Jaroslav Dušek: Keď neprijmeme svoj život, neprijmeme ani to, že zvládneme, čo nám prináša!

Ľudí fascinujú vaše myšlienky, vedia sa nimi nadchnúť a majú chuť zmeniť svoj život. Keď príde na samotnú realizáciu zmeny, niektorí sa strácajú v tom, ako to dosiahnuť.

"Hlavné nie sú slová, alebo moje myšlienky s odkazmi. Človek udržuje spojenie s časťou svojej bytosti, ktorá je bez slov, je iba v obrazoch. A o to ide. Aby si človek zvykol udržiavať kontakt s touto časťou bytosti, ktorá nie je veľmi o slovách. Keď sa spojíme s tou podstatou, so sebou, s tým vesmírom, tam nemôžeme byť stratení. Stratený je človek v myšlienkach. 

Myslím si, že sú dve základné možnosti: buď sa ľudia stratia v myšlienkach alebo v impulzoch. Príkladom sú ľudia, ktorí chcú meditovať, a potom riešia v myšlienkach, či meditovali správne alebo zle, alebo či vôbec meditovali a aké to vlastne malo byť. Druhá možnosť je, že môžu byť zmätení z toho, že cítia nejaký podnet, impulz, ale netrúfnu si ho zrealizovať. Ich myšlienkový svet ich zradí – nemôžu predsa opustiť zamestnanie, nemôžu odísť do Afriky. Niekto napríklad pocíti, že má maľovať. Nastúpia úvahy: ja predsa nie som maliar, kto si kúpi moje obrazy? A tak myšlienky začnú riešiť dopredu, že sa to nedá, a na maľovanie ani nepríde. 

Preto sa mi páčia domorodé prístupy, kedy človek proste čaká na ten moment, kedy pocíti, že to je „ono“. Impulz, podnet, ktorý príde, príde zvnútra. Potom to nie je o zmätenosti. Zmätené môže byť okolie, ktoré si povie: Čo to ten človek robí? Nečakali sme, že ten človek bude robiť toto. Akurát, keď idete za vnútorným hlasom, tak niekedy vám nezostáva nič iné, než urobiť niečo, čo zmätie vaše okolie." 

Taký impulz dokáže človeka rozhodiť a zneistiť.

"Áno, pretože väčšinou nás vyvádza z komfortnej zóny. Posúva nás niekam mimo našu zvyčajnú istotu. Tým nás vystavuje problémom, že si my sami alebo naše okolie povie, že sme nejakí vyšinutí. Neraz toto zohráva významnú úlohu, ako s tým ďalej naložíme." 

Nedovolíme si slobodne nasledovať to, čo si myslíme, že by bolo pre nás dobré? 

"Človek si musí uvedomiť, čo všetko ho ovláda. Napríklad užíva lieky. Počúva o tom, že by mal nasledovať svoje vnútorné impulzy. Je to v úplnom rozpore s tým, ako funguje. On nemôže odložiť lieky hneď. Alebo niekto je bláznivý a odloží ich, ale nezvládne to, nepomôže mu to k vnútornému pokoju. Pretože to, čo je kľúčové – o čom stále rozprávam je, aby sme opúšťali priestor myslenia a väčšmi udržiavali kontakt so samotným životom. Koncept myslenia ide často proti životu – on vytvorí zbrane hromadného ničenia. To je myšlienkový koncept, ktorý si neváži život a nechápe, čo je život. To znamená, že keď neprijmeme svoj život, svoju silu, neprijmeme ani to, že sme stvorení zvládnuť to, čo nám život prináša. A tak stále hľadáme, čím si pomôcť, ako sa ochrániť. Dáme sú rúško, liek, vakcínu, ochranný odev, okuliare proti slnku... Stále je tam niečo, čo spôsobuje, že človek nedôveruje svojim základným schopnostiam – že je dobre stvorený, a že je to v poriadku." 

Jaroslav Dušek.  Foto - TASR

"Čím viac je človek chytený v tých náhradných riešeniach, tým viac sa to v ňom bije. Má napríklad veľkú pôžičku, ktorú potrebuje splácať. Môže mať krásne myšlienky, chodiť sa do prírody uvoľniť, ale potrebuje každý mesiac zaplatiť vysokú splátku. Všetko, čo splácame, všetko, čo sme na seba uplietli ako povinnosť, nás drží v zvláštnom ochromení. Často je to však myšlienkové, než skutočné. Pretože veľa ľudí, ktorí sa odvážia vhupnúť do prúdu života potvrdzuje, že sa to vyriešilo úplne nečakane. To je ten fór, že to tými myšlienkami nevymyslíme. A napriek tomu stále vymýšľame, ako to zdôvodniť." 

"My niečo chceme, a vzápätí nám napadne, prečo je to riskantné, nebezpečné, neisté. Tie myšlienky to nahlodajú a pôvodný zámer sa rozplynie. Človek si potom povie, že radšej zostane vo svojej istote. Z tohto pramení napätie.

Moja hlavná správa je, aby sme pochopili, že sme sa nechali zatiahnuť do projektu myslenia a snažíme sa plánovať, hlasovať, vymýšľať opatrenia. Vopred chceme o veciach rozhodovať, aj keď ich nevieme predvídať. To je ten moment, kedy sme sa uzavreli do projektu myslenia, ktorý je hrozne únavný. Vezmite si, koľko je zákonov, vyhlášok. Nikto z nás nepozná celý občiansky zákonník alebo predpisy Európskej únie. To všetko by malo riadiť naše životy. A my to ani nepoznáme. Väčšina ľudí pravdepodobne ani nepozná listinu práv a slobôd. Na jednej strane veríme nejakým vyhláškam a príkazom. Ale ani nevieme, či sú tieto právne predpisy o niečo relevantné opreté. Niekto nám dáva pokyny, ako sa máme správať, ale my vôbec nevieme, či to vôbec vychádza zo základných ústavných práv." 

Prečítajte si

Štyri dohody so sebou

"Čím viac bezpečnostných opatrení používame, tým viac riskujeme, prestávame byť obozretní, nenačúvame jednoduchým pocitom. Opieranie sa o externé zdroje a čakáme, kto príde, kto nám pomôže, kto nás zachráni. Nikto aktuálne nehovorí o posilnení imunity. Nikde som nečítal článok o metódach Wima Hofa ako dýchať a otužovať. Nerobíme si šťavy z arónie alebo z rakytníka. Namiesto toho si ľudia vezmú rúško, vypustia ostatné bezpečnostné pokyny k jeho používaniu, a majú alibi, že sa chránia. Toto zjednodušovanie vedie k tomu, že ľudia potom nerobia nič iné." 

Ľudia chcú žiť ďalej, ako žili, nechcú sa obmedzovať a prísť o komfort a pohodlnosť. 

"Práve tým sme spôsobili situáciu, že prichádza odpoveď od planéty. Tá nerovnováha, ktorú sme vyrobili, prináša správu o tom, že to potrebujeme napraviť. Ale to neurobíme tým, že si nasadíme rúško. To je ten aspekt pohodlnosti. Robíme veľa prázdnych gest, v ktorých nič nie je. Aby mali veci zmysel, nemôže ísť iba o náhrady."

Zvykli sme si život komplikovať tým, že hľadáme zložité riešenia na jednoduché veci. Výborný príklad je v knihe Stvorení pre beh, ktorú ste úžasne nahovorili ako audioknihu. Poukazuje sa v nej na to, ako vyvíjanie špeciálnych tenisiek na behanie viedlo k zvýšenému počtu zranených bežcov. 

"Čím viac podporných opatrení nasadíme na človeka, tým väčšmi atrofuje jeho prirodzená schopnosť plného žitia. Keď máme sadru, je jasné, že atrofujú svaly. Keď si nasadíme topánku, a to už málo ľudí chápe, tak oslabujeme klenbu chodidla. Klenba funguje najlepšie vtedy, keď používame bosú nohu alebo máme topánku, ktorá ju nepodopiera. Vyrábajú sa zdravotné topánky, ktoré klenbu podporia a ona potom prestane sama pracovať a oprie sa o podporu topánky. Tým pádom sa noha oslabuje a dochádza k zlomeninám priehlavkov. Je to novodobé zranenie, ktoré predtým nebývalo. Objavilo sa až s dokonalými topánkami spevňujúcimi členok. Keď si obujete odpruženú topánku, vyzerá to dobre a je to príjemné. Akurát, je preukázané, že noha sa nevie odraziť od mäkkého podkladu. Noha sa odráža od pevného podkladu. To znamená, že keď noha dopadne na podklad s tou mäkkou, pružnou podrážkou, tak ešte zvýši tlak na podložku, aby prišla do bodu, že to bude pevné, aby sa mohla odraziť. Takto sa v podstate zvyšuje tlak na kĺby. Takouto zdanlivo komfortnou topánkou sa vlastne dlhodobo demoluje noha. Čo je v knihe Christophera McDougalla krásne popísané."

Sme schopní povýšiť pohodlnosť nad prirodzenosť a slobodu, čo nás potom doháňa?

"A ten priestor nám vždy pošle informáciu: Neutečieš! Hlavne nie pre sebou! Nemôžeme nikam utiecť, a nikdy nie pred životom."

 Napriek tomu sa o to neprestávame pokúšať. 

"To je otázka určitých epoch. My máme istú nevýhodu. Žijeme, povedzme, tých 80 rokov a naša pamäť trvá jednu generáciu. Už cez dve generácie nám pamäť nesiaha. My si vlastne nič nepamätáme. Naše znalosti sú zapísané pár tisíc rokov, ale my nevidíme spätne o milióny rokov, hoci ako bytosti tu toľko žijeme. My vlastne o sebe nič nevieme. V skutočnosti máme nejaké poznatky z posledných stoviek rokov a teraz sa prudko menia. Stále prežívajú niektoré pôvodné domorodé civilizácie, ešte majú zvyšky priestoru, kde môžu existovať. Žijú vo svojej prastarej múdrosti a držia sa svojich rituálov. My žijeme svoj moderný život civilizácie, kde ohromne akcelerujú poznatky. Novodobá medicína sa vysmieva nejakej stredovekej medicíne. Pomaly sa však vraciame k pijaviciam a hovoríme, že niečo na tom bude. Teraz sa ukázalo, že masť vyrobená presne podľa stredovekého receptu je účinnejšia, než moderné preparáty, a dokáže zabrať na zlatého stafylokoka, ktorý je rezistentný na všetko." 

Žijeme konzumne a v nadbytku. Vek samoľúbosti nás privádza k tomu, že mnohé naše kroky nie sú v súlade so životom.

"Teraz sme v štádiu civilizácie, ktorá už nemôže udržať samú seba v chode. Preto potrebuje žiť na dlh. Už neuživí samu seba z tých zdrojov, ktoré produkuje. Ona potrebuje z budúcnosti ukradnúť energiu na to, aby sa v prítomnosti udržala aspoň v tomto chode. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, prečo to tak je. Všade okolo sa nám zrkadlí myslenie, ktoré to spôsobuje. Tak sa zastavme a spomaľme. Kto tvrdí, že musíme stále niečo vyrábať? Prečo musíme ťažko zarábať peniaze, aby sme splácali dlhy, ktoré sme si nabrali, aby sme mohli žiť lepšie? Naučili sme sa žiť na dlh. Prichádzame o silu vytvárať si život krok za krokom."

"Keby sme rozumeli včelám a pochopili ich. Včely sú veľmi tajomné. Na včelách je inšpiratívne, že skutočne robia to, čo je potrebné. Včely si nepožičiavajú z budúcnosti. Fungujú z toho, čo nazhromaždili v minulosti. Majú zásoby a pokračujú ďalej. Nemohli by fungovať ako my. Nič by im nebolo platné, keby si požičiavali peniaze. Včely si musia urobiť zásoby. Pravdaže, keď im ich vezmeme, tak im namiesto toho niečo musíme dať. Ale to je náš zásah – oni by si vystačili samé. Pre včelárov sú včely výrobná sila, keď si zobrali úver na podnikateľský zámer. Majú spočítané dopredu, koľko medu im včely musia „priniesť“. Je to úplne popletená situácia. A my sme si na ňu zvykli. Banky namiesto toho, aby s ľuďmi komunikovali ich skutočné potreby, im umožňujú zadlžovať sa nad mieru a potom prichádzajú v exekúciách o majetok."

Jaroslav Dušek.  Foto - TASR

Čo nám pomôže byť vedomejšími a vnímavejšími, aby sme nemali tendencie toľko vlastniť a toľko drancovať?

"Prevážiť správanie a konanie na stranu uvedomelosti, a tým to zvrátiť. Trochu znížiť spotrebu a pochopiť, že všetko to, čo nám niekto vnucuje v reklame, nepotrebujeme. Tri za cenu dvoch. My nepotrebujeme tri, nám stačí jedno. Ale kúpime si tri, pretože je to výhodné. Toto uvažovanie môžeme oslabiť, je to v našich silách postupne meniť. 

Indiáni kmeňa Kogi nám otvorene hovoria, že vy rabujete túto planétu. Práve preto, že sa správame nerozumne a používame myšlienky a racionalitu k bezduchým cieľom. A už je to vidieť a cítiť. Odpoveď nám prichádza z priestoru zo všetkých strán. Sme svedkami toho, ako ubúda hmyzu a narastá teplota. Dávame planéte veľké rany a ona sa s nimi snaží vysporiadať. Ja za tým vidím neochvejnú silu života, ktorá hold, keď bude treba, trochu zníži počet ľudí na planéte. 

Veľa ľudí je neplodných a nechávajú si deti „vyrábať“ umelo. Sme v kŕči civilizácie. Čím viac si na to zvykáme, tým viac nám to pripadá bežné. Veď nejako tie deti vyrobíme. Niekto nám spermie a vajíčka dá. Akurát, aktuálne vyvstáva problém, že sa môžu spojiť dvaja ľudia, ktorí sú z umelého oplodnenia a nevedia, či nemajú spoločného otca, lebo darca je anonymný. Toto nikto nedomyslel, kam to až zájde. Pričom to bolo jasné hneď, stačilo sa na to pozrieť z pohľadu perspektívy."

Hodnotu slobody sme zdevalvovali do vecí, ktoré s ňou nemajú veľa spoločného.

"Je to tak. Potom mizne elementárna radosť zo života. Všetko je ťažké a náročné. Do toho vám niekto začne tvrdiť, že to utrpenie je správne, že to k životu patrí, že ho potrebujete. A tak sa ľudia trápia, lebo majú pocit, že to tak má byť. Doslova sa pretrpia životom a po smrti sa zasmejú, keď zistia, že tak trochu naleteli. 

Nakoniec aj tak veríme v Boha, v tú prozreteľnosť, že nakoniec všetko dobre dopadne. Vo výsledku veríme tomu, v čo sme mohli veriť rovno. A nemuseli sme si to skomplikovať. Fungujeme ako v tom vtipe o černochovi, ktorý leží pod palmou a okoloidúci beloch mu hovorí: „Vy černosi ste takí leniví. Toľké bohatstvo je nad tebou a ty tu len tak ležíš.“ Černoch hovorí: „A čo?“ „Mohol by si tú palmu očesať a predať plody“ – radil beloch. „Načo by mi to bolo?“ odvetil černoch. „Našetril by si si na pole a mal viac takých paliem.“ „Načo by mi to bolo?“ reagoval černoch. „Nato, aby si mohol mať väčšiu úrodu orechov a kúpiť si ešte väčšie pole a mať ešte väčší zisk“, trpezlivo vysvetľoval beloch.  „Načo by mi to bolo?“ opäť sa opýtal černoch. „No, postupne by si mal toľko polí, že by si už vôbec nemusel pracovať. Pokojne by si oddychoval“, uzavrel svoju prednášku beloch. Černoch na to: „Veď ja to už tak mám.“

Je to vtip, ktorý pekne ilustruje, ako veľa úsilia vynaložíme na niečo, čo možno vôbec nepotrebujeme." 

Zvyčajne nás to vráti do východiskovej pozície tam, kde sme boli predtým. "

"To je to, čo označujem za nerozumné užívanie rozumu. Keby to bola hra, keby nás to bavilo a tešilo, lenže ono to väčšinou valcuje a ničí. Je to zlá schéma. Je to proste projekt mysle, v ktorej sa vzdávame božskej podstaty. 

Prinútite dieťa, ktoré žije vo svojom božskom priestore a poviete mu: „Čo by si chcel robiť, keď budeš veľký? Premýšľaj o tom.“ A dieťa, ktoré dovtedy nemalo žiadny dôvod zapodievať sa tým, čo bude robiť, až bude veľké, naraz začne premýšľať.

Namiesto toho, aby sme deti viedli k tomu, aby boli šťastné, žili v harmónii, nepreťažovali sa, nevyčerpávali, a samé seba zbytočne nesužovali nejakými myšlienkovými štruktúrami stresu, tak namiesto toho im hovoríme: „Musíte to niekam dotiahnuť. Musíte sa učiť!“ Vytvoríme v nich predstavu, a to je ten najväčší podvod, že až v tej budúcnosti to bude ono. Presviedčame ich, že teraz je to také detstvo, to nič nie je. To sa ešte neráta. Ale potom sa budú musieť oháňať, príde ten život. Sú deti, ktoré sa skoro začnú obávať budúcnosti, pretože cítia ťarchu toho, ako to dospelí na nich navaľujú. 

Vnucujeme deťom vzdelanie, tituly a osobnú dôležitosť namiesto toho, aby sme im povedali, že majú načúvať svojmu vnútornému hlasu a skúmať, čo ich zaujíma. Málo ich podporujeme, aby išli za tým, čo ich teší, aby rozvíjali to, čo ich baví, odkiaľ k nim prúdi energia. Zbytočne ich zahlcujeme pseudohodnotami, ktoré ich definitívne popletú. Nevinnú bytosť dovedieme k úplnej nepozornosti a ona je potom schopná vyrábať atómovú elektráreň, zbraňový systém a robiť pokusy na zvieratách." 

Prestali sme sa hanbiť za to, že zneužívame moc a prekračujeme morálne a etické hranice.

"Namiesto toho, aby sme sa pýtali ako Indiáni rastlín: „Poraďte nám, ako vás môžeme použiť?“ A oni to povedia rovno. My namiesto toho pozabíjame zvieratá, aby sme to na nich otestovali, pričom nám to rastliny môžu povedať samé. Ibaže my ich nepočúvame, lebo si myslíme, že nerozprávajú. To je to, čo sme stratili. Namiesto toho, aby sme načúvali priestoru, vnútornému hlasu, rastlinám a zvieratám, tak opakujeme zúfalé pokusy, aby sme zistili, ako to robia tie rastliny a zvieratá. Snažíme sa niečo dozvedieť o živote tým najhorším spôsobom."