Prečo ste sa rozhodli natočiť film o sporných amnestiách udelených Václavom Havlom pred 30. rokmi? 

“Najviac ma hnevalo, že politici sa negatívne vyjadrovali o amnestiách. A nielen o amnestiách, ale o novembri 1989. Keď vrcholný politik, čiže predseda vlády, pred štyrmi rokmi povedal, že on si ani nevšimol, že bol nejaký 17. november, tak to bol pre mňa zdvihnutý prst. Vedel som, že nie je v poriadku, ak niekto popiera minulosť. To sa, samozrejme, negatívne odráža na spoločnosti. Aj iní budú mať k dejinám taký vzťah.” 

 

Ako ste sa dostali k samotnej téme amnestii?

“V roku 2016 ma oslovila vydavateľka Nataša Ďuričová s knižkou Amnestia, ktorá rozpútala peklo. Napísal ju bachár z Leopoldova a zachytil v nej dialógy a situácie z väzenia. Zaujalo ma to, ale bol som presvedčený, že väzenská téma nie je celkom najlepšou témou pre slovenského diváka. Do filmu bol teda zakomponovaný dej troch fiktívnych rodín, ktoré žili v Bratislave. Oni tvoria vzťahovú mapu a vďaka tým postavám sme sa mohli vrátiť do komunizmu, spolu s nimi prejsť kľúčovou udalosťou, ktorou bol 17. november a dostať sa k ďalšej fáze, keď za slobodného prezidenta Československa zvolili Václava Havla. Ten, ako vieme, vzápätí po nástupe do úradu, dal širokú amnestiu, na základe ktorej bolo prepustených viac ako 21 000 väzňov a v Leopoldove vznikla vzbura tých, ktorí amnestovaní neboli. To všetko sa stalo základnou témou pre jedno kľúčové slovo, ktorým je sloboda.”

 

Maroš Hečko a herec Gregor Hološka.   Foto - Stano Stehlík

 

Film Amnestie: Diskusie po školách majú úspech

Chceli ste tým filmom presvedčiť verejnosť o správnosti amnestii? 

“My sme nechceli nikoho prehovárať, chceli sme len ponúknuť vstupnú bránu do tejto tematiky. Chceli sme týmto filmom vyprovokovať diskusiu.”

 

Podarilo sa?

“Áno, asi aj preto že sme začali s tým filmom chodiť po stredných školách na celom Slovensku a po premietaní za prítomnosti hercov a štábu tvorcov pozývame divákov k diskusii.  Má to úspech. Niekedy tie diskusie trvajú aj dve hodiny.”  

 

Čo zaujíma divákov najčastejšie?

“Veľa ľudí je z revolúcie sklamaných. Považuje ju za koreň zla. Veľmi radi by si spomienkový optimizmus dopriali, lebo sa im zdá, že napriek tomu, že život v komunizme bol neslobodný, bol ľahší, jednoduchší. Spomínajú, že mali viacej času na seba a svoju rodinu.”

 

Ako sa dá na to reagovať?  

“Na to, aby človek naozaj mohol o sebe rozhodovať, musí mať rozhodovacie právomoci. Keď mu ich však niekto odoprie, tak sa mu možno bude ľahšie žiť, lebo niekto mu jeho život nalinkuje, povie, čo môže, čo nemôže a on sa vlastne nemusí vôbec rozhodovať. To je jednoduché. Na druhej strane prichádzame o najpodstatnejšiu vec, ktorú som už spomínal a tou je sloboda. Ja sa chcem slobodne rozhodovať, chcem niesť plné vedomie za veci, ktoré si poviem, že budú v živote takto a takto. Nepotrebujem, aby to za mňa niekto riešil.”

 

Lenka Marečková, česká disidentka a vedúca oddelenia trestnoprávneho a milostí Kancelárie prezidenta Václava Havla a Maroš Hečko.  Foto - Stano Stehlík

 

Film Amnestie a neznalosť 17. novembra 89

Je to tak, že mladí ľudia prirodzene chcú o sebe rozhodovať, lebo je to v ich povahe a že o návrate do minulých čias snívajú skôr starší ľudia, ktorí si idealizujú obdobie svojej mladosti? 

“Áno, ale mladí nerozumejú, čo zažívali ľudia za čias komunizmu. V školách sa o 17. novembri a o novodobých dejinách takmer nič neučí. Boli sme zhrození, keď počas jednej z diskusii v Piešťanoch, ktorej sa zúčastnilo 500 - 600 mladých ľudí, sa len dvaja prihlásili, že vedia, kto bol Václav Havel. A keď sme sa opýtali, čo sú amnestie, v Lučenci zo 600 detí sa prihlásil jeden jediný chlapec a po dlhom moderátorovom naliehaní nám povedal, že je to strata pamäte.” 

 

Čo s tým? 

“Ja som za tie dva týždne, čo po Slovensku chodíme, veľmi vytriezvel. Je veľmi bolestivé uvedomiť si, na akej úrovni je slovenské školstvo.”

 

V Česku je to iné?

“Určite áno, tam je oveľa silnejšia intelektuálna základňa a Praha je iné mesto ako Bratislava.”

 

Preto až 73 percent Čechov vníma November 1989 pozítívne, kým v prípade Slovákov je to len 59 percent...

“Navyše cez 50 percent Slovákov by chcelo návrat k socializmu!”

 

Maroš Hečko.  Foto - Stano Stehlík 

 

Film Amnestie: Jediný film k Nežnej revolúcii

Rozumiete tomu? 

“Ja ľuďom rozumiem, že sú frustrovaní, lebo vidia, koľko máme skorumpovaných politikov, sudcov a prokuratúru. V tejto krajine nie je vymožiteľnosť práva a to je základ k tomu, aby človek začal znova dôverovať štátu. A keď mu nedôveruje, je z toho neustále v napätí. To spôsobuje zlú náladu, komplikované vzťahy, narušené rodinné väzby a to nie je pre nikoho dobré. Ľudia tak nechcú žiť, majú toho plné zuby a sú neustále podráždení. Z toho sa potom berú emócie, ktoré vybuchnú aj pri drobnostiach. Viete, robím si občas taký malý experiment a schválne si niekedy cez deň nezapínam svetlá na aute. Idem po meste a každú chvíľu mi niekto ukazuje, že nemám zapnuté svetlá. Na tom nie je nič zlé, ale ten spôsob, akým to niektorí ukazujú. S takým zúrivým pohľadom, ako keby mi chceli vykričať: zapni si to, debil! Naschvál provokujem malými blbosťami, tak si robím malé sociologické prieskumy, sám pre seba, aby som videl ako reaguje človek na človeka.” 

 

Amnestie je jediný film na Slovensku a v Česku, ktorý vznikol pri príležitostí 30. výročia nežnej revolúcie. Prečo?

“Po troch rokoch, čo som sa tomu filmu naplno venoval, vidím, že je to nesmierne ťažká téma a je to veľká zodpovednosť. Ak niekto na Slovensku urobí film o nejakej téme, tak potom dlhé roky nikto iný na podobnú tému peniaze na film nezíska. A preto sme sa snažili vyčerpať tému kompletne. Spravili sme knihu, robíme výstavu, ktorú otvárame 17.novembra, urobili sme počítačovú hru a kvíz, ktorým sa dá znalosť tamtých udalosti otestovať.”

 

Čo vás počas tých troch rokov prác na filme prekvapilo?

“Určite to, že žiadna knižka na tému amnestie neexistovala. Žiadna! Ani v Čechách ani na Slovensku. Preto sme sa pustili aj do knižnej publikácie. Povedali sme si, že je dôležité dať veci na správnu cestu. Stále existujú mýty o Václavovi Havlovi a jeho amnestiách, ktoré hovoria, že po nich stúpla kriminalita, lebo prepustil vrahov. Pravda je taká, že neprepustil ani jediného vraha. Štatistiky, ktoré sú v tej knihe, na to jasne poukazujú. Iný mýtus hovorí o tom, že amnestovaní vytvorili gangy, ktoré tu na Slovensku v 90. rokoch vyčíňali. Ročenky z kriminalistického ústavu však ukazujú pravý opak. A takých mýtov, ktoré o Havlovi vznikli, bolo a je dodnes strašne veľa.”

 

Prečo niekto také mýty vymýšľa? 

“Ľudia to robia radi. Majú na koho zhodiť svoju nespokojnosť. Majú nepriateľa, na ktorého môžu ukazovať prstom. To je najjednoduchšie. A viete, keď 5 - 6 ľudí povie, čo nám ten Havel spravil, tak sa to začne prenášať.”

 

 

Maroš Hečko po novinárskej projekcii filmu Amnestie. Foto TASR - Martin Baumann

 

Film Amnestie: Zlatokopka a disidentka 

Vo filme divák na pozadí udalostí vo väznici v Leopoldove sleduje príbeh dvoch silných ženských osobnosti: pozitívnej, ktorú stvárňuje Aňa Geislerová a negatívnej, ktorú hra Natalia Germani. Ako vznikali tie dve absolútne odlišné postavy?  

“Karin Lupková, ktorú hrá Natalia Germani, je obrazom jednoduchosti, ženy bez výchovy, vzdelania, ktorej otec bol eštebákom. To je typ ženy - zlatokopky z komunizmu, ktorá chce zo všetkého vyťažiť. Jej stačí, že má peknú kabelku a hneď je pre ňu život ľahší a krajší. Je povrchná, krásna, sexuálne vyzretá a nadaná a myslí si, že cez pohlavie vie krútiť svetom okolo seba tak, aby pracoval pre ňu. Lenže komunizmus ju zneužíva a preto s ňou divák môže súcitiť.”

 

Poslúžil vám niekto konkrétny ako inšpirácia do scenára?  

“Áno, ale bolo tu tiež veľa ľudí, ktorí mali buržoáznu minulosť a tí poslúžili za inšpiráciu pre napísanie postavy disidentky, hranej Aňou Geislerovou. Zhodou okolností aj Václav Havel pochádza z poloburžoáznej rodiny, ktorá mala fabriku, postavili Lucernu, jeho strýko mal filmové ateliéry. Boli to veľkopodnikatelia, jeho otec bol v Čechách stavebným magnátom. Tí, ktorí nestihli alebo nechceli emigrovať, tvorili špecifickú skupinu. Oni, a hlavne ich deti, keď im po roku 1948 zobrali majetky, sa dostali do absolútnej opozície voči komunizmu. Trvalo to až do roku 1989. Václav Havel nebol určite sám. Bola to inteligencia, ktorá podporovala galérie, školy. Tí ľudia dávali peniaze a veľa energie do kultúrneho a spoločenského života.”

 

Vy ste takýmto spôsobom zachytili rozdiely v Československu medzi Slovákmi a Čechmi?

“Myslím si, že inteligencia, ktorú Česi majú dlhé roky, je ten zásadný rozdiel medzi Slovenskom a Čechmi. Ona tam žila a ovplyvňovala udalosti aj pred 500 rokmi. My sme ju nemali nikdy. V tom je disproporcia našich dvoch krajín. V Prahe je jedna z najstarších univerzít na svete a to niečo znamená.  To určovalo aj proces zmien, ako sa v tej krajine vyvíjal komunizmus. Je to obrovský rozdiel medzi Slovenskom a Českom. Už keď si vezmeme, koľko ľudí podpísalo Chartu 77 na Slovensku a koľko v Česku - veď Slováci tvoria len jedno promile. Ale antichartu podpísali skoro všetci kľúčoví slovenskí umelci, vrátane Filana, Lasicu či Satinského. To tiež hovorí o niečom.”