|
Už v ranných hodinách bolo v Prahe cítiť, že bude horúci deň, ľudia sa 27. júna 1950 prebúdzali do jasného dňa a rozmýšľali, kam sa pôjdu kúpať.... V rovnakej chvíli na dvore Pankráckej väznice, kde sa popravovalo, zneli slová, ktoré tesne pred smrťou vyriekla odsúdená politička.
"Padám, padám, tento boj som prehrala, odchádzam čestne. Milujem túto krajinu, milujem tento ľud, budujte mu blahobyt. Odchádzam bez nenávisti k vám. Prajem vám to, prajem vám to ... " povedala žena, ktorá musela odísť zo života len preto, že bojovala za slobodu a za pravdu.
Bojovníčku Horákovú popravili
Milada Horáková je v československej histórii zosobnením ženskej bojovníčky a mimoriadne silnej osobnosti. Mnohé z nás sa aj dnes pýtajú, ako to mohla dokázať, ako to mohla vydržať. Mučili ju, vydierali, ale nezlomili. Nezlomili ju napriek tomu, že vtedy 48-ročná Horáková mala šestnásťročnú dcéru a veľkú rodinu.
"Milada Horáková bojovala za ideály slobody a demokracie. Bojovala aj za ostatných, dokonca aj za tých, ktorí v tej chvíli uverili propagande, alebo sa zľakli štátnej moci. Ak dnes máme naplniť a uctiť si jej odkaz, potom si strážme svoju slobodu, ktorá sa tak ľahko stráca a tak ťažko nadobúda späť. Neprestaňme v slobodu veriť, nevzdávajme sa jej dobrovoľne, nedajme si ju vziať," uviedla prezidentka Zuzana Čaputová pri výročí popravy Milady Horákovej.
S manželom a dcérou. Foto - archív ZVM
Milosť pre Horákovú žiadal aj Einstein
Právnička, národnosocialistická poslankyňa a feministka Milada Horáková sa počas druhej svetovej vojny zúčastnila protinacistického odboja. Za činnosť v Ženskej národnej rade ju v období druhej svetovej vojny väznilo a mučilo gestapo. Aktívne vystupovala aj proti komunistickému režimu a jeho napojeniu na Sovietsky zväz.
Bojovníčka za slobodu a pravdu, aj za idey československých prezidentov Tomáša Garrigua Masaryka a Edvarda Beneša, sa stala súčasťou vykonštruovaného procesu, ktorý nakoniec poslal na smrť 10 ľudí. Dodnes zostáva Horáková jedinou odsúdenou ženou na smrť v celej tejto temnej minulosti.
Silu tejto ženy, ktorá dodnes vzbudzuje obrovské emócie, potvrdzuje aj fakt, že sama nikdy nepožiadala o milosť, napriek tomu, že na ňu doma čakala rodina. Žiadosť o milosť podali jej sestra a otec. Za jej oslobodenie sa vtedy prihovorilo veľa známych osobností, väčšinou pochopiteľne zahraničných. Komunistov žiadali o milosť pre Horákovú Winston Churchill alebo Albert Einstein. Bohužiaľ, márne.
Vtedajší prezident Klement Gottwald síce váhal, potom však podpísal trest smrti.
"Komunistický režim mal dva roky a len málokto si zrejme vtedy uvedomoval, že ide o zločinecký systém porovnateľný s nacizmom. Mnohí nepochopili, že proces s Miladou Horákovou bol zinscenovaný aj preto, že na rozdiel od dneška ľudia vtedy svojim politikom dôverovali. Išlo o to, zdiskreditovať tieto dôveryhodné osobnosti tvrdením, že spolupracovali s vyhnanými sudetskými Nemcami a bývalými nacistami a že chcú vyvolať novú vojnu," vysvetľuje historik Jiří Kotyk.
Podľa niektorých historických svedectiev Milada Horáková údajne nezomrela na šibenici hneď, ale kat ju pomaly dusil štvrť hodiny. Bol to mimoriadne krutý spôsob. Miladu Horákovú nešetrili ani počas vyšetrovania - boli prvýkrát použité sovietske metódy, teda nátlak, mučenie, vynútené priznania.
Horáková bola jedinou ženou, ktorú komunisti v Československu odsúdili a popravili v politickom procese. Podľa historikov bolo z politických dôvodov po februári 1948 popravených okolo 250 ľudí. Najmenej 4500 osôb potom zomrelo vo väzeniach a lágroch v dôsledku umučenia alebo zlých životných podmienok.
Za poslednú osobu popravenú v Československu z politických dôvodov bádatelia považujú Vladivoja Tomka. V pankráckej väznici bol popravený 17. novembra 1960, mal 27 rokov.
Protokol z vypočúvania.
Prstienok pre dcéru komunisti zabavili
Milada Horáková napísala v posledných hodinách života niekoľko listov svojej dcére Janke a rodine. Jana sa k nim dostala až po neuveriteľných päťdesiatich rokoch v roku 1990, keď po dvadsiatich rokoch prišla domov z emigrácie v Spojených štátoch. Ten okamih opisuje ako neuveriteľne emotívny a smutný. Bolo pre ňu veľmi ťažké tú situáciu zvládnuť.
Jej mama v listoch okrem iného píše: "Neľutujte ma. Žila som život plný, naozajstný život, ktorý nestál, nezahníval, ale prudko tiekol a víril. Niekedy ma otĺkal a spoznala som jeho tvrdosť a ťažkosti, inokedy zas hladil a smial sa slnkom. Bol to proste skutočný život, a ja som zaň Bohu neskonale vďačná. A že to skončí? Všetko musí raz skončiť. Čo muselo odísť ľudí cennejších a mladších než ja, a napríklad nemali v živote ani stotinu tých hodnôt, ktorými som bola ja tak štedro obdarená... "
Aj keď jedným z posledných priani Milady Horákovej bolo, aby Jana dostala jej snubný prstienok, drahocenné veci jej komunisti už nikdy nevydali. Ďalšie mamino želanie splnila - študovala medicínu, a aj keď ju režim nenechal dokončiť štúdium, v zdravotníctve pracovala celý život.
S prezidentom Benešom. Horákova stojí za ním. Foto - archív ZVM
Popravená Milada Horáková a jej dcéra
Práve dcéra Jana si odniesla matkinu exekúciu najviac. Nakoniec odišla v roku 1968 do emigrácie. Vydala sa za profesora ekonómie Karla Kánského, majú spolu dve deti a niekoľko vnúčat. Jedna z jej vnučiek sa volá Anna Milada King. A tu sa pomyselný kruh uzatvára - King znamená v slovenčine kráľ a Kráľová je rodné meno Milady Horákovej.
Jej dcéra Jana priznáva, že má aj napriek útrapám v 50. rokoch minulého storočia, od začiatku oveľa šťastnejší život, než mala jej mama. Milada Horáková mala už ťažké dospievanie, a keď jej zomreli na šarlach dvaja súrodenci, tragédia poznačila celú rodinu. Rodičia svoje deti vychovávali v silne vlasteneckom duchu, otec Milady Horákovej bol verným stúpencom Masarykovej realistickej strany.
Možno práve v týchto časoch sa v Milade zrodila vášeň pre pravdu, ktorá ju nakoniec stála život. V čase vzniku republiky vstúpila Milada Horáková do Červeného kríža, kde sa okrem iného zoznámila s dcérou vtedajšieho prezidenta Alicou Masarykovou. Horáková pracovala v Ženskej národnej rade a okrem zahraničnej politiky sa zasadzovala za lepšie postavenie nevydatých žien a nemanželských detí a prispela k zlepšeniu postavenia žien v rodinnom práve.
Po ukončení štúdia práv si Milada Horáková zobrala študentskú lásku Bohuslava Horáka a prestupuje aj s celou rodinou z evanjelického vyznania do Českobratskej evanjelickej cirkvi. Neskôr je podľa historikov práve jej pôsobenie v kresťanstve jedným z kľúčov, ako pochopiť jej neuveriteľne morálne pevné postoje.
Milada Horáková bola rehabilitovaná v roku 1990, v roku 1991 ju prezident Václav Havel vyznamenal in memoriam Rádom TGM a dostala aj americkú Medailu slobody. Žena, ktorá symbolizuje zmysel boja za pravdu a slobodu, má len symbolický hrob na pražskom Vyšehrade. Kde sú jej pozostatky, to sa, bohužiaľ, jej rodina nikdy nedozvedela.
Milada Horáková- Foto - archív ZVM
Žena, ktorá poslala Horákovú na smrť
Miladu Horákovú odsúdila na smrť Ludmila Brožová-Polednová, ktorá zomrela v januári 2015 o veku 93 rokov. Právnička s krátkym vzdelaním, ktorá do poslednej chvíle svojho života verila, že političku odsúdila právom. Osobne som ju stretla pred siedmimi rokmi na pražskom súde, ktorý bývalú prokurátorku v roku 2008 odsúdil za proces zinscenovaný komunsitickým režimoom s demokratickou političkou Miladou Horákovou na šesť rokov.
Nakoniec si, bohužiaľ, vďaka amnestii prezidenta Václava Klausa, odsedela len rok a 9 mesiacov. Klaus jej v roku 2010 udelil milosť.
Brožová-Polednová bola studená, zatrpknutá a urputne obhajujúca svoju tmavú minulosť. Taká bola aj napriek tomu, že poznala všetky neskôr objavené okolnosti justičnej vraždy. Jediné, čo pred súdom pripustila bolo, že proces bol zbytočne prísny. S novinármi hovorila len málo a veľmi povýšene:
"Vy si myslíte, že tam nebola žiadna kriminalita? Podľa môjho názoru bola. Čo som mohla vedieť o nejakej manipulácii? Či u mňa bola nejaká vina, tak len v tom, že som bezhranične verila tým právnikom!“, povedala Polednová na súde v roku 2009, kde som pripravovala o jej kauze reportáž pre vtedajšiu Slovenskú televíziu STV.
Nemala v sebe kúsok ľútosti alebo aspoň hanby. Nabubrelá komunistická sudkyňa, známa svojou teatralitou pred justičným tribunálom, do konca svojho života chybu nepriznala. Podľa nej bola odsúdená za všetkých ostatných, ktorí sa na justičných vraždách podieľali. Rodina ju musela pochovať tajne, a to údajne na vlastné želanie Polednovej, ktorá sa zrejme aj po smrti bála manifestácií a protestných akcií. Ľudia totiž nikdy nezabudli.
