|
Sľúbili sme si lásku, Sľúbili vravieť pravdu len. Sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.
Keď slová tejto pesničky zneli z námestia v podaní Ivana Hoffmana tiekli nám slzy po tvári. Mala som čerstvých pätnásť, na hlave nepodarenú trvalú robenú doma. Stáli sme na námestiach každý večer. Zo školy domov a potom na námestie. V zime, v snehu, vo vetre (lebo vtedy ešte v novembri nebývalo 15 stupňov).
Bol 17. november 1989
V rukách sme zvierali kľúče a mokré plagáty. Milovala som hlas Milana Knažka, páčilo sa mi neformálne vystupovanie Fedora Gála, naliehavosť v hlase Milky Vášáryovej ma chytala za srdce.
Nebáli sme sa, tvorili sme koridor, neváhali objať človeka stojaceho vedľa nás. Hoci bola zima a dul od Dunaja ľadový vietor, bolo nám teplo. Hrial nás dav a presvedčenie, že sme tu za pravdu, spravodlivosť a slobodu. Pamätám si, ako som sa škriabala na výklady Domu odievania, aby som iba na moment uvidela z nadhľadu plné námestie. Kričali sme, žiadali sme a sľubovali si, že bude lepšie. A že budeme pravdiví a nebudeme kradnúť. A že budeme slobodná krajina, kde nikto nebude nikoho prenasledovať za jeho názor, presvedčenie, náboženské vyznanie a sexuálnu orientáciu. A že odsudzujeme totalitu v akejkoľvek podobe. Že nechceme komunizmus, netolerujeme fašizmus, chceme demokraciu. Odvolávali sme sa na odkaz Masaryka a Štefánika. Na našu Prvú republiku.
Milka Vašáryová a Milan Kňažko na protestnom zhromaždení na Námestí SNP 25. novembra 1989. Foto ARCHÍV TASR - Ivan Rychlo
Bol 17. november 1989
Chceli sme slobodné podnikanie. Nie vybrakované obchody a rady na mäso, na pomaranče, nákupy pod pultom a po známosti. Kričali sme “Slobodu” lebo sme boli ako zvieratká v ZOO. Síce sme mali pravidelnú stravu, ale nikdy sme nemohli letieť do diaľok. Chceli sme cestovať a nepozerať sa na Rakúsko iba spoza ostnatého plotu. Chceli sme čítať knihy, ktoré sa nám páčia a nie tie, ktoré sú povolené. Sľúbili sme si vydržať a nový deň napokon prišiel.
Lenže na tom námestí nám nikto nepovedal, že okrem “Sloboda!” sme mali kričať aj “Zodpovednosť.” V roku 1989 sme dostali dar, ktorý sme si žiaľ nedokázali udržať. Demokracia je krehká vec a na to, aby fungovala, potrebuje vzdelaného a zodpovedného voliča. Mentalitu zvieratiek v klietkach, žiaľ, nejde tak rýchlo dostať z hláv. Vypustili nás konečne po rokoch von, no nikto nám nedal manuál ako prežiť. Mnohé zlé návyky sme si z neslobodného sivého socialistického Československa priniesli so sebou.
“Do batôžka si nalož pretvárku lož a faloš a potom zahoď všetko do vody”. Lenže to sme neurobili. A naša krásna krajina na to začala po pár rokoch slobodnej eufórie doplácať.
Prečítajte si
.jpg)
November 1989 a zodpovednosť
Pamätám si, ako v lete v roku 1990 sedím v mikrobuse a prechádzame po jednom z manhattanských mostov. Po prvýkrát vidím panorámu Manhattanu ešte s dvojičkami. Vystúpim z auta a po prvýkrát sa nadýchnem amerického vzduchu. Mám stiahnuté hrdlo a sucho v ústach. Nikdy som si nevedela predstaviť, že raz poletím do Ameriky. Ani to, že pôjdem do Viedne, prípadne, že uvidím Paríž. Vďaka roku 1989 som prežila relatívne dobrých 30 rokov. Lenže…
Naša spoločnosť nie je v dobrom stave. Každý, kto len trochu uvažuje vie, že sme to posrali. Že sme demokraciu skopali do klbka a dávame jej každý deň po papuli. Že väčšia časť Slovenska stále čaká na vodcu, ktorý ich povedie k svetlým zajtrajškom, dá im vlaky zadarmo, zakryje oči hlúpymi nezmyslami a keď ich budú mať zakryté, spoza chrbta im ukradne niečo oveľa cennejšie. Prevalcovala nás lož a faloš. Teraz jej hovoríme korupcia. Nikto nám tú demokraciu neukradol, nikto nám neukradol štát. Žiaľ, odovzdali sme ho gaunerom dobrovoľne v slobodných voľbách.
Demokracia má totiž jednu podmienku a jedine vďaka nej môže fungovať - to je tá spomínaná zodpovednosť. Za to, ako vyzerá Slovensko dnes, je zodpovedný každý z nás, kto má viac ako 18 rokov.
No napriek tomu je stále čo oslavovať. Máme slobodné voľby, možnosť prístupu k informáciám, možnosť slobodne cestovať a študovať, možnosť vydávať tlač a knihy, možnosť zhromažďovať sa a protestovať voči tomu, čo sa nám nepáči. Máme veľmi veľa slobôd, za ktoré by sme mali ďakovať každý deň. Nepríďme o ne a nezahoďme do vody práve to, čo nás nad vodou ešte drží.
