Martina Šimkovičová, niekdajšia kontroverzná tvár slovenských médií, sa stala ministerkou kultúry a rýchlo rozvírila vody slovenského kultúrneho prostredia. Zo začiatku známa ako moderátorka spravodajstva TV Markíza, sa postupne posunula k radikálnejším názorom, ktoré ju priviedli k alternatívnym médiám a napokon aj do politiky.
Dnes je považovaná za postavu, ktorá sa snaží o očistu kultúry podľa vlastných predstáv – teda často v rozpore s potrebami verejnosti a bez rešpektovania odborných názorov.
Od Markízy k alternatívnym médiám až do politiky
Martina Šimkovičová začala svoju kariéru ako tvár večerného spravodajstva na Markíze. Migračná kríza v roku 2015 sa pre ňu stala zlomovým bodom, kedy sa jej rétorika zostrila natoľko, že sa od nej Markíza dištancovala.
Šimkovičová sa ocitla mimo hlavného mediálneho prúdu, no svoju platformu našla v alternatívnych médiách, kde si budovala publikum na základe anti-mainstreamových a konzervatívnych postojov.
Jej rozhodnutie vstúpiť do politiky na seba nenechalo dlho čakať. V roku 2016 sa stala poslankyňou za hnutie Sme rodina a začala byť aktívnou političkou, ktorá otvorene vystupovala proti migrácii, podporovala tradičné hodnoty a postupne zvyšovala svoju popularitu medzi konzervatívnymi voličmi.
Po nástupe do funkcie ministerky kultúry sa ukázalo, že jej cieľom nie je len správa rezortu, ale zásadná reorganizácia kultúrneho sektora, pričom jej kroky často narážajú na ostrú kritiku odborníkov.
Politické čistky a dosadzovanie svojich ľudí
Už krátko po nástupe do funkcie Šimkovičová zvolila prístup, ktorý skôr pripomína politickú čistku než riadenie kultúrneho rezortu. Za obeť padli riaditelia a riaditeľky dôležitých inštitúcií, ktorí boli na svojich pozíciách desiatky rokov a budovali ich význam doma i v zahraničí.
Alexandra Kusá, bývalá generálna riaditeľka Slovenskej národnej galérie, bola odvolaná za manažérske zlyhania pri rekonštrukcii SNG, hoci tieto obvinenia mnohí odborníci spochybňujú. Šimkovičová následne na dôležité posty dosadila svojich lojálnych spojencov, čo vzbudilo obavy z politizácie kultúrneho sektora.
Kontroverzie vyvolalo odvolanie Mateja Drličku, generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla (SND). Aj toto rozhodnutie bolo prijaté s veľkou kritikou, keďže Drlička bol vnímaný ako skúsený odborník, ktorý priniesol do SND progresívne prístupy.
Na jeho miesto dosadial Zuzanu Ťapákovú, človeka s blízkymi názormi k hodnotám ministerky, čo opäť vyvolalo otázky o zjavnej politizácii kultúrnych inštitúcií.
Na pozíciu riaditeľky Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, Šimkovičová vymenovala svoju dlhoročnú kamarátku z rakúskeho Kittsee.
Prečítajte si
Ideologické zameranie proti cudzím vplyvom a LGBTQ+ komunite Šimkovičová sa už ako poslankyňa otvorene vyjadrovala proti LGBTQ+ právam a aktivitám na podporu tejto komunity, pričom svoju rétoriku zamerala na ochranu tradičných hodnôt.
Na ministerstve pokračuje v tejto ideológii obmedzovaním financovania pre projekty podporujúce genderovú rovnosť a LGBTQ+ komunitu, čo mnohí vnímajú ako pokus o potláčanie plurality a prejav nenávistnej politiky.
Tieto kroky ešte viac prehlbujú rozdelenie slovenskej spoločnosti a vyvolávajú obavy z ideologickej homogenizácie kultúrneho priestoru.
Zmena slovenskej hymny
Medzi jej návrhmi rezonovala myšlienka zmeniť slovenskú hymnu. Tento návrh bol prezentovaný ako krok k posilneniu národnej identity. Snaha o zmenu hymny tak odhaľuje širší problém Šimkovičovej pôsobenia v rezorte kultúry – jej úsilie predefinovať národné symboly a hodnoty podľa svojho videnia, čím sa dostáva do sporu nielen s odbornou verejnosťou, ale aj s časťou verejnosti, ktorá vníma tieto symboly ako integrálnu súčasť slovenskej identity.
Na otázku, prečo práve hymna potrebuje zmenu, odpovedá, že by mala lepšie odrážať národné sebavedomie a optimizmus. To však mnohí považujú za zbytočnú intervenciu do kultúrnych hodnôt.
Opozícia sa pokúsila Šimkovičovú odvolať (30.10.2024), ale opäť neuspela. PS, KDH a SaS kritizujú Šimkovičovú za to, že jej na funkciu ministerky chýbajú skúsenosti a svojou „nekompetentnosťou dostala úrad na pokraj rozkladu“. Vyčítajú jej personálne čistky na nielen na ministerstve, v štátnych organizáciách ako sú Slovenské národné divadlo, Slovenská národná galéria, či v inštitúciách ako Fond na podporu umenia, ale aj vo verejnoprávnej televízii a rozhlase, ktoré chce politicky ovládnuť.
Poukazujú aj na klientelizmus a rodinkárstvo, keď sa do viacerých riadiacich funkcií dostali ľudia spriaznení so Šimkovičovou a šéfom služobného úradu ministerstva Lukášom Machalom.
Šimkovičová naopak tvrdí, že chce kultúru sprístupniť všetkým. „Chceme ukončiť obdobie vyvolených v kultúre. Slovenská kultúra patrí všetkým, ktorí v nej pracujú,“ povedala ministerka poslancom počas októbrového odvolávania v parlamente.
Aká budúcnosť čaká kultúru so Šimkovičovou?
Martina Šimkovičová počas krátkeho pôsobenia stihla výrazne zmeniť atmosféru v slovenskom kultúrnom sektore. Politické čistky, ideologicky podfarbené kroky a zosmiešňovanie kritiky od odborníkov naznačujú, že jej cieľom nie je podpora kreativity, ale presadzovanie vlastnej vízie, ktorá nerešpektuje historický a pluralitný charakter kultúry.
Otázkou zostáva, či slovenská kultúra pod Šimkovičovej vedením bude môcť dýchať slobodne a rozvíjať sa v plnej šírke, alebo sa stane nástrojom na presadzovanie úzkych politických a osobných záujmov. Doterajšie kroky napovedajú skôr to druhé – ale slovenská kultúra sa už v minulosti vedela brániť. Tentokrát bude zrejme potrebovať viac ako len odborné argumenty; bude potrebovať aj podporu verejnosti, ktorá sa nebude báť postaviť za slobodný kultúrny priestor.
