam ešte ľúbeznejšie ako v časoch môjho detstva. Rodičia hubárčili, veľa času som trávila v lesoch a na lúkach, s dedinou ako takou naberám osobné skúsenosti až teraz, keď sme sa do jednej presťahovali. Najlepšie sa cítim v obklopení neba a zelene, pri rieke či jazere, blízkosť mesta nemusí byť podmienkou, ale mám rada občasné návraty do ulíc plných ľudí. Majú svoje čaro."
Zuzana Štelbaská pracuje od pätnástich rokov v médiách. Sedela za mikrofónom, bola a je dramaturgičkou, ale aj scenáristkou. A ako sama hovorí, bola činorodý človek od detstva. Teda popri škole vždy niečo robila. Či už to bol tanec, divadlo, alebo šport. S tínedžerským vekom sa pridalo písanie. Svoje zápisky z mladosti si číta dodnes.
„Nevedela som byť iba v škole a iba dieťaťom. Tak ako to teraz vidím aj na svojich deťoch. Preto mám niekedy problém porozumieť tým, čo celé popoludnie preležia v izbe a pozerajú sa do stropu. Toto som nikdy nezažila. Až teraz som začala rozumieť tomu, že to tak nemajú všetci nastavené.“ Do akej miery sa nechala pri písaní kníh pre mládež motivovať aj svojimi vlastnými zážitkami, nám porozprávala v našom podcaste.
Štelbaská a jej televízny a knižný svet
A ako sa jej darí prepájať televízny a knižný svet? Nie je to niečo, čo si navzájom konkuruje? "Sú to dva nádherné protiklady. V telke som obklopená ľuďmi, život tu pulzuje od rána do rána, neustále sa niečo deje, každý deň mnou preletí obrovské množstvo informácií, nedá sa to zastaviť, no nie je to ubíjajúce, ale naopak – ohromne veľa sa pritom môžete naučiť, o ľuďoch, o svete, o sebe. Naproti tomu písanie prebieha v úplnom tichu a samote. Keď píšem, nič ma nemôže vyrušovať. Aby som zo seba vydala niekoľko súvislých strán textu potrebujem aspoň tri, ideálne aj štyri–päť hodín, počas ktorých realita prestáva existovať a som len ja a príbeh, ktorý sa na daný čas stáva mojou skutočnosťou. Táto časť procesu je zo všetkého najkrajšia a je to aj hlavný dôvod, prečo sa písaniu venujem. Oba spomínané svety sa teda nevylučujú a už vôbec si nekonkurujú, ale skôr sa úžasne dopĺňajú," vysvetľuje Zuzka.
A kedy prichádza profesionálna deformácia? Pri pozeraní televízie alebo pri čítaní kníh? Kde si viac uvedomuje, že nevie pracovne vypnúť a recenzuje?
"Som nadšený fanúšik práce iných ľudí, najmä ak ma ich prístup v niečom osloví. Vtedy úplne vypínam a viem sa nechať zatiahnuť do obsahu, nech ide o knihu alebo film či televízny program. Môj manžel je kameraman a veľmi nás baví do detailov rozoberať, ako bolo čo nakrútené, čo sa nám páčilo, čomu nerozumieme, šprtáme sa v postupoch, špekulujeme, ako tvorcovia dosiahli, že ich dielo u nás zafungovalo, aké dramaturgické finty na nás použili a podobne. Pokiaľ ide o cielenú profesionálnu deformáciu, tú môžem priznať v dvoch konkrétnych prípadoch: veľmi rada sledujem staré filmy, najmä slovenskej produkcie, so zámerom vnímať tému, scenár, stavbu príbehu, reč postáv a dramaturgiu. V druhom prípade ide o detské knihy krížom dejinami literatúry, ktoré rovnako čítam veľmi pozorne s ohľadom na formu, výber slov, použitie priamej reči a podobne."
Foto - archív ZŠ
O Zuzke je známe, že vstáva skoro. A má to prozaický dôvod. „O tretej ráno zvyčajne nikto nič odo mňa nechce. Takže sa venujem veciam, ktoré mám veľmi rada. Buď píšem, pokiaľ mám niečo rozpísané, alebo čítam. Veľmi veľa kníh zvyknem prečítať práve takto skoro ráno. No a nedávno som sa vrátila k svojej záhrade a prepadla som aj počúvaniu audiokníh. Záhrada mala dosť dlhú pauzu, kým vyrástli deti. Teraz keď sú väčšie, sa môžem naplno venovať aj takýmto aktivitám. Zistila som, že popri tom si dokážem napočúvať množstvo kníh, ktoré by som inak nemala šancu prečítať. Som vďačná tomu, kto toto vymyslel,“ dodáva s úsmevom Zuzka, ktorá je šéfdramaturgičkou v televízii.
Štelbaská a tvorba pre deti
Práve v televízii došlo aj k prvému kontaktu s tvorbou pre deti. Odhodlanie napísať knihu v nej však zrelo dlhšie. Počkala si na to do tridsiatky a na narodenie syna. Odvtedy má na konte viac ako desiatku kníh a jej texty boli zaradené aj do šlabikára.
„Vždy píšem o tom, čo si myslím, že je dobrý námet. Musí to byť námet, ktorý sa mi dlhodobo udrží v mysli. To už mám overené časom a skúsenosťami. Keď mi skrsne nápad, že toto chcem spracovať a na druhý deň si neviem spomenúť čo to bolo, viem že to nestálo za veľa. Pokiaľ sa mi udrží v hlave niekoľko týždňov a mesiacov, kým si reálne k tomu sadnem a napíšem ho, vtedy viem, že je to námet, ktorému sa chcem venovať,“ uzatvára Zuzana Štelbaská
.Na knižný trh v najbližších dňoch príde jej nová kniha pre deti Záchranná stanica - Vlčica Luna. No a vyzerá to tak, že Luna nebude jedinou hrdinkou zo Zázrivej. „O sériu zo záchrannej stanice malo záujem vydavateľstvo. Ja som síce bola už predtým v Zázrivej, ale kvôli inej knihe, ktorá sa nakoniec nezrealizuje. A bola úžasná zhoda náhod, že vydavateľstvo za mnou prišlo s tým, že by chceli takúto sériu a oslovili mňa, lebo vedeli, že ma príroda fascinuje. Chodím často do prírody aj s fotoaparátom a čítam veľa populárno-vedeckej literatúry. Im sa zdalo, že by ma to mohlo baviť a mali pravdu. Mala to byť séria o zachránených šelmách, ale predpoklad je, že by sme ju rozšírili aj o ďalšie zvieratá,“ hovorí Zuzka Štelbaská, ktorú zvieratá a príroda fascinuje natoľko, že nemá problém urobiť z muchy dôležitú postavu svojej knihy. Ak ste čítali Experiment so Sofiou, viete o čom hovoríme.
Foto - Albatrosmedia
V našom podcaste nám povie aj to, prečo z domu nevyháňajú žiaden hmyz, zaspomíname si na jej dospievanie v Prešove, povie nám aj to, prečo má túžbu pracovať na obrázkovej knihe – picture booku, ako jej syn „zrecenzoval“ knihu, no a možno vás motivuje a budete mať podobne ako ona, záhradu plnú motýľov, hmyzu, vtáctva a dážďoviek. Len na tú Tarzanku v záhrade potrebujete ešte inú inšpiráciu.
Aj o nej viac v našom podcaste Klubu knihomilov.
