Príbehu brilantnej vedkyne, ktorú počas jej krátkeho života svet prehliadal, sa chopila spisovateľka Marie Benedict. Žila skutočne krátko! Aj ja som od začiatku čítania knihy Jej skrytá genialita premýšľala nad tým, čo by stihla, keby sa dožila vyššieho veku ako 37 rokov a či by sme jej meno priradili k objaveniu štruktúry DNA skôr ako desaťročie po jej smrti. Aká bola táto geniálna vedkyňa?

Rosalind Elsie Franklinová a DNA

Keď si jej meno alebo spojenie DNA dáte do internetového vyhľadávača, meno Rosalind Franklin nájdete prakticky okamžite. Niekde ho však v článku hľadáte dlhšie, ako by si Rosalind želala a zaslúžila. Pri objaviteľoch molekulárnej štruktúry DNA (kyselina deoxyribonukleová) sa však zaručene objavia mená James Dewey Watson a Francis Crick.

Prečítate si ako vytvorili jej laboratórny model, ako zistili, že molekula DNA má tvar špirály, ale i to, ako im k tomu dopomohol molekulárny biológ Maurice Wilkins a ako v roku 1962 získali Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. No a potom tam niekde narazíte aj na odkaz, že im k tomu vlastne dopomohli röntgenové difrakčné snímky DNA biologičky a biofyzičky Rosalindy Franklinovej a Raymonda Goslinga.

No a práve v tomto momente možno začnete podobne ako autorka knihy Jej skrytá genialita Marie Benedict, uvažovať nad tým, ako to vlastne bolo.

Žena z rodu Franklinovcov

Rosalind Elsie Franklinová sa narodila v roku 1920 v Londýne. Jej rodina patrila medzi vplyvné bohaté londýnske rodiny. Autorka používa v knihe slovo “exkluzívna anglo-židovská komunita” s rodokmeňom siahajúcim až niekde ku kráľovi Dávidovi.

Keďže boli židia a kniha sa začína v povojnových rokoch, aj tento fakt v knihe dosť rezonuje. “Hoci rodina Franklinovcov nahromadila veľké bohatstvo, otec vždy trval na tom, aby sme žili opatrne, relatívne skromne, bez výstredného správania sa. Značnú časť voľného času sme venovali dobročinnosti, najmä pomoci židom utekajúcim pred Hitlerom, ktorým sme zabezpečovali stovky vstupných povolení a prijímali ich deti vďaka záchrannej akcii Kindertransport.”

Rosalind bola iná ako zvyšok jej pokolenia. Svojou oddanosťou voči vede sa cítila často ako čierna ovca rodiny, doslova čudáčka. Nechcela fungovať v “rodinnom podniku”, nechcela počas vojny pomáhať v nadácií, chcela pomáhať vedou, čo sa v rodine nestretávalo s veľkým pochopením.

Foto - britannica

“Ženám v rodine Franklinovcov sa dostáva podpory, aby boli vzdelané a múdre a sú vystavované rovnakému druhu konverzačných debát a problémov ako muži. Otec ma napríklad vždy zapájal do rovnakých aktivít ako mojich bratov, od alpských túr až po tesárstvo. Ženy z našej rodiny však majú svoje intelektuálne nadanie využiť na zlepšenie sveta prostredníctvom charity, vládnych pozícií, dobročinnosti a, samozrejme, vhodného manželstva. Nemajú sa uchádzať o platenú pozíciu.”

Zároveň však vie, že kdesi hlboko v srdci, jej otec fandí. “Vždy bol jediný Franklin, ktorého moja práca fascinovala a zároveň ju dokázal pochopiť, hoci rád vyhlasuje, že moju cestu neschvaľuje, aj keď niekedy pochybujem o pravdivosti tohto výroku.”

Oceňovaná Rosalind Elsie Franklinová

Medzi odbornou verejnosťou bola oceňovaná najmä za svoje prevratné analýzy atómovej štruktúry uhlia. Bola považovaná za expertku na neživé kryštály a oceňovaná bola aj za svoju prácu na výskume vírusov či grafitu. Až na King’s College začala pracovať na röntgenových kryštalografických snímkach DNA.

Podarilo sa jej vytvoriť dva súbory fotografií vlákien DNA s vysokým rozlíšením. Dnes už hovoríme, že jej snímky boli pre zostavenie modelu DNA rozhodujúce.

A ako ju vnímala autorka knihy Marie Benedict? “Okrem toho, že bola úžasnou, pozornou priateľkou, ktorá investovala do svojich vzťahov veľa času, bola aj zanietenou, šikovnou horolezkyňou. Keď mala voľno, naplánovala si náročné cesty, ktoré zvyčajne zahŕňali veľké množstvo turistiky a namáhavé výstupy.”

Autorka knihy opäť vychádzala zo všetkých dostupných materiálov, aby zachovala fakty. Tento raz jej veľmi pomohla Rosalindina priateľka Anne Sayreová, ktorá výskumu a obhajobe Rosalindinej práce a osobnosti venovala roky svojho života. Napísala jej biografiu a všetky listy, rozhovory a výskumy odovzdala knižnici Americkej mikrobiologickej spoločnosti a k tejto zbierke mala prístup aj Marie Benedict.

Paríž a jej vysnívané “labe”

Kniha Jej skrytá genialita zachytáva desaťročie života Rosalind Franklinovej. Začína sa vo februári 1947 jej príchodom do Francúzska. V Paríži zažila vedecký svet, o akom snívala. Svet, kde v porovnaní s Anglickom, nebola len “slečna”, ale “doktorka”. Keď sa prechádzala okolo Seiny, obdivovala miesta, kde pôsobila jej “modla” – Marie Curie.

“Vzrušuje ma predstava, že pôsobím ako fyzikálna chemička na rovnakom mieste ako moja vychýrená modla.” Do práce ju prijíma jeden z najväčších odborníkov na röntgenovú kryštalografiu Marcel Mathieu, vedúci výskumný pracovník z ministerstva obrany. Často spomína na to, čo zažívala v Londýne a čo má v Paríži.

Knihu si môžete ONLINE kúpiť tu:

“Počula som, že Francúzi si cenia inteligenciu nadovšetko – či pochádza z mužského, alebo zo ženského mozgu, je im jedno. No vždy som tieto vyhlásenia brala ako prázdne reči, lebo zvyčajne prichádzali od samotných Francúzov. No nedá sa poprieť, že tu pracuje mnoho žien, čo je šokujúci rozdiel oproti môjmu poslednému pracovisku.”

Rosalind mala v Paríži pracovné podmienky, ktorým spočiatku nemohla ani uveriť. Dostávalo sa jej priateľskej spätnej väzby a ocenenia od nadriadených. “Možno som sa za celý svoj život nestretol s niekým, kto by si naštudoval röntgenovú kryštalografiu tak rýchlo ako vy”, vyjadril sa na jej adresu vedúci laboratória monsieur Jacques Mering.

Nezostalo však len pri obdive. “Prečo sa cítim ako malé dievča, keď naňho myslím, hoci som 26-ročná žena?” Hoci Rosalind bola pevne presvedčená, že veda a láska nemôžu koexistovať, podľahla čaru tohto muža. Výsledkom bol odchod z milovaného “labe” a návrat do Anglicka.

Londýn a z Rosalind je opäť len „slečna“

„Zdá sa, že ako vedkyňu ma vyformoval Paríž, a teraz sa snažím zapadnúť do anglickej formy a môžem iba dúfať, že sa pri tejto snahe príliš nescvrknem,“ uvažuje Rosalind. Nescvrkla sa, rástla, len asi nie takým tempom ako si žiadalo jej okolie. Do Anglicka sa však vracia s tým, že sa púšťa do niečoho úplne iného.

„Zháčim sa, lebo si najprv pomyslím, že som mu zle rozumela. Určite som zle počula a on práve nevyhlásil, že mám skúmať biologickú hmotu – živé látky, a nie neživé kryštály, na ktoré som sa stala expertkou“.

Opak je však pravdou a Rosalind otvára novú kapitolu svojho života. Stovky hodín röntgenové lúče bombardujú vlákna DNA, ona rieši špirálovú štruktúru a práci je oddaná vo dne v noci, 365 dní v roku.

„Jedna z vecí, ktoré mám na práci v laboratóriu cez víkendy najradšej je, že na sebe nemám dozimeter (pozn. redakcie – prístroj na meranie žiarenia) ani žiadne ochranné štíty na tvár či oči, ktoré mi sťažujú pohľad na výsledky alebo zariadenie. Vlastne, keď nájdem v laboratóriu len tak ležať kartu s výsledkami z dozimetra z predchádzajúceho týždňa – zvyčajne ukazuje zvýšené hodnoty, kvôli ktorým by som nemohla pracovať – jednoducho sa jej zbavím. Nikto si nič nevšimne a predpokladám, že mnohí moji kolegovia robia to isté.“

Rosalind síce po rokoch nachádza v Londýne lepšie podmienky z akých pôvodne odišla, ale s Francúzskom sa to nedá čo i len porovnať. Vzťahy na pracovisku sú napäté a ona len spomína, ako v Paríži zdieľala s kolegami nielen informácie, ale aj úspechy. Kolegovia ju oslovujú bez titulu, dávajú jej pocítiť, že je žena a najmä je v permanentnom konflikte s kolegom Wilkinsom. Áno, tým, ktorý štyri roky po jej smrti získava Nobelovu cenu.

Legendárna fotografia

Dlhé mesiace a roky práce prinášajú výsledky a dnes už legendárnu fotografiu. „Pred sebou mám ten najpozoruhodnejší obrázok. V zornom poli sa mi zhmotňuje výrazný a nápadný tvar písmena X vytvorený jasnými čiernymi bodmi – pričom medzi ramenami písmena X nie je nič.

Foto - wkipedia.org

Tých päťdesiat predchádzajúcich snímok bolo vynikajúcich, ale táto je iná. Vyráža dych. Chvíľu sa pohľadom vpíjam do úžasného tvaru DNA a živých detailov. Potom ju označím: Fotografia 51.“

Po dvoch rokoch práce definitívne dokázala, že DNA má dve špirálové formy, každú s dvomi špecifickými reťazcami s fosfátovými skupinami na vonkajšej strane a vykonala všetky potrebné merania na zostavenie modelu. Predbieha ju však Crickov a Watsonov model. Ako k tomu došlo? To nechám na vás.

Môžete si prečítať knihu Jej skrytá genialita, môžete siahnuť po vyjadreniach iných vedcov a konfrontovať to s inými názormi. Rosalind v knihe hovorí: „Ako vedkyňa by som konala proti vlastným mravným zásadám, keby som bez dôkazov obvinila niektorého z nich.“

Autorka knihy Marie Benedict však poukazuje na jeden veľmi dôležitý fakt. „Pri skúmaní vedeckého vývoja v genetike som pochopila, aké rozhodujúce môže byť pre vedcov, aby boli informovaní o práci, ktorá bola vykonaná pred nimi (často sa stáva, že ak niekto nezdieľa svoje štúdie, môžu byť prehliadnuté, neskôr znovu objavené a ich význam pochopený až po desaťročiach alebo ešte dlhšom období), a o prebiehajúcich výskumoch, čo sa týkajú ich témy. Len porovnávaním všetkých týchto projektov môže veda napredovať.“

Pre vedu žila, pre vedu zomrela

„Veda je môj život. Je to objektív, cez ktorý sa pozerám, cez ktorý vnímam a chápem svet okolo seba, a je to môj spôsob, ako mu vrátiť, čo mi dáva. Pri riešení kľúčových vedeckých zásad som sa dostávala čoraz bližšie k pochopeniu života ako takého. A to by som za nič na svete nevymenila. Je to moja viera.“  

Rosalind zomiera uprostred výborne rozbehnutej kariéry. Neodovzdala svoje gény potomkom, ale celému svetu. „Teraz chápem, že hoci sa mi nepodarilo odovzdať ďalej svoje gény, prežijem, lebo vedomosti o mojom objave budú putovať z generácie na generáciu a nikdy nezmiznú.”

Pri skúmaním jej života sa vynára množstvo otázok. Bola až príliš opatrná? Dnes sa zdá, že v interpretácií výsledkov svojej práce áno, v ochrane seba samej, nie! Podcenila röntgenové žiarenie? Alebo viac ako žiarenie podcenila kolegov vedcov a súťaživosť? Možno áno......O Rosalind sa hovorí ako o „príliš dôkladnej“, všetko potrebovala mať potvrdené výpočtami a overovala aj overené.

Držala sa myšlienky, že „veda nie sú preteky“, doplatila nakoniec na to? Zožal slávu za ňu niekto iný, niekto kto sa priživil na tom, čo hodinami práce odrela ona a zaplatila za to zdravím? Alebo ten niekto sa „len“ od nej odrazil a bol šikovnejší a rýchlejší?To už necháme na čitateľa, čitateľku. Rosalind Franklinová zomiera ako 37-ročná na rakovinu vaječníkov. O štyri roky neskôr získava Nobelovu cenu za objavenie DNA trojica pánov – Watson, Crick a Wilkins.

Inšpiráciu prečo si prečítať knihu Jej skrytá genialita, hľadajte aj v našom podcaste:

Alebo vo svojom obľúbenom prehliadači:

PodBean: https://bit.ly/2W2UsJG

Spotify: https://spoti.fi/2IxSFoa

iTunes: https://apple.co/39HzT9B

Google podcast: https://bit.ly/38Lsg0U