|
Hneď ráno šla na cintorín v Ivanke pri Dunaji. Vedela, že neskôr sa už k tomu neodstane, mala veľmi nabitý deň. Na hrob položila sviečku a zapálila ju. Na čiernom pomníku bolo zlatým písmom vyryté meno: Svetoslav Bombík, diplomat, poslanec SNR.
“Tieto dni mi ho veľmi pripomínajú, vidím ho v televízii, v štúdiu dialóg, november je vtedy pre mňa veľmi bolestivý,” hovorí Dagmar Füle, sestra jednej z najvýraznejších študentských postáv Nežnej revolúcie. Jej brat, Sveťo Bombík, študoval na filozofickej fakulte slovenský jazyk a literatúru, keď sa v novembri 1989 postavil do čela celoslovenského študentského štrajkového výboru. V januári 1990 sa stal najmladším poslancom Slovenskej národnej rady. O päť rokov neskôr tragicky zahynul.
Foto - archív DF
Bratislava: 16. november 1989
Dagmar Füle šla poobede, tak ako každý rok 16. novembra, na stretnutie na bratislavské Mierové námestie (dnešné Hodžovo námestie), aby si s ostatnými pripomenula bratislavskú demonštráciu. “Sveťo tam prvé roky po revolúcii chodieval, dnes už nemôže, tak nech vie, že je s nami,” dodala pri sviečke na cintoríne.
Pred 30 rokmi sa na rovnakom mieste stretlo viac ako 200 študentov a študentiek. Nepovolená demonštrácia 16. novembra 1989 dala dokopy študentov viacerých fakúlt Univerzity Komenského, väčšina bola z filozofickej fakulty ako Dagmar, ktorá študovala žurnalistiku. Prišli, aby vyjadrili solidaritu s členmi Bratislavskej päťky. Tí boli v tom čase obvinení a súdení, pretože si chceli uctiť pamiatku Danky Košanovej a ďalších obetí invázie v auguste 1968. Stal sa z toho študentský protest proti režimu, ktorý predznamenal pád komunizmu v Československu v roku 1989.
“Stretávame sa tu každý rok, ale dnes je to iné, výnimočné. Rozhodli sme sa urobiť rekonštrukciu pochodu, aby vyzeral presne tak, ako pred 30 rokmi,” hovorí Dagmar Füle.
Pred 30 rokmi sa o študentskej demonštrácii na Mierku dozvedela len mimochodom, hoci ju jej brat Sveťo Bombík so študentkou psychológie Magdou Hlaváčovou plánovali dlhšie. “Nechcel mi o tom povedať, ako starší brat ma chránil, aby nás zo školy nevyhodili oboch. Chcel následky za protest niesť sám,” vysvetľuje Dagmar. Nebál sa iba on. Demonštrácia 16. novembra 1989 nebola povolená a s prvými študentmi sa v bočných uličkách okolo dnešného Prezidentského paláca objavili aj policajné lady Verejnej bezpečnosti.
Vysokoškolskí účastníci pochodu v roku 1989 počas spomienky na pochod študentov v novembri 1989 v Bratislave 16. novembra 2018. Dagmar Füle v prvom rade, druhá sprava. Foto TASR – Jaroslav Novák
Bratislava: 16. november 1989
“Bola to zvláštna atmosféra. Už sa stmievalo, do toho tie autá VB. Vtedy som pochopila, že sa to môže skončiť všelijako,” spomína. Dve stovky študentov si najprv zaspievali československú i študentskú hymnu. “Na chvíľu sme nevedeli, čo robiť ďalej. Tak sme vytvorili kruh a pochytali sa za ruky. Zrazu ten strach opadol, akoby ste ho chytením tej ruky z každej strany odovzdali spolužiakovi či kamarátovi. Mali sme pocit, že pravda je na našej strane,” spomína si Dagmar. Vytvorili živú reťaz a vydali sa na pochod cez Námestie SNP na Hviezdoslavovo námestie, kde si pripomenuli Sviečkovú manifestáciu z marca 1988. Odtiaľ pokračovali na Vajanského nábrežie k pamätníku výročia založenia Československej republiky (ČSR) a k budove univerzity - k miestu, kde v roku 1968 zastrelili Danku Košanovú.
“Pamätám si, ako nám redaktor televízie Pavel Jacz vtedy radil, aby sme prechádzali len cez prechod pre chodcov, aby polícia nemala žiadnu zámienku nás zatknúť,” hovorí. Poslúchli. Verejná bezpečnosť nezasiahla.
Foto - Petra Bombíková-Maudgil
Na proteste bola aj Petra Bombíková-Maudgil. Na Filozofickej fakulte študovala slovenčinu a dejepis a na protest prišla spolu so Sveťom Bombíkom, ktorého si neskôr vzala za manžela. Petra tam urobila svoje prvé revolučné fotografie a neprestala fotiť až do konca protestov. „Uvedomovala som si, že to, čo sa deje teraz, už bude zajtra iné, takže som cítila potrebu to zachytiť,“ hovorí.
Vysvetľuje, prečo medzi študentmi a študentkami boli na Mierku hlavne tí z filozofickej fakulty. „Nálada na filozofickej fakulte bola otvorenejšia ako na iných fakultách. Mali sme síce profesorov, utvrdzovačov režimu, ale aj veľa pedagógov, ktorí v študentoch vyburcovali skutočný záujem o štúdium i o politiku. V kútiku duše sme vedeli, že aspoň zopár pedagógov bude na našej strane. Aj tak sme išli na pochod 16. novembra s malou dušičkou. Počuli sme, že sa na nás chystajú policajné zložky,“ spomína si na vtedajšiu demonštráciu.
.jpg)
Foto - Petra Bombíková-Maudgil
Bratislava: 16. novembra, 30 rokov po
Petra Maudgil prišla aj na tú dnešnú, z Londýna, kde žije. “Veľmi som si to užila, že som pri tom mohla opäť byť. Samozrejme, dnes sme sa nemuseli ničoho báť tak ako v roku 1989. Pripomenula som si ten pocit spolupatričnosti. Aj keď sme mali vtedy obavy, ak ste v dave alebo v skupine ľudí s rovnakými názormi, hodnotami a odhodlaním, tak vám to vytvorí aj za takýchto podmienok pocit bezpečia,” hovorí Petra. Dnes už nefotí, éra čiernobielych fotografií sa pre ňu skončila spolu s nežnou revolúciou.
Protest 16. novembra 1989 študenti ukončili pred budovou vtedajšieho ministerstva školstva na Suvorovovej, dnešnej Dobrovičovej ulici. Neplánovane sa tam objavil tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (KSS) Gejza Šlapka a riaditeľ odboru vysokých škôl Ministerstva školstva SSR Ján Porvazník. “Boli v dobrej nálade a začali s nami diskutovať, ale boli to samé prázdne reči,” hovorí Dagmar a spomína si, ako študenti začali vykrikovať - Je nám zima na šľapky.
To naštartovalo Henrietu Hrinkovú, študentku štvrtého ročníka žurnalistky na FiF UK k jej legendárnemu prejavu. Požiadavky študentov na reformy a kritiku režimu predniesla priamo na kameru televízie. Tá ešte vo večernej relácii Aktuality odvysielala šot z protestu študentov. Urobil ju Pavel Jacz.
Za nepovolenú demonštráciu a kritiku režimu už bratislavských študentov nikto potrestať nestihol. Po brutálne potlačenej demonštrácii 17. novembra 1989 v Prahe sa začali diať dramatické veci.
V Bratislave vznikol prvý vysokoškolský fakultný študentský štrajkový výbor na Slovensku, ktorého členmi boli Svetoslav Bombík, Daniel Bútora, Magda Hlaváčová, Dionýz Hochel, Adriana Hosťovecká, Henrieta Hrinková, Milan Novotný, Rastislav Rigo, Stanislav Šimko, Radoslav Števčík, najviditeľnejší účastníci a organizátori demonštrácie zo 16. novembra.
Námestie Nežnej revolúcie 16. november 2019
Mnohí z nich prišli aj na tú dnešnú. “Bolo to dnes fantastické. Prišlo neočakávane veľa ľudí, napočítali sme ich asi 200 až 300. Na Námestie SNP sme prišli práve vo chvíli, keď ho primátor Matúš Vallo premenovával na Námestie Nežnej revolúcie,” hovorí Dagmar.
Bola pritom aj Petra, ktorá bilancuje svoj život 30 rokov po demonštrácii. “Som hrozne rada, že som patrila k tej generácii, ktorá zažila komunizmus, ale mohla v živote využiť všetky možnosti demokracie, ako sme to mohli my,” hovorí Petra.
Foto - facebook
“Naša generácia vyrástla v spoločnosti, kde bolo základným heslom na večné časy a nikdy inak. Mysleli sme si, že to bude platiť aj pre demokraciu. Raz si ju vybojujeme, a bude tu navždy. Ale ona nám nie je daná, musíme sa o ňu usilovať každý deň. To, čo sa v spoločnosti deje posledné mesiace ukazuje, že sen o spravodlivosti sa ešte nenaplnil,” hovorí Dagmar Füle a verí v ďalšie generácie. “Každá revolúcie má svoju vlastnú revolúciu, ktorú musí vybojovať,” dodáva dlhoročná novinráka, ktorá dnes pracuje ako asistentka poslanca Jána Budaja, jedného z lídrov novembra 1989.
