Tridsať rokov života. Pre mnohých je to polovica životnej cesty. A pre tých, čo nemali dosť šťastia, ešte viac. Za posledných tridsať rokov som stihla dospieť, vyštudovať strednú aj vysokú školu, začala som pracovať. Stihla som si vybudovať kariéru a potom ju šmahom ruky zahodiť a začať úplne odznova. Možno to nebolo celkom rozumné, ale tak proste šiel život. Niečo som stratila, niečo získala. Veľa som sa naučila. Často na vlastných chybách. So slzami v očiach.

Nežná revolúcia 1989

Porodila som a spolu s mužom vychovala dve deti. Nie úplne perfektné. Pritom pánboh vie, že som sa fakt snažila. No predsa majú neraz drzé „držky“ a bordel v izbe. Kým som neporodila, mala som predstavu, že moje deti budú dokonalé a ja zas budem dokonalou matkou. Realita je trošku iná. Ako by som to povedala? Boli chvíle, keď som celkom rozumela oteckovi Janka a Marienky, že ich odviedol do lesa a potom zdrhol. No určite boli aj chvíle, keď by moje decká ten útek s radosťou privítali a užívali by si pokoj (odo mňa).

Za tých tridsať rokov som stratila pár starých priateľov a pár nových som zase našla. Niekto ma sklamal a niekoho som sklamala ja. Nebola som vždy dokonalá. Urobila som aj veci, ktoré som urobiť nemala. Také, ktorých mi je ľúto, aj také, za ktoré sa celkom ľudsky hanbím. No zároveň som napáchala aj množstvo dobrých skutkov. A podarili sa mi aj veci, na ktoré som neskutočne hrdá. Zopár ľudí som urobila šťastnými. 

Tých tridsať rokov môjho života nebolo dokonalých. Niečo sa mi podarilo a niečo som kompletne „dosr..la“. Ale mám pre tie chyby zahodiť všetko to dobré a krásne, čo si v živote denne užívam? Mám pre tie čierne miesta zahodiť celý svoj život a povedať si, že radšej budem sedieť v klietke a robiť len to, čo mi niekto prikáže a dovolí, nech nedajbože zase nestúpim vedľa? To mi ani nenapadne! Vám snáď áno?

Nežná revolúcia 1989

Pred tridsiatimi rokmi sme si na námestiach tiež predstavovali, že to čo príde, bude dokonalé. Že pred nami sú už len samé dobré veci. Ibaže realita je iná. Niečo sa nám podarilo, ale niečo sme aj kompletne „zvrzali“. Mnohé chyby nás zaboleli a stále bolia. Ale nadávať preto na demokraciu, vyplakávať, že tých tridsať rokov nám vlastne nič dobré ani neprinieslo, velebiť časy dávno minulé, či upierať zrak na nového „dučeho“? Trochu choré, nie? 

Tiež žijem od výplaty k výplate. Mám na krku hypotéku a kým ju splatím, panelák, v ktorom bývam, sa možno už aj rozpadne. Nestíham mladým, pretože moja angličtina nie je taká úžasná ako ich. Mám skúsenosť aj s úradom práce. A aktuálne neviem zohnať ortopéda, ktorý by nebol súkromný a nepýtal za každé vyšetrenie 30 až 50 eur a tiež mi chýba zub, lebo sa mi nejako nedarí našetriť na mostík za 720 eur, nieto ešte na implantát za 1200. A jasné, že ma to štve! A občas mám chuť všetkých politikov – bez ohľadu na to, z akej sú strany – „prefackať“. Aby sa konečne spamätali a riešili to, čo treba. Lenže vážne si myslíte, že za toto je vinná demokracia? Ja teda nie. 

Teším sa, že moje decká nemuseli čakať dvadsať rokov tak, ako ja, kým sa vykúpali v mori. Že mladšia dcéra má úžasné zážitky z folklórnych festivalov v Európe aj na ďalekom Taiwane. Že staršia uvažuje o štúdiu v cudzine a má reálnu šancu získať tam štipko. Že sa spolu môžeme zarehotať na karikatúre Fica, lebo bez problémov môže vyjsť v ktorýchkoľvek novinách bez toho, aby jej autor putoval do uránových baní. Že nemusím deťom šeptom doma vysvetľovať niektoré udalosti z dejín a upozorňovať ich na to, nech to vonku pred spolužiakmi nikomu nehovoria, aby ma nezabásli. Že keď budú chcieť, môžu si dať na krk prívesok v tvare krížika a žiadny učiteľ im neprikáže ho zvesiť, ako sa to stalo mne. Že staršia dcéra už bude môcť vo februári voliť podľa svojho gusta. A že keď budeme chcieť, môžeme sa v pohode na rok odsťahovať na druhý koniec zemegule bez toho, aby sme tu prišli o majetok a všetky občianske práva, a potom sa zase vrátiť... Je veľa toho, čo mne a mojim deťom priniesol november a z čoho sa teším. Čo si každý deň nesmierne užívam a čoho by som sa za nič na svete nechcela vzdať. Lebo nič nie je dokonalé, ale sloboda je v živote najviac.