|
Dokument Prezidentka mapuje 5 rokov Zuzany Čaputovej, prvej ženy v prezidentskom úrade. Videla si ho? Ako ho vnímaš ako človek, ktorý bol súčasťou tímu prezidentky?
“Áno, samozrejme, že som ho videla. Vnímam ho vo viacerých rovinách – predovšetkým si človek uvedomí, aká krátka je naša „politická“ pamäť, mnohé dramatické udalosti spred 3-4 rokov sú už prekryté novými drámami, a to platí aj pre nás, ľudí, ktorí sme boli „pri tom“ a ktorí sa politike venujeme nadštandardne. Čiže z tohto hľadiska je veľmi dôležité, že film vznikol, dokumentárnou kamerou zachytil neuveriteľnú hektickú, politicky vyšpičkovanú dobu. A hoci prezidentka viackrát pripomenula, že je to film o dobe a nie o nej, nedá sa s ňou súhlasiť.
Ďalšou silnou líniou je práve obraz prezidentky a to nielen ako političky, ale aj matky, dcéry, osoby, ktorá má svoj silný spirituálny rozmer, hlbokú morálnu integritu, akési vzácny vnútorný zdroj energie a priamosti a jasný hodnotový kompas, úctu k demokracii, ústavnosti a právnemu štátu.
A do tretice film zachytáva, odkrýva a pripomína hejt, ktorému bola vystavená, slová, ktoré na jej adresu vyslovil súčasný premiér alebo povestný míting, kedy smeráci sfanatizovali svojich stúpencov a skandovali na jej adresu urážky – všetko je zaznamenané.
Dôležité je tiež zdokumentovanie zahraničnopolitického rozmeru prezidentkinho mandátu – predovšetkým cesta na Ukrajinu a predovšetkým v kontexte dnešného postoja našej politickej reprezentácie k vojne v Ukrajine.“
Mne chýbal hlbší pohľad na to, že ako žena v politike musela prekonávať ešte viac prekážok ako muži - čeliť kritike vzhľadu, útokom na dcéry. Nehovorilo sa o tom, že stále viac dávala priestor ženským otázkam, domácemu násiliu, online útokom na ženy, so zahraničnými líderkami podporovali afgánske ženy. Ako si to vnímala ty?
“Podľa mňa téma útokov na prezidentku ako na ženu i na jej rodinu bola zastúpená. Avšak režisér Marek Šulík naozaj nemal ľahkú úlohu – zostrihať zo stoviek hodín materiálu 1,5 hodinový film. Z dramaturgického hľadiska musel filmu dať rámcovú myšlienku a on si vybral práve konflikt medzi prezidentkou a vtedajšou opozíciou, najmä s Robertom Ficom – teda, aby som bola presná: jeho boj proti nej – aj ako metaforu, paralelu boja dobra so zlom. Čiže iné ako vyslovene politické témy – napr. sociálne slabšie, znevýhodnené skupiny obyvateľstva, domáce násilie, menšiny, ľudia strádajúci, trpiaci a v neposlednom rade aj postavenie žien vo verejnom priestore - museli ísť do úzadia. Iste, bolo mi to ľúto, lebo jednak to bola moja poradcovská „parketa“, ale práve na týchto témach sa ukazovala „mäkká sila“ prezidentky, jej nekonečná empatia, a to nielen verbálna, ale premietnutá aj do konkrétnej pomoci.”
Dokument končí návratom Roberta Fica ako premiéra a zvolením Petra Pellegriniho v prezidentských voľbách, v ktorých nekandidovala ani jedna žena. Prečo nebola jedna z najpopulárnejších hláv štátu inšpiráciou pre ďalšie ženy?
“To by sme nevidela tak jednoznačne. Možno ešte bude inšpiráciou, alebo bola inšpiráciou pre ženy k vstupu do iných podôb verejnej služby. To, že v 2024 žiadna žena nekandidovala v prezidentských voľbách vidím ako systémový problém - jednoducho stále je žien v politike žalostne málo, okruh žien, ktoré by do tejto „arény“ prípadne aj vstúpili, nie je dostatočne veľký, je rádovo menší ako okruh možných mužských kandidátov.”
Ani po odchode prezidentky Zuzany Čaputovej neprestali útoky na rodinných príslušníkov - na partnerky, manželky, matky. Je to tiež súčasť mizogýnie?
“Áno, tak to definuje aj glosár rodovej terminológie – mizogýnia je implicitné alebo explicitné osočovanie žien mužmi a/alebo nenávisť mužov voči ženám. Samozrejme, môže mať rôzne podoby a rôznu intenzitu a mizogýnia tu bola aj v minulosti, avšak dnes je znásobená algoritmami, anonymitou a historicky bezprecedentným dosahom sociálnych sietí a tiež radikalizovanou a polarizovanou spoločenskou atmosférou. Navyše, aj tým, že napriek všetkým prekážkam je žien vo verejnom priestore predsa len stále viac a časť mužov ich vníma ako ohrozenie. Je to síce pozoruhodné, ale je to tak.
Treba tiež pripomenúť, že šovinistické a mizogýnne názory, prípadne spojené aj s násilím (jeho rôznymi formami) môžu byť atraktívnou alternatívou k opačnému názorovému prúdu – podpore rodovej rovnosti, práv žien, práv sexuálnych menšín, inakosti, rôznorodosti. Zvykne sa označovať aj ako „vzbura bielych mužov proti feminizmu, zániku patriarchálneho usporiadania rodových rolí“ a pod.
Nemecký novinár Tobias Ginsburg, ktorý bol nedávno aj v Bratislave, výstižne nazval svoju knihu o tomto fenoméne Poslední muži Západu: antifeministi, pravicové mužské spolky a bojovníci za patriarchát.
A ešte jeden aktuálny pojem vnesiem do tejto diskusie – „manosféra“ (sféra mužov). Označuje sa tak internetová sieť mužských komunít, ktoré bojujú proti posilňovaniu postavenia žien v spoločnosti a pestujú imidž silnej maskulinity a začína mať viditeľný politický dosah, lebo z tejto sféry prichádza alebo sa ňou zaštiťuje stále viac politikov a verejných osobností.”
Tento rok vyšli na povrch výroky Štefana Kuffu, ktorý ešte vo funkcii štátneho tajomníka ministerstva kultúry, povedal, že ženám neprináležia riaditeľské funkcie. Podľa neho by nemali by nosiť nohavice, ktoré vnímanie úlohy žien vracajú o niekoľko storočí dozadu. Čo si o tom myslíš?
“Nadviažem na predchádzajúcu odpoveď – v tomto prípade by som povedala, že ide aj o spojenie mizogýnie s ideológiou „anti-feminizmu“, v ktorej sa požiadavka rodovej rovnosti démonizuje, robí sa z nej strašiak „tradičných“, rozumej - jediných správnych poriadkov.”
Ako spätne vnímaš konflikt poslanca Huliaka, ktorý poslankyňu Plavákovú nazval sukou?
“Mimoriadne vulgárne, dehumanizujúce, neakceptovateľné ... týmito prívlastkami by sa dali nazvať aj dozvuky a reakcie niektorých politikov. Na druhej strane som ocenila, že viacerí verejne známi muži cítili potrebu sa poslankyni Plavákovej ospravedlniť a povedať, že mizogýnia a nenávistné prejavy voči ženám sú hnus….Treba však povedať, že aj odhliadnuc od tohto incidentu, to, čo zaznieva v parlamente, ale aj celkovo na verejnosti, je ukážkou nebývalej vulgarizácie.”
Ministerka kultúry Martina Šimkovičová patrí k najmenej populárnym členom vlády viackrát čelila odvolávaniu v parlamente pre nekompetentnosť a nespôsobilosť. Ako to ovplyvňuje obraz žien v politike?
“Nemali by sme vychádzať z premisy, že všetky ženy v politike sú kompetentné a vyznávajú demokratické hodnoty a pravidlá. To by bolo veľmi krátkozraké, tak ako muži v politike sú rôznorodí, aj ženy-političky sú rôznorodé a opäť zdôrazním aspekt počtu – čím ich bude viac, tým menej ich budeme vnímať ako „tie ženy v politike“ a viac podľa rôznorodosti kvality výkonu danej funkcie.”
Ako si vnímala odchod Martiny Holečkovej z KDH? KDH a Kresťanská únia sa neskôr dohodli na programovej spolupráci v parlamente. Anna Záborská a Richard Vašečka z KÚ navrhli skrátiť dobu na podstúpenie interrupcie z 12 na osem týždňov.
“Nepoznám detailné dôvody odchodu pani Holečkej z KDH, neviem, či nehľadáme nejakú jasnú príčinnú súvislosť aj tam, kde nemusí byť. Čo sa týka agendy p. Záborskej – už dlho je to poslankyňa jedinej témy. V minulom volebnom období boli jej šance na presadenie sprísnenia interrupcií väčšie, dnes – aspoň tak to vidím – je to jej politický evergreen, ktorý v súčasnej politickej konštelácii nemá veľké šance na úspech. Ale možno sa mýlim.”
Tento rok sme si pripomenuli 35. výročie Novembra, ty si napísala knihu o ženách v časoch normalizácie. Vnímame viac úlohu žien v histórii alebo sú stále iba na okraji záujmu?
“Mení sa to. Vidím, že takýchto kníh pribúda, rastie aj dopyt, aj záujem. Dobiehame. Mňa pozitívny ohlas na moju knihu úprimne prekvapil, i keď možno to viac súviselo s „normalizáciou“ a s rozšíreným pocitom, že aktuálne zažívame „novú normalizáciu“, ako s tým, že išlo o vzdor a osudy žien (smiech). V každom prípade vidím istý posun v tom, že postaveniu žien vo verejnom dianí – minulom i súčasnom – sa dostáva väčšej pozornosti.
Aby som nehovorila len tak „do vetra“ spomeniem len ukážkovo konkrétne príklady: nedávno otvorená veľká výstava Múzea mesta Bratislavy o Hane Gregorovej (1885 – 1958) - spisovateľke, prvej slovenskej feministke, neúnavnej propagátorke demokracie; nová hra v DPOH Bratislavské srdce o významnej kunsthistoričke a muzeologičke Alžbete Günterovej Mayerovej (1905 – 1973) alebo - keď hovoríme o výročí Novembra - séria článkov v denníku SME „Ženy Novembra 89“. A v neposlednom rade spomeniem aj našu prvú prezidentku a to, že jej odkaz je prítomný nielen v úspešnom dokumentárnom filme Prezidentka, ale aj v dvoch nemenej úspešných knihách.”
Ako vnímaš tento rok z pohľadu postavenia žien na Slovensku? Čo považuješ za pozitívna, čo za negatíva?
“Za pozitívum považujem účinkovanie opozičných poslankýň za Progresívneho Slovenska (PS) v NR SR, sú tam 1.volebné obdobie, avšak viaceré sa rýchlo zorientovali a preukázali odbornosť i politický talent. PS tiež patrí kredit za to, že aj pre voľby do Európskeho parlamentu, podobne ako pre voľby v roku 2023, dôsledne zopakovali tzv. zips kandidátnu listinu, čiže paritné zastúpenie muži/ženy. Pretrvávajúcim problémom postavenia žien sú rodové rozdiely v odmeňovaní - za rovnaký čas, za ktorý zarobí muž jedno euro, žena iba 80 centov. Ďalším chronickým problémom, ktorý sa viac dotýka žien, je ohrozenie chudobou – najmä jednorodičovské domácnosti, častejšie ide o ženy, a osamelo žijúci dôchodcovia – opäť sú to väčšinou ženy.
K negatívam roku 2024 by som zaradila najmä udalosti a procesy, ktoré neboli špecificky rodové, predovšetkým výkon moci súčasnej vládnej koalície, štýl komunikácie, lámanie demokratických pravidiel, arogancia, nekompetentnosť, vyvolávanie strachu, zahraničnopolitické koketovanie s Ruskom či rozvrat kultúrnych inštitúcií či ďalšie fenomény, ktoré nás v roku 2024 roztrpčili."
