Oleksandra Koberniková (23) sa narodila a vyrástla v Kyjeve. V rodnom meste študovala ekonómiu, titul získala na univerzite v Nemecku. Hoci bola ďaleko od domova, túžila prispieť k rozvoju a reformám vo svojej krajine. V Európskom parlamente začínala ako stážistka, dnes pracuje vo Výbore pre zahraničné veci. Správy o ruskej invázii na Ukrajinu zastihli Oleksandru v Bruseli. Celá jej rodina je dodnes v Kyjeve, Oleksandra robí všetko pre to, aby im na diaľku pomohla.

Keď 24. februára ruské vojská vstúpili na územie Ukrajiny, bola si v Nemecku. Ako si sa o invázii dozvedela?

“Večer pred vypuknutím vojny som nedokázala zaspať, sama neviem prečo. Písala som kamarátovi z ukrajinskej diplomacie a ten ma uistil, že žiadna invázia nehrozí. Ráno som sa zobudila veľmi skoro, už o šiestej, a mala som v žalúdku taký nepríjemný pocit. Zapla som mobil a prečítala si, že ruské jednotky napadli Ukrajinu a začala sa vojna. Hneď som volala rodičom. Pamätám sa, ako sa mi pri tom triasli ruky.

V tom čase som mala dohodnutú stáž v Bruseli, ktorú som dovtedy považovala za prioritu. Ale v momente, keď sa začala vojna, sa všetky moje ambície zdali nepodstatné. Myslela som len na to, že som mala s rodinou stráviť viac času, kým bola tá možnosť. Bol to príšerný pocit.”

Tvoja rodina je stále na Ukrajine?

“Áno, celá moja rodina žije v Kyjeve a jeho okolí. Obaja rodičia, starí rodičia aj moji súrodenci, brat Serhii a sestra Marianna, ktorá má ešte len desať rokov. Prvé hodiny po invázii som sa s nimi nedokázala spojiť, pretože v protileteckom kryte nebol signál. Neustále som pozerala na mobil, čítala nové správy a dúfala, že sú nažive. Našťastie sme neskôr nadviazali spojenie.

Spätne som sa dozvedela, že počas prvých dní vojny, bola v Kyjeve obrovská panika, sirény sa ozývali každú chvíľu. Keďže v byte, kde býva moja rodina, nie je protiletecký kryt, museli opakovane bežať do podzemného parkoviska, ktoré je 500 metrov ďaleko. Raz mi brat napísal, že do krytu nešli. Bežali tam skoro sto krát denne a boli príliš vyčerpaní. Nedokázala som to spracovať. Odmietala som prijať skutočnosť, že oni ostali v Kyjeve, zatiaľ čo ja som v Bruseli.”

Vojna na Ukrajine: Deti v bunkroch kreslia, aby pomohli

Z Ukrajiny utiekli od začiatku vojny už viac ako tri milióny obyvateľov. Pokúsila si sa evakuovať rodinu z Kyjeva?

“Matke a sestre som hneď ponúkla, že im pomôžem s evakuáciou do Belgicka. Mama to odmietla. Povedala, že má ďalšie dieťa, môjho brata, ktoré nemôže opustiť. Otec aj brat boli totiž povolaní do armády. Brat študuje informatiku a v živote nedržal v ruke zbraň. Mama sa rozhodla, že spolu budú do poslednej minúty. Ale bojím sa, aby v Kyjeve nenastala podobná situácia ako v Mariupole, keď ľudia zostali uväznení v meste a na útek už bolo príliš neskoro.

V dedinke kúsok od Kyjeva býva aj moja starká, ktorá má vyše osemdesiat rokov. Dedinu nedávno obkľúčili Rusi a keď ostatní ľudia utekali, starká odmietla odísť. Chcela zostať na mieste, kde vyrastala, nedokázala si predstaviť, že by opustila svoj domov. Starká musí pravidelne užívať lieky na predpis, má ich dostatok len do konca mesiaca. Nevieme, ako jej zabezpečiť a poslať ďalšie, pretože ruskí vojaci v tej oblasti nepovolia žiadnu humanitárnu pomoc.”

Spomínala si, že tvoja sestra má len desať rokov. Ako vníma dieťa vojnu vo svojom bezprostrednom okolí?

“Som na sestru nesmierne hrdá. Počas prvých šiestich dní v protileteckom kryte ani raz neplakala. Dokonca so sebou prenášala tam a späť do krytu aj našu mačku. Mama jej na začiatku invázie hovorila, že na oblohe sú veľké ohňostroje, aby ju nevydesila. Samozrejme, postupom času pochopila, čo sa okolo nej deje.

Deti, čo sedia v protileteckých krytoch, sa nemajú ako zabaviť. Existuje však iniciatíva, ktorá predáva na internete obrázky, čo deti v krytoch nakreslia. Výťažok ide na pomoc ukrajinskej armáde. Sestru nadchla táto možnosť a prosila ma, aby som jej kresby zverejnila na stránke iniciatívy. Bola hrdá na to, že pomáha našim bojovníkom. Myslím, že z celej rodiny má práve ona v sebe najviac optimizmu a veľmi tým pomáha aj mojej mame. Keď spolu telefonujeme, stále mi hovorí, že túto vojnu vyhráme.”

Ukrajinské deti v protileteckých krytoch kreslia obrázky, ktoré sa dražia na internete, výťažok ide ukrajinskej armáde. FOTO - Archív OK

Viem, že je to ťažká otázka. No rozmýšľala si nad návratom?

“Áno, samozrejme. Hovorila som rodičom, že by som si priala byť s nimi. Nie som o nič lepšia ako hocikto z mojej rodiny či priateľov. Prečo som teda ja v bezpečí, kým oni každý deň riskujú životy? Rodičia nechceli ani počuť o tom, že by som sa vrátila späť. Povedali, že som ich spojka v Európe, ak by potrebovali pomoc s evakuáciou. Vedomie, že môžem rodine poskytnúť útočisko, ak ho budú potrebovať, ma aspoň trochu upokojuje.

Ale napriek tomu, že som v Bruseli, necítim sa v bezpečí. Keď vidím nad hlavou lietadlo, mám strach. Nie je to racionálne, veď som na vlastnej koži bombardovanie nezažila. Moje srdce však zostáva v Kyjeve s rodinou. Posledné týždne ma pravidelne budia nočné mory, v snoch vidím stíhačky a počujem sirény. Neviem, či budem môcť ešte niekedy nasadnúť do lietadla. Pritom som ešte donedávna lietanie milovala.”

Ukrajinci sú odhodlaní brániť svoju vlasť

Ozývajú sa aj názory, že odpor Ukrajincov nemá zmysel a bude mať za následok množstvo mŕtvych. Prečo Ukrajinci stále bojujú?

“Ukrajinci už toho stratili veľmi veľa. Ľudia prišli o svoje domovy, o bežný spôsob života, o svojich milovaných. Vidíme zomierať tehotné ženy a deti. Vidíme starostov ukrajinských miest, ktorých unášajú a mučia. Ruskí vojaci úmyselne bombardujú oblasti, kde sa skrývajú tí najzraniteľnejší.

Moja kamarátka Maria bola už v deviatom mesiaci tehotenstva, keď začali bombardovať Kyjev. Porodila v špeciálnom kryte pre tehotné ženy. Videla som fotografie, ktoré mi poslala a nenachádzam slová, aby som to opísala. Na také výjavy sa nedá zabudnúť. Ukrajinci si uvedomujú, že už nie je cesty späť. Nezostáva nám nič iné ako ďalej bojovať a chrániť našu vlasť. My nie sme útočníci, ale bránime sa. Je kľúčové uvedomiť si tento rozdiel, pretože motivácia Rusov a Ukrajincov bojovať je veľmi odlišná.”

Oleksandrina kamarátka Maria porodila dieťa v špeciálnom protileteckom kryte pre tehotné ženy v Kyjeve. FOTO - Archív OK

V čom sa motivácia Ukrajincov líši?

“Vysvetlím to na príklade. Mama mi rozprávala o 15-ročnom dievčati, ktoré pochádza z dediny kúsok od Kyjeva a prišli tam ruskí vojaci. Keď dievča videlo vojakov a tanky, napísalo o nich cez Telegram. Ukrajinci majú totiž špeciálny komunikačný kanál, pomocou ktorého môžu nahlásiť polohu ruských vojsk. Naša armáda, samozrejme, reagovala a do hodiny sa začala bitka. Rusi si neskôr uvedomili, že ich niekto zradil, pretože nebolo možné, aby sa informácie z malej dediny dostali k našim ozbrojeným silám tak rýchlo.

Všetkým nariadili vyjsť pred dom a ukázať mobily, aby ich mohli skontrolovať. To odvážne dievča si vlastný telefón zastrčilo za nohavice a Rusom ukázalo mobil starého otca. Taký ten starý s tlačidlami, na ktorom sa nedá ani pripojiť na internet. Dievčaťu a jej rodine sa podarilo z miesta ujsť a keďže nemali kam ísť, zavolali mojej mame. Ona im ponúkla izbu v našom byte. Človek nikdy nevie, ako bude v podobnej situácii reagovať, až kým nenastane.

Som na Ukrajincov veľmi hrdá za to, že majú silu bojovať a klásť odpor. Oni sú skutoční hrdinovia, lebo sú pripravení obetovať životy, len aby bránili svoju krajinu. Dúfam, že práve hrdinstvo obyčajných ľudí nám pomôže dosiahnuť víťazstvo.”

Pri rozhovore o odvahe sa nedá nespomenúť meno ukrajinského prezidenta. Volodymyr Zelenskyj začínal ako herec, dnes je vzorom pre lídrov demokratického sveta. Prekvapil ťa svojím správaním?

“Musím povedať, že som Volodymira Zelenského za prezidenta nevolila. Keď vyhral voľby, bola som veľmi skeptická. Je to predsa herec a nemá žiadne skúsenosti s politikou. Myslela som si, že si chce splniť osobné ambície. Ale keď Rusi napadli Ukrajinu, zistila som, ako som sa mýlila, priznávam to. Šokovalo ma, keď počas prvých dní vojny Zelenskyj odmietol utiecť z krajiny. Keby tak urobil, veľa vecí by to zmenilo. Atmosféra na Ukrajine by bola úplne iná.”

Prečo?

“Netvrdím, že by sme nebojovali, ale morálka našej armády aj ľudí, ktorí dokázali vlastným telom zastaviť ruské tanky, by pravdepodobne nebola tak silná. Zelenskyj pochádza z vrstvy pracujúcich ľudí a nerieši problémy čisto politicky. Správa sa viac ľudsky. Nedokáže akceptovať, že ľudia zomierajú v krajine, na ktorej čele stojí. Uvedomuje si, že ak by svoju krajinu opustil, zradil by jej ľud. Povedal, že každý z nás je prezidentom, pretože všetci sme za Ukrajinu zodpovední.

Myslím, že Zelenského správanie a odvaha mnohým otvorili oči. Neviem si predstaviť, kto ďalší zo súčasných politických lídrov by sa zachoval ako on. Zatiaľ čo Putin zostáva skrytý v bunkri, Zelenskyj stojí v prvej línii. On aj ostatní starostovia ukrajinských miest, ktorí zostali na Ukrajine a ďalej bojujú, sú inšpiráciou pre nás všetkých.”

Pomoc Ukrajine

Hoci si ďaleko od domova, Ukrajine pomáhaš aj na diaľku. Ako?

“Keď vypukla vojna, bola som ešte v Nemecku. Od prvého dňa som sa zapojila do demonštrácií, pretože bolo dôležité zatlačiť na politikov, najmä v krajinách ako Nemecko, ktoré na začiatku reagovalo váhavo. Organizovala som zbierku humanitárnej pomoci, nakúpili sme lieky a cez moje kontakty ich poslali ľuďom na Ukrajine. Pomohla som aj dvom ukrajinským profesorom s deťmi utiecť do Nemecka. Moji kamaráti na univerzite im našťastie vedeli pomôcť a oboch zamestnali.

Keď som prišla do Bruselu, hľadala som neziskové organizácie a spoločnosti, ktoré by sa zapojili do humanitárnej pomoci Ukrajine. Tiež som absolvovala veľa rozhovorov, aby som ľuďom priblížila situáciu na Ukrajine a vyvrátila dezinformácie. Zo začiatku bolo tiež potrebné niektorým politikom vysvetľovať, prečo je dôležité Ukrajinu podporiť, napríklad aj vojensky. Ale nemyslím si, že robím niečo výnimočné. Cítim silnú potrebu pomôcť svojej krajine akokoľvek budem môcť. Každá forma pomoci je dnes veľmi dôležitá.”

Oleksandra (druhá zprava) na demonštrácii za solidaritu s Ukrajinou. FOTO - Archív OK

Ako môžu Ukrajincom pomôcť bežní ľudia na Slovensku?

“Ceníme si akúkoľvek pomoc. Nie každý je v situácii, keď si môže dovoliť finančne prispieť, no sú aj iné spôsoby, ako vyjadriť solidaritu a nič nestoja. Už len tým, že si pridáme na Facebook fotografiu s ukrajinskou vlajkou, môžeme presvedčiť ľudí v našom okolí, ktorí stále váhajú alebo nevedia, čo sa na Ukrajine deje. Ďalším príkladom, ako možno vyjadriť podporu, je pripojiť sa k pokojnému protestu alebo zorganizovať v škole či v práci humanitárnu zbierku.”

Na vraždy detí sa nedá zvyknúť

Ako stážistka v Európskom parlamente si v centre diania. Vynakladá Európa dostatok snahy a prostriedkov na pomoc Ukrajine?

“Ako Ukrajinci vítame pomoc Európy a sme za ňu vďační. Dokonca aj neutrálne krajiny ako Švajčiarsko sa jasne postavili na stranu Ukrajiny, lebo sa nedokážu nečinne prizerať na ruské barbarstvo. Členovia Európskeho parlamentu môžu byť právom hrdí na smer, ktorým mobilizujú svojich občanom, no stále je potrebné urobiť toho veľa. Doterajšie kroky, bohužiaľ, vojnu nezastavili.

Sankcie musia byť prísnejšie a razantnejšie, napríklad je dôležité zastaviť dodávky ruského plynu a ropy. Pretože dnes sa nebojuje len o územie Ukrajiny, ide o civilizačnú voľbu pre celý demokratický svet. Musíme si uvedomiť, že v tejto vojne nie sú len dvaja hráči. Čelíme možnej reorganizácii sveta, keď môže byť ruská agresia príkladom pre iné nedemokratické režimy, akým je napríklad Čína. Krajiny ako Slovensko, Poľsko či Estónsko si to uvedomujú viac ako niektoré západoeurópske štáty, lebo vedia, že by mohli byť ďalšie na rade. Máme podobnú mentalitu, zdieľame spoločnú históriu a rozumieme, že Rusko je skutočná, nie len potenciálna hrozba.”

Dnes je pozornosť celého sveta zameraná na Ukrajinu. Ľudia majú ale tendenciu voči zlým správam časom otupieť, videli sme to pri pandémii. Neobávaš sa, že solidarita s Ukrajinou postupne upadne?

“Je v ľudskej povahe zvyknúť si na všetko, tak ako sme si postupne zvykli aj na pandémiu spred dvoch rokov. Na túto vojnu sa ale nedá zvyknúť. Ako je možné zvyknúť si na vraždenie? Samozrejme, ľudí sa nemusí dotknúť, keď čítajú správy v novinách, no neverím, že človeka nezasiahnu fotografie mŕtvych alebo zmrzačených detí. Hovorí sa, že v pekle existuje špeciálne miesto pre ľudí, ktorí zostávajú ľahostajní v situácii, ako je tá dnešná. Lepšie je mýliť sa a priznať si chybu, ako sa vôbec nezaujímať.

Dnes je našou morálnou povinnosťou nebyť ľahostajnými, je na tom založená naša ľudskosť. Ale ja verím, že sa do Kyjeva raz budem môcť vrátiť. Verím, že s pomocou ostatných štátov dokážeme túto vojnu vyhrať a znovu vybudovať naše domy a mestá. Pretože nie budovy, ale ľudia tvoria Ukrajinu.”