|
Od malička tu boli iba jedna pre druhú, mama a dcéra. “Každý deň sme boli spolu, mala som to šťastie, že moja mama bola zároveň mojou najlepšou kamarátkou,” hovorí pre Ženy v meste 29-ročná Petra Podhorcová.
Tohtoročné Vianoce strávi po prvý raz bez nej. Martina Dodoni tragicky zahynula pri dopravnej nehode v Taliansku v máji tohto roka.
Prvé Vianoce bez mamy
“Všetko je od toho dňa iné. Budú to prvé Vianoce bez nej. Vianoce, kedy si budem pravdepodobne dookola v hlave prehrávať všetky tie predchádzajúce, ktoré boli normálne a naše. Mama každý rok piekla linecké koláčiky a všetky tradičné zákusky. Viem, že si priala, aby to bola naša spoločná aktivita. Ja som sa do pečenia však väčšinou zapájať nechcela, nebavilo ma to,” spomína si Petra.
Tento rok sa rozhodla, že sa naučí všetky mamine recepty. Aj takýmto spôsobom chce byť „s ňou“.
“Vianoce pre mňa budú spojené so smútkom, prázdnotou a množstvom výčitiek. Výčitiek za všetko, čo som pokazila, za chvíle, kedy som tu pre svoju mamu nebola, výčitiek za to, že už jej nijak nebudem môcť oplatiť všetko, za čo jej vďačím. Že ju už nikdy neobjímem a nepoviem jej, že ju ľúbim,” hovorí.
Petra Podhorcová s mamou Martinou. Foto - archív P.P.
Naposledy sa videli 8. mája tohto roku. Bol to príjemný bežný deň. Spoločne išli ostrihať Lea a Lunu, ich dvoch psíkov. Boli sa prejsť, dali si kávu v obľúbenej kaviarni. Užívali si spoločný čas.
Potom Martina odcestovala do Talianska, s manželom išli na 4-dňový výlet do Verony. Vrátiť sa mala na Deň matiek.
Smrť a peklo pri prevoze mamy
„V piatok ráno mi jej manžel, ktorý v tú noc šoféroval, zavolal a oznámil mi, že mali haváriu, pri ktorej mama zomrela,“ opisuje Petra desivý trojminútový telefonát. Martina Dodoni zomrela 10. mája 2024 o 1:57 hod. v nemocnici vo Verone. Čo sa presne stalo a prečo k nehode vlastne došlo, sa stále vyšetruje.
Akoby nestačil šok zo smrti najbližšej osoby, Petra si v najťažších chvíľach svojho života prešla ďalším peklom – dostať mamu späť na Slovensko, rozlúčiť sa s ňou a riadne ju pochovať bolo extrémne náročné. Na všetko bola sama, stratená v byrokratickom chaose nefungujúcich procesov. Nikto jej situáciu neuľahčil.
Obiehala úrady a políciu. Na telefóne mala permanentne advokátov, tlmočníkov a našu ambasádu v Taliansku. V čase, keď potrebovala smútiť, strávila administratívou, vybavovačkami a hádkami po telefóne celé dni. Bojovala za to, aby sa jej mama vrátila domov čo najskôr.
Talianskym úradom musela neustále dokazovať, že je jej dcéra, aby jej vôbec dovolili vidieť mamu v márnici a previezť ju späť domov, na Slovensko. “Poslala som im kópiu rodného listu, ale to nestačilo. Prichádzali s novými a novými povinnosťami. Žiadali napríklad výpis z bydlísk, kde mama počas života žila. Takými vecami neustále podmieňovali prevoz,“ opisuje nekonečný proces.
Predtým ešte musela nahlásiť občianske preukazy štatutárov slovenského pohrebníctva. Talianske pohrebníctvo jej na to dalo dve hodiny, inak prevoz stopnú. Žiadali aj mená a rodné čísla vodičov, ktorí išli pre jej mamu a presné časy, kedy prekročia hraničné priechody. Rakva musela spĺňať prísne normy: musela byť špeciálne vystlaná, zapečatená, pozinkovaná a chladená.
„Štandardne to funguje tak, že telo blízkeho nahé zabalia do igelitového vreca, ktoré vložia do rakvy. Ak vám to príde nehumánne, môžete zosnulému poslať oblečenie, no 850 eur zaplatíte za to, že ho oblečú,“ dodáva. Zosnulý dostane na cestu aj dokumenty, ktoré sú však na Slovensku bez úradného prekladu zbytočné. Až keď zaň Petra zaplatila, jej mame vystavili úmrtný list.
„Až táto situácia mi ukázala, aký chaos vládne v oblasti repatriácii zosnulých, a to dokonca ešte aj v európskom priestore. Táto téma je dlhodobo na okraji záujmu kompetentných, čo v praxi vytvára priestor na rozkvet sivej ekonomiky, ktorej cieľom je jediné – vytiahnuť z vás čo najviac peňazí. V opačnom prípade sa môžete rozlúčiť s tým, že svojho blízkeho ešte niekedy uvidíte. A tak, samozrejme, zaplatíte. Proces je finančne extrémne náročný, kvôli čomu sa množstvo ľudí zadĺži,“ vysvetľuje Petra.
Napokon jej trvalo dva týždne, než previezla mamu na Slovensko, dva týždne, ktoré podľa jej slov znamenali celú večnosť.
Petra Podhorcová. Foto - archív P.P.
“S odstupom času už viem, čo bolo najťažšie. Neboli to hádky s úradníkmi. Nebola to ani konfrontácia s človekom, ktorý to celé spôsobil, a ktorý popri hlasnom chrúmaní svojich obľúbených talianskych sušienok v nemocnici neprejavil ani štipku skutočnej ľútosti. Nebolo to ani pálenie sviečok na mieste, kde sa to stalo. Kde sa ešte stále nachádzali úlomky obhoreného auta, stopy po pneumatikách, zničená tráva, sklo. Paradoxne to nebola ani návšteva márnice, kde som mamu videla. Najťažší bol pre mňa odchod z Talianska s vedomím, že ju tam nechávam. Samú. Ďaleko od domova, ďaleko od jej blízkych. Zaseknutú v byrokratickom boji plnom formulárov, pečiatok, overení, prekladov a v mnohých prípadoch aj nezmyselných buzerácií zo strany Talianska,” hovorí Petra.
Pohreb bol takmer mesiac po maminej smrti.
Pomoc druhým cez OZ Svetluna
Petra Podhorcová nedokáže vrátiť čas či zmeniť, čo sa stalo. Napriek tomu sa rozhodla, že bude pomáhať iným, ktorí sa raz môžu ocitnúť na jej mieste. Po štyroch mesiacoch založila občianske združenie Svetluna, aby sa už nikto nemusel v podobnej situácii cítiť taký bezradný a sám ako bola ona.
“Je to prvá a jediná organizácia na Slovensku, ktorá bude brániť práva pozostalých a zosnulých na domácej i medzinárodnej pôde. Bude poskytovať komplexnú pomoc, primárne v právnej oblasti, na vysokej profesionálnej úrovni za férových podmienok a ľudským spôsobom,” hovorí Petra Podhorcová.
Cieľom je zabezpečiť zefektívnenie jednotlivých procesov v oblasti repatriácií na Slovensku aj v zahraničí a do chaotického systému konečne vniesť poriadok. Dôležitým aspektom činnosti Svetluny však bude aj poskytovanie psychologického poradenstva pozostalým či šírenie osvety o tom, ako v takýchto nepredvídateľných situáciách postupovať.
Podľa údajov Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR zomrelo v zahraničí v roku 2021 celkovo 1 106 slovenských občanov, v roku 2017 to bolo 826 úmrtí. Počet Slovákov a Sloveniek, ktorí zahynú v zahraničí každoročne stúpa, počet prevozov na Slovensko už štatistiky neuvádzajú. Štátna podpora repatriácie zosnulých osôb na Slovensku neexistuje, jedine v prípadoch, že ide o hromadné nešťastia, ako sú pád lietadla, zemetrasenie či iné prírodné katastrofy.
Všetky náklady tak musia hradiť najbližší. Petru Podhorcovú stáli advokátske služby na Slovensku a v Taliansku, prevoz tela, či prekladateľské služby do dnešného dňa viac ako 30-tisíc eur. Platila aj za každý deň, keď bolo telo jej mamy v márnici. A stále to nie je konečná suma, keďže vyšetrovanie prebieha a každý úkon niečo stojí. Aj napriek tomu je odhodlaná bojovať za spravodlivosť pre svoju mamu. Bez ohľadu na to, ako dlho to potrvá.
V rámci občianskeho združenia Svetluna v týchto dňoch spustila verejnú zbierku na portáli Donio s názvom Späť domov. Získané finančné prostriedky použijú na pokrytie časti nákladov súvisiacich s repatriáciou blízkych pre rodiny, ktoré takéto nepredvídateľné výdavky nemajú z čoho zaplatiť.
„Títo ľudia dnes ešte možno ani netušia, že našu pomoc raz budú potrebovať. A ja si veľmi prajem, aby ju nikdy nepotrebovali. Pokiaľ sa tak však stane – budeme tu pre nich. Urobíme všetko pre to, aby sa im ich blízki vrátili späť domov – pretože sami už nemôžu,“ uzatvára zakladateľka Svetluny.
Zbierku môžete podporiť tu:
Petra Podhorcová: Nevidím v smrti nič dobré
Pre Petru Podhorcovú to bol najťažší rok v jej živote. “Mnoho ľudí hovorí, že vo všetkom zlom sa dá nájsť niečo dobré. Ja v odchode mojej mamy nič dobré nevidím. Nezomrela prirodzene - na chorobu, neodišla preto, že by sa tak rozhodla, jej smrť zapríčinil niekto iný. Bola vydaná napospas osudu a v tej chvíli bola úplne sama. Neustále premýšľam nad tým, čo v tých chvíľach asi cítila. Veľmi dúfam, že nič. Že sa nestihla báť a že to nestihlo bolieť,” hovorí Petra.
Odkedy sa to stalo, často jej ľudia hovoria, že čas všetko vylieči.
“Ja viem, že toto nie. Časom sa podľa mňa s tou prázdnotou a bolesťou len naučíte nejakým spôsobom žiť v mieri. Či už však ide o prvé alebo štyridsiate Vianoce bez nej, som si istá, že pocity zostanú rovnaké. Ostanú len spomienky na život, na ňu a na mňa „predtým“, a realita, ktorú denne žijem „po tom“ - bez nej,” dodáva Petra Podhorcová.
