Eva Obůrková pracuje pre najväčší český cestovateľský portál, ilustruje logopedické knihy svojej sestre Irene Šáchovej, jej prezývka pochádza z knihy Alica v krajine zázrakov. Rada cestuje, najradšej karavanom a knihy si berie do ucha. Poďte s nami na literárne potulky, spoznávať krásy Česka cez knihy i s knihou, túlať sa po Slovensku s deťmi i bez.

Čím ju milo prekvapil Solivar v Prešove? Do ktorej časti Slovenska berie na výlety kamarátov, kam by nám odporučila ísť na južnej Morave, ako sa jej cestuje karavanom po Slovensku, Čechách, ale aj po iných krajinách? O tom všetkom nám viac povedala v rozhovore, ktorý si môžete vypočuť tu:

Alebo vo svojom obľúbenom prehliadači:

PodBean: https://bit.ly/2W2UsJG

Spotify: https://spoti.fi/2IxSFoa

iTunes: https://apple.co/39HzT9B

Google podcast: https://bit.ly/38Lsg0U

Tipy na výlety na Slovensku

Eva Obůrková desiatky rokov zbiera tipy na výlety. Rodáčka z Prahy sa vydala na Moravu a tak v jej portfóliu nájdete aj knihy, ktoré mapujú cesty za vínom. Aj za jeden z najlepších výletov u nás považuje spoznávanie Tokajskej oblasti. Cestuje s manželom, karavanom, a to počas celého roka.

Ani tento rok sa nevyhla Slovensku. Vybrali sa do doliny Čierneho Váhu, keďže manžela fascinujú lesné úzkorozchodné železnice. Obľúbenou destináciou v zahraničí je pre nich Nemecko. „Je tam veľká karavanistická rodina, je to obľúbený spôsob trávenia voľného času. Majú zázemie a výbavu a nie je tam problém s cestovaním.“

Eva Obůrková je autorkou knihy Výlety po Slovensku (S deťmi i bez nich). Nájdete v nej takmer 300 tipov a nápadov na celoročné využitie voľného času. Hrady, múzeá, aquaparky, zoologické aj botanické záhrady.

Kniha vás zavedie do rozprávok aj do histórie, na malebné miesta aj do tajomného podzemia. Publikáciu dopĺňajú stovky fotografií a ilustrácií, prehľadná mapa i kontakty, informácie, ktoré vám pomôžu naplánovať si výlet presne na mieru.

Či už cestujete karavanom, autom, vlakom či autobusom, svoje cestovateľské srdcovky v Česku i na Slovensku pre vás vyberá Eva Obůrková:

Historická lesná úvraťová železnica Vychylovka

Kuriozita, na ktorú sa chodia pozerať milovníci železníc z celého sveta, technická zaujímavosť aj národná kultúrna pamiatka – to všetko platí pre ani nie 5 km dlhý úsek starej lesnej úzkokoľajky, ktorý na vzdialenosti zhruba 1 500 m vzdušnou čiarou prekonáva pomocou piatich úvratí výškový rozdiel 217,69 m. Stará lesná trať sa prepletá dolinou s malebnými drevenicami. Nech už sedíte vo vláčiku, alebo ho pozorujete z okolitých strání, je to zážitok, ktorý vás pohladí po duši. Skrátka, toto už naozaj nikde inde neuvidíte a nezažijete.

Foto - kysuckemuzeum.sk

Vlak do stanice nebe a Páni kluci

Po železničnej trati, ktorá do severočeských Zubrníc šplhá z údolia Labe, prešiel prvý vlak 18. augusta 1890. V roku 1978 však niekomu napadlo, že lokálka prestala stačiť „modernej“ dobe a vlaky tadiaľto prešli naposledy. Krásnu spomienku na bežnú prevádzku, nádhernú trať a okolitú krajinu máme raz a navždy zaznamenanú vo filme Páni chlapci. V lete 1975 ho tu nakrúcala Věra Plívová-Šimková podľa literárnej predlohy Marka Twaina Dobrodružstvo Toma Sawyera. Podobný príbeh sa odohral v malebnom údolí Čierneho Váhu, ktorým viedla Považská lesná železnica. S jej projektovaním sa začalo v roku 1912, aj s odbočkami do menších údolí dosahovala celkovú dĺžku 107 km a hlavná trať z Liptovského Hrádku do Liptovskej Tepličky a ďalej až pod Kráľovu Hoľu slúžila aj pre osobnú dopravu. Zostávajúce časti tratí boli určené výhradne na dopravu dreva.

Železnica bola zrušená 31. decembra 1972. Historický vozový park sa presunul do skanzenu a dnes sú výletné vláčiky atraktívnou súčasťou návštevy Múzea liptovskej vesnice v Pribyline. Na úzkorozchodnú lesnú železnicu v Nízkych Tatrách máme podobnú spomienku ako na trať z Veľkého Marca cez Zubrnice do Úštěku: parné vlaky z údolia Čierneho Váhu môžete v celej kráse vidieť vo filme Karla Kachyňu Vlak do stanice Neba. Natáčanie na Slovensku ale malo smutnejší tón: železnica totiž zanikla hneď po natočení filmu.

Miniskanzen drevených chrámov v Ľutine

V areáli baziliky Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Ľutine, najstaršej gréckokatolíckej baziliky minor na Slovensku a známeho pútnického miesta, si na pekne upravenej ploche s chodníkmi prezriete desiatky verných zmenšenín drevených chrámov zo slovensko-ukrajinského pomedzia. V okolí sa ich zachovalo viac ako štyridsať, históriu každého miesta popisujú informačné tabule. Miniskanzenom prídete k drevenému chrámu s vyhliadkovou vežou, z ktorej sa naskytá krásny výhľad na okolie. Ide o kópiu pôvodného zhoreného chrámu.

Solivar v Prešove

Za jednou z najzaujímavejších technických pamiatok sa musíte vydať do východoslovenského Prešova. Nájdete ju vcelku ľahko, pretože juhovýchodná časť mesta sa dodnes volá Solivar. História ťažby soli v okolí Prešova zasahuje až do 13. storočia a možno aj ďalej do minulosti. Pre majiteľa soľných baní bola soľ naozajstné zlato, ak nie v duchu známej rozprávky, nad zlato. Svoje využitie mala v sklárstve, farbiarstve, pri výrobe mydla alebo papiera. Intenzívna ťažba kamennej soli sa na dnešných miestach začala okolo roku 1517 a podobne ako na mnohých iných miestach aj tu začali s kopaním kamennej soli v hlbinách bane. Osade pri bani sa teda hovorilo Soľná Baňa. Dobývanie kamennej soli však skončilo zaplavením soľnej bane v noci z 21. na 22. februára 1752, keď sa z opustenej chodby v hĺbke asi 141 m náhle vyvalil bohatý prúd soľanky.

Sklad soli, Námestie osloboditeľov, Prešov - Solivar.  Foto - wikipedia.org

Nové metódy si vyžiadali stavbu nových budov a zariadení. Nad šachtou Leopold vzniklo ťažné zariadenie zvané gápeľ, s dômyselným dreveným ťažným strojom, poháňaným koňmi. Soľanka sa z niekdajšej bane vyťahovala v obrovských kožených mechoch, jeden z nich mal obsah 5 až 7 hl. Práve v gápli sa dnešná prehliadka solivaru začína – prezriete si tu staručký, dosiaľ funkčný ťažný stroj a zariadenie z roku 1908, keď sa prešlo na elektrický pohon, nahliadnete do jamy so soľankou a budete sledovať jej cestu do ďalšej časti prevádzky. Prehliadka končí v soľnej varni, výstavbu ktorej schválil v roku 1798 cisár František I. a bola preto pomenovaná na jeho počesť. V soľnej varni nie je iba obyčajná expozícia s kopou fotografií, popisov a s dobovým vybavením, ale aj celý rad zaujímavých modelov. Tí disciplinovanejší drobci si môžu za odmenu siahnuť na niektoré modely a vyskúšať si na vlastnú päsť, ako to tu kedysi chodilo. Dobrá motivácia, nie?

Spišský hrad

Zážitok, na ktorý sa nezabúda – to je prvé stretnutie so Spišským hradom. Kráľ slovenských šľachtických sídiel je veľkolepý a nesmierne rozľahlý. Jeho travertínové biele steny splývajú so skalnými útesmi. Je považovaný za najväčšiu stredoeurópsku pevnosť a v roku 1993 ho zaradili medzi pamiatky UNESCO spolu so Spišskou Kapitulou, kostolom Ducha Svätého v Žehre a chránenými travertínovými územiami Dreveník a Sivá Brada. V roku 2009 pribudla do tohto zápisu aj Levoča a Dielo Majstra Pavla a oficiálny názov celej lokality UNESCO sa zmenil na Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia. Na štyroch hektároch uvidíte torzá stavieb od 13. do 18. storočia. Posledným majiteľom Čákiovcom síce hrad patril až do roku 1945, ale opustený bol už dávno predtým, po požiari v roku 1780. O jeho obnovu sa kvôli astronomickým finančným nákladom nikdy nikto nepokúsil..

Pohľad na Spišský hrad zo severu.  Foto - wikipedia.org

Viete, kde nájdete najväčšiu slovenskú sochu? Na svahu pod Spišským hradom, kde sa na ploche jedného hektára rozprestiera originálne dielo austrálskeho sochára Andrewa Rogersa. Nízke kamenné múry kopírujú obrázok koňa z keltskej mince, nájdenej na Spiši, originál ktorej je vystavený v hradných interiéroch. Socha koňa je súčasťou Rogersovho projektu Rytmus života, ktorý by mal zahŕňať dvanásť obrích sôch po celom svete.