Začína sa hovoriť, že u nás prebieha normalizácia. Vidíte nejaké paralely medzi obdobím 70. a 80. rokov, o ktorých je Vaša kniha, a súčasnosťou?

"Áno, vidím paralely, zároveň však aj veľké rozdiely. Predovšetkým celkový politický kontext je iný. Podobnosť je najmä v tom, že politická moc sa snaží obmedziť nezávislosť médií, občianskej spoločnosti, podrobiť si inštitúcie či ukazuje svojvôľu v personálnych otázkach, manipuluje verejnosť, vytvára tlak na jednotlivcov, chce si vynútiť poslušnosť podľa svojich predstáv, neférovo útočí a dehonestuje oponentov.

Na druhej strane – stále ešte – žijeme v demokracii, máme slobodné voľby, máme opozíciu a nezávislé inštitúcie a snáď aj systém bŕzd a protiváh. Nie je tu mocenský monopol štátostrany, za tie tri a pol dekády slobody vyrástli slobodní ľudia s riadnou dávkou občianskej odvahy. V neposlednom rade sme súčasťou dvoch silných spoločenstiev – Európskej únie a NATO. Ale uznávam, povedať dnes, že sme svedkami normalizácie 2.0 je zrozumiteľná skratka, nemala by nás však paralyzovať. Našťastie, je dnes stále ešte priestor, ako sa brániť.

Išlo o zámer vydať knihu s touto témou teraz, v politickej situácii, ktorá mnohým v niečom normalizáciu pripomína?

"Vôbec nie. O tejto knihe som uvažovala už dlhšie a aktualizačný moment nastal úplne mimo môjho zámeru a musím povedať, že ma vôbec neteší."

Prečo ste sa rozhodli napísať knihu rozhovorov špecificky so ženami - aktérkami vzdoru z obdobia normalizácie?

Motívov bolo viac. Vnímala som, že v historickej pamäti našej spoločnosti je deficit, aj vo vzťahu k dobe normalizácie, neoficiálnym protirežimovým aktivitám a aj voči ženám, ktoré boli súčasťou vzdoru, ale v pripomínaní nie sú adekvátne zastúpené. Normalizáciu pritom chápem ako celé obdobie medzi rokmi 1968, resp. 69 až po november 1989, nielen ako začiatok 70.rokov.

Agáta Šústová Drelová, historička a Oľga Gyárfášová v diskusii o knihe Ako sme žili v rokoch normalizácie. Foto - Jaroslava Jelchová

Jednou z inšpirácií bola kniha českých kolegýň, sociologičiek Linkovej a Strakovej, s názvom - Bytová revolta: Jak ženy dělaly disent”, ktorá vyšla v roku 2018. Vtedy som si povedal - kto, ak nie ja, má takúto knihu napísať o Slovensku?. Mám aj osobnú skúsenosť, aj kontakty na aktérov a aktérky, aj istý sociologický „drive“.

Ďalšou veľkou pohnútkou bola kniha Zuzany Maďarovej s názvom - Ako odvrávať novembru. Rodové aspekty pamäti - z roku 2019. Celkovo tému žien ako nezávislých aktérok spoločenského diania považujem za mimoriadne dôležitú a, našťastie, aj u nás sa jej postupne dostáva zaslúžená pozornosť."

Ako ste vyberali respondentky?

"Veľmi osobne. Výber bol odvodený z mojich osobných životných stretnutí a vzťahov. Všetky oslovené respondentky som poznala v tých rokoch a s mnohými sa priatelím, alebo, minimálne, som v kontakte, dodnes. Som im veľmi vďačná, že boli ochotné ísť do tohto dobrodružstva spomínania. Samozrejme, podmienkou bolo, že boli v nejakej miere súčasťou spoločenstva vzdoru a v rôznej miere a rôznymi spôsobmi rebelovali a boli za to v rôznej miere perzekvované štátnou bezpečnosťou. Osobná dimenzia umožnila, že rozhovory sú naozaj autentické, neformálne, miestami až intímne, a ide predovšetkým o reflexiu prežitého, nielen o fakty."

Júlia Sherwood (Kalinová) s rodičmi (Ladislavom a Agnešou Kalinovcami) - rozlúčková fotka pred vysťahovaním do Nemecka v roku 1978.

Vaše respondentky žili v Bratislave, na ktorú sú naviazané ich spomienky. Viete o ženách, ktoré žili v menších mestách a tiež nejakými spôsobmi dávali najavo svoj nesúhlas s režimom?

"Viem, ale skôr spätne, nie na základe osobného kontaktu a osobnej skúsenosti z tých rokov. Uvedomujem si, že sústrediť pozornosť na Bratislavu „zaváňa“ istým „bratislavo- centrizmom“, ktorý naozaj nie je na mieste, ale žiaľ, som také kontakty v rámci Slovenska vtedy nemala, to už skôr smerom na Prahu.

Dnes viem, že v Košiciach, napríklad okrem skupiny okolo Marcela Strýka, pôsobil aj talentovaný výtvarník Igor Ďurišin, voči ktorému ŠtB použila násilie blízke vražde a dohnala ho k emigrácii. Je tiež zaujímavé, ako v tých rokoch opozičné spoločenstvá v Bratislave a Košiciach spolu málo komunikovali, obe sa napájali na Prahu, ale každé po samostatných linkách.

Spomedzi žien známou signatárkou Charty 77 bola spisovateľka Hana Ponická, ktorá žila v Lukavici i v Bratislave. Takmer neznámymi ostali signatári, manželia Didiovci z Vrábeľ, ktorí Chartu podpísali ešte v roku 1980, či manželia Komárovci z Košíc. Ale jeden z „efektov“ tejto knihy je aj to, že inšpiruje spomínanie na tú dobu a viackrát sa ma už na diskusiách ľudia pýtali, či nemám v pláne pokračovať a mapovať „vzdor žien“ aj mimo Bratislavy. Zatiaľ na to nemám čas a energiu, ale uvidím v budúcnosti. Treba však povedať, že aj mapovanie pamäti sa vďaka mimovládke Post Bellum a aktivitám Ústavu pamäti národa rozbehlo"

Po prečítaní knihy sa v myšlienkach vraciam k rozhovorom s Martou Botta, ktorá preukázala obdivuhodnú vytrvalosť a vzdor pri snahe emigrovať, s Júliou Sherwood, ktorá sa opakovane pokúšala dostať na vysokú školu alebo s Dorotou Šimekovou, ktorá bola väznená a zúčastnila sa hladovky na počesť Jana Palacha. Ktorý z príbehov spravil najhlbší dojem na Vás a prečo?

"Ufff, to je naozaj ťažká otázka. V úvode viackrát zdôrazňujem, že toto spomínanie a reflexia desiatich žien nie je „olympiáda“ hrdinstva a občianskej odvahy. Každý príbeh je samostatným vesmírom. Rozhovory som realizovala postupne v priebehu niekoľkých mesiacov. Keď boli všetky nahraté a prepísané, trochu som poodstúpila a potešilo ma, že každý zachytáva iný aspekt „útrap“ s normalizačným režimom.

Niektoré osudy som lepšie poznala už vopred, iné odkryli aj nové okolnosti. A to bolo napríklad dobrodružstvo, priam thriller, okolo ilegálnej emigrácie Marty Botta. Alebo príbeh Doroty Šimekovej. Spoznala som ju po prepustení z väzenia, potom sme sa roky nestýkali. O procese s viacerými mladými ľuďmi som vedela, ale vďaka spolupráci na knihe som sa viac dozvedela a navnímala, čo to znamenalo, stráviť tri a pol roka vo väzení za politický paragraf."

V úvode knihy píšete, že vznikala dlho a zložito. Ako ste to mysleli?

"Ten nápad som nosila v hlave dlhšie, ale bolo si treba nájsť čas a sústredenie. Teraz tá praktická stránka veci – musela som nájsť vydavateľstvo a získať aspoň minimálnu finančnú podporu, pričom viacerí oslovení donori mi ju odmietli. S vydavateľstvom Aspekt to nakoniec bola skvelá spolupráca. Tiež som nevedela, ako oslovené ženy zareagujú. Z profesionálneho hľadiska, ako sociologička, robím viac kvantitatívne výskumy, analyzujem verejnú mienku, a to je predsa len iný žáner.

A potom aj tá osobná rovina. Ja vlastne nerada rozprávam o sebe, a už vôbec nie o tejto skúsenosti z ranej mladosti. Tomu sa však nedalo vyhnúť, ak som chcela preukázať moju oprávnenosť sa do takéhoto niečoho pustiť."

V rozhovore s Martou Šimečkovou ste sa pozastavili nad tým, že pozitívne hodnotíte ocenenie žien Ústavom pamäti národa v roku 2022 za ich pomoc pri aktivitách tajnej cirkvi a občianskeho disentu, no súčasne Vás vyrušuje ocenenie za to, že “pomáhali”, čím sa hlavná zásluha pripisuje mužským aktérom. Pani Šimečková by o sebe povedala, že pomáhala, lebo nie ona robila dôležité rozhodnutia. Vy to ako vnímate?

"Vyrušuje ma to, že celkový naratív je postavený len na POMÁHALI. Áno, aj. Avšak vlastné aktérstvo žien je, obrazne povedané, v lepšom prípade iba vo vedľajšej vete, alebo pri spomínaní na protirežimové aktivity a občiansky vzdor úplne chýba."

Mladá Marta Šimečková. Foto - archív OG 

Aj vy ste boli v druhej polovici 70. rokov súčasťou bratislavského alternatívneho spoločenstva, prispievali ste k vydávaniu a rozširovaniu samizdatovej literatúry a samizdatov Altamira a Kontakt, chodili ste so signatárom Charty 77 Tomášom Petřivým a zaujímala sa o Vás Štátna bezpečnosť. Čo Vám najviac utkvelo v pamäti z tej doby, k čomu sa vraciate v spomienkach?

"Takou najsilnejšou emóciou v súvislosti s tou dobou je asi hnev. Hnev na ten režim, ktorý väčšine spoločnosti zobral občiansku slobodu, ale mnohým aj tú najelementárnejšiu slobodu a poslal ich do väzenia len za to, že neboli dostatočne lojálni. To bol prípad viacerých, dnes už nežijúcich disidentov, ako prezidenta Václava Havla, Milana Šimečku, Tomáša Petřivého a mnohých ďalších. Nehovoriac o prípadoch s tragickými následkami.

Čo sa týka mojich osobných spomienok, vrátila som sa k tej dobe v súvislosti s prácou na knihe a pýtala som sa aj mojej mladšej ja. Vtedajšia skúsenosť bola spojená predovšetkým s pocitom bezmocnosti, strachu a úzkosti z toho, že som „vydaná napospas“. Ale bola som veľmi mladá, a mnohé možné dôsledky som si neuvedomovala.

KNIHA: Oľga Gyárfášová: Ako sme žili v rokoch normalizácie. Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru, Knižná edícia ASPEKT, 2023

Sociologička Oľga Gyárfášová sa rozpráva s desiatimi ženami, ktoré boli z rôznych dôvodov v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti v období normalizácie v 70. a 80. rokoch. Tamara Archlebová, Marta Botta, Anna Budajová, Jolana Kusá, Gabriela Langošová, Ľuba Lesná, Ľudmila Pastierová, Júlia Sherwood, Marta Šimečková a Dorota Šimeková spomínajú na svoje útrapy v tej dobe.

Podradné zamestnania, odpočúvanie, výsluchy, nemožnosť študovať. O tom všetkom sme už počuli, ale v tejto knihe sa o tom dozvedáme z inej perspektívy, z pohľadu žien, prostredníctvom ich veľmi osobných výpovedí. História si zvykne pamätať hrdinstvo mužov. To, že niekto musel po ich bokoch znášať najrôznejšie príkoria, poväčšinou nikto neocení.

Ale prostredníctvom tejto knihy vidíme, že ženy neboli len pasívnymi opatrovateľkami detí a domácnosti. Aj oni aktívne bojovali s mocou najrôznejšími prostriedkami, snažili sa uchovať svoju vnútornú slobodu a môžu byť inšpiráciou aj zoči-voči výzvam dneška. V závere nájdeme štúdiu politologičky Zuzany Maďarovej. Dobovú atmosféru približujú fotky z archívov respondentiek aj autorky.