Vaša kniha Snehová vločka je ako splnený sen každého mladého spisovateľa. Napíšete knihu a ste slávna!:) Nazývajú vás literárnou senzáciou a počúvame o filme podľa vašej predlohy.... Bol to skutočne taký rýchly nástup kariéry?

“Na ceste k mojej knihe som mala neuveriteľné šťastie. Trvalo mi desať rokov, kým som napísala Snehovú vločku, takže akokoľvek sa pozriem na začiatok mojej kariéry, rýchla rozhodne nebola, skôr naopak. Na jednom príbehu som trpezlivo pracovala veľmi dlhý čas. Ale, ako som už spomenula, mala som veľké šťastie na výbornú agentku, ktorá ma podporovala hneď od nášho prvého stretnutia. Minulý rok bol veľmi turbulentný a som veľmi vďačná všetkým, ktorí mi na tejto ceste pomáhali.”

Ako dlho ste písali túto knihu a aké boli vaše predchádzajúce skúsenosti s písaním?

“Už ako dieťa som milovala písať príbehy. Na strednej škole som mala veľmi inšpiratívneho učiteľa angličtiny, ktorý ma pri písaní povzbudzoval. V štúdiu anglickej literatúry som pokračovala ďalej na univerzite. Na Kráľovskej univerzite v Belfaste som absolvovala magisterské štúdium kreatívneho písania. V roku 2017 som sa zúčastnila viacerých poviedkových súťaží a nakoniec som jednu aj vyhrala. Vďaka tomu bola moja poviedka prvýkrát publikovaná v novinách, kde si ju prečítala moja súčasná literárna agentka a zavolala mi. Dali sme si kávu a ja som dostala ponuku. Myslím si, že stretnutie s agentkou Marianne Gunn O’Connorovou bolo najdôležitejším kúskom skladačky mojej kariéry. Dva roky po našom stretnutí som jej poslala finálny rukopis Snehovej vločky. Ona potrebovala necelý mesiac, kým mi zabezpečila vydavateľskú zmluvu, ktorá mi doslova zmenila život.”

Vy a vaša hlavná hrdinka Debbie ste dievčatá z mliečnej farmy študujúce angličtinu. Náhoda? Neobávali ste sa porovnávania?

“Občas sa stáva, že ma cudzí ľudia oslovia Debbie. Beriem to ako kompliment. Ja a Debbie máme veľa spoločného. Je pravda, že Debbie vznikla ako fiktívna verzia môjho 18-ročného ja. Ale Debbin súkromný život je od toho môjho veľmi odlišný. Ona je jedináčik, matka je emocionálne nestabilná a svojho otca nepozná. Jej najlepším priateľom je jej strýko. To sú situácie, s ktorými nemám skúsenosti. Pri písaní vymysleného príbehu je zvláštne to, že postavy robia veci, ktoré by som ja nerobila. Napríklad ja som milovala balet a chcela som, aby ho aj Debbie tancovala, ale nešlo to. Scény s baletom jednoducho nefungovali. Musela som pozorne počúvať, čo chce robiť ona a podľa toho sa zariadiť. Svoje postavy som nechala rozhodovať o príbehu. Spôsob, akým píšem veľmi pripomína hru s imaginárnymi priateľmi.”

Prečítajte si

Preklad je moja veľká láska, hovorí Marína Gálisová

Máte titul z tvorivého písania. Prečo si dievča z farmy vyberie práve takýto smer? Vždy ste chceli písať?

“Vždy som túžila písať knihy, ale nikdy som neverila, že by som sa mohla stať spisovateľkou. V mladosti som milovala knihy Jacqueline Wilsonovej a predstavovala som si, že jedného dňa ich budem editovať. Myšlienka tejto dokonalej práce ma držala veľmi dlho. Študovala som kreatívne písania, pretože to bolo jediné, čo ma skutočne nadchlo. Vedela som, že perspektíva nájsť si dobrú prácu s týmto vzdelaním je dosť mizerná, ale inak to nešlo. Jednoducho milujem čítať a písať. Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné.”

Čítala som, že ste boli doslova posadnutá knihami. Mali ste aj obdobie, kedy ste nečítali? 

“Nie. Vždy mám so sebou na cestách jednu až tri knihy. Čítam veľmi pomaly a trvá mi dlho kým knihu dočítam. Niekedy ju ani nedočítam, aj keď ma baví, pretože už ma láka ďalšia. Pri knihách som veľký lakomec. Chcem ich všetky. Raz sa ma jeden terapeut spýtal, či by som neuvažovala dať si v čítaní prestávku. Ale to by bolo ako vzdať sa čokolády. Prečo by som to robila?”

Píšete o vážnych témach, ale viete krásne ľudsky a chápavo opísať vtipné momenty a životné trapasy. Ste ten typ, čo ich priťahuje?:) Alebo ste si zmysel pre humor museli vypestovať?

“Ďakujem! Nebola som odjakživa vtipná. Pamätám si, ako mi raz sestra povedala, že zmysel pre humor sa u mňa objavil, keď mi diagnostikovali depresiu. Stále beriem antidepresíva. Život sa mi zdá často ťažký, ale naučila som sa, že smiech je najlepší spôsob, ako prekonať náročné situácie. Írsky zmysel pre humor je dosť čierny. Na pohreboch sa často smejeme. V krčmách rada počúvam historky starých mužov. Ako forma umenia ma baví aj komédia. Postava Debbiinho strýka Billyho bola inšpirovaná komikom Tommym Tiernanonom. Ako tínedžerka som túžila byť Tommyho priateľkou, tak som si vymyslela neviditeľného priateľa, ktorý bol ako on. Tam vznikla postava Billyho.”

Píšete aj  ťažkých životných okamihoch – strate blízkeho, o psychických ťažkostiach, o alkoholizme. Prečo ste sa o tom rozhodli otvorene hovoriť? – psychické problémy sú často tabuizované...

“Počas štúdia na univerzite som bojovala s určitými psychickými problémami. Najviac mi pomáhalo čítanie. Snehovú vločku som chcela napísať pre svoje 18-ročné ja. Chcela som ho utešiť tým, že som mu dala vedieť, že nie je samé a že nikto nežije dokonalý život. Všetci s ním zápasíme. Podľa mňa neexistuje lepší spôsob ako pochopiť bolesť iných ľudí a byť empatický, ako keď čítate a píšete príbehy. Príbehy si rozprávame, aby sme prežili. Samých seba nemôžeme cenzurovať. Nie je zdravé koncentrovať sa len na dobré veci. Som presvedčená, že bolesť, ktorú cítime, pochádza z našich nevypovedaných príbehov. Mojou úlohou ako spisovateľky je hovoriť pravdu a nehanbiť sa za ňu.”

A čo alkoholizmus? Ste aj u vás za čudnú, keď dáte prednosť čistej vode pred alkoholom?:)

“Mala som niečo po dvadsiatke, keď som si uvedomila, že môj vzťah k alkoholu nie je v poriadku. Íri veľmi veľa pijú, alkoholizmus je v írskej kultúre normou. Po tom, čo som si prečítala knihu The Outrun od Amy Liptrot, ktorá opisuje prekonanie závislosti a knihu, nedotkla som sa alkoholu jeden rok. Rovnaký účinok mala aj kniha The recovering od Laslie Jamison.  Teraz si dám občas pohár vína, ale už si dávam veľký pozor. Alkoholizmus zničil veľa írskych rodín. Ale nepovažujem za férové, ak odsudzujeme alkoholikov a zároveň tolerujeme tých, čo pijú príležitostne. Ja alkoholikov neodsudzujem. Alkohol je extrémne návyková látka. Kultúra pitia je súčasťou ľudského správania, ktoré považujem za fascinujúce.”

Zaujímavé je aj vaše spracovanie sexuality. Som od vás staršia a myslela som si, že mnohé otázky máte lepšie prežité a spracované ako moja generácia. Myslela som si, že súčasné mladé dievčatá majú väčšie sebavedomie ako my. Mýlim sa? Prečo Debbie a jej kamarátka Xanthe sú takéto stratené/zmätené?

“Ak by som mohla v závere knihy niečo zaželať Debbie a Xanthe, priala by som im obom, aby pochopili svoju sexualitu. Obidve sa boja vlastného tela a aj sexu vo všeobecnosti. Debbie musí mať vypité, aby sa dokázala intímne zblížiť s mužom, čo vedie k rôznym problémom. Xanthe sa priznáva Debbie, že sa nedokáže dotknúť svojich genitálií. Túži po plastickej operácii svojich intímnych partií. Debbie a Xanthe zdedili od svojich matiek veľa sexuálnej traumy a hanby. Tiež ich desí spôsob, akým je sex prezentovaný v porne. Od žien sa očakáva, že musia byť upravené a čisté. Porno mladé ženy učí, že existujú, aby slúžili pre potešenie mužov a nie pre ich vlastné. Sú to náročné situácie, ktoré nie je ľahké zvládnuť. Nemožno sa čudovať, že sú zmätené a stratené.”

 

Knihu si môžete ONLINE kúpiť TU - kliknite:

 

Snehovú vločku čítame aj na Slovensku. Je zaujímavé sledovať ako dokáže osloviť mladých v rôznych krajinách. Prečo sú označovaní za generáciu „snehových vločiek“? – vás to irituje/uráža, alebo v niečom aj súhlasíte?  

“Ďakujem veľmi pekne. Neirituje ma ani neuráža byť súčasťou generácie snehovej vločky. Inšpiráciou pre názov knihy Snehová vločka bola báseň Nočné tance od Silvie Plathovej. Keď som si túto báseň prečítala prvýkrát, uchvátil ma detailný opis padajúcich snehových vločiek počas noci. Uvedomila som si, že pojem snehová vločka ukrýva veľa významov. Nazvať niekoho snehovou vločkou znamená nadávku – urážku, ktorá naznačuje, že sa ľahko urážate. Vplyvom internetu a popkultúry patrím do mileniálskej generácie snehovej vločky, ktorá si nevie poradiť so zmätočnými životnými konfliktmi. Snehové vločky sú ale hmatateľným dôkazom triumfu nedokonalosti nad drsnou realitou sveta. Snehová vločka je nezvyčajná a  krásna vec. Šesť ramien snehového kryštálu odráža vnútorné usporiadanie vodných molekúl. Ukazuje prírodu v celej svojej kráse, presne ako ľudská bunka. Aby mohla existovať, musí mať chybu. Má nepravidelnú štruktúru ako dôkaz, že ani príroda nie je dokonalá, nielen ľudia, čo prináša úľavu. Spoločnosť, v ktorej žijeme nás nabáda k ukrývaniu našich chýb, máme sa hanbiť za svoje zlyhania a slabosti. Ale my ľudské bytosti – tak ako snehové vločky – sme doslova vznikli z hliny. Je vôbec zázrak, že existujeme. Je to niečo, čo treba oslavovať.”

Vo vašej knihe sú dôležité sny. Debbina matka Maeve má prorocké sny. Akú vážnosť prikladáte snom vy? Zaujímate sa o ich výklad? A prečo sú súčasťou vašej knihy?

“Keď som mala osemnásť, zobudila som sa raz uprostred noci presvedčená, že sa mi sníval sen iného človeka. Predstava, že som počas spánku mohla vpadnúť do cudzej mysle, ma vydesila. Zážitok ma existenčne ovplyvnil, no nedokázala som ho vysvetliť ľuďom okolo seba. Namiesto toho som si vyčarovala neviditeľných priateľov. Hrala som sa so slovami a cítila som sa oslobodená tým, že som prežívala ich život. V podstate som robila presne to, čoho som sa obávala – dostala som sa cudzích predstáv. Ale bol to bezpečný a hlboký pocit. Bavilo ma to. 

Vždy som sa zaujímala o sny, pretože o nich vieme veľmi málo. Prišla som postupne do bodu, keď moja posadnutosť snami začala zasahovať do mojich príbehov. A tak som túto svoju obsesiu odovzdala Maeve. Ona o nich môže rozprávať a snívať do sýtosti.”

Ďalší rozmer – generačné traumy. Ako veľmi nám dokáže život ovplyvniť vzorec správania, na ktorý sa celé detstvo pozeráme?

“Vo svojej najhlbšej podstate je Snehová vločka románom o generačnej traume. Aby som to dokázala, použila som motív snov. Maeve zdedila svoju schopnosť snívať po matke a tento dar odovzdáva Debbie. Je ťažké posúdiť, či sny sú darom alebo prekliatím. Všetci sme produktmi nášho prostredia. Naše životy ovplyvňujú nielen rozhodnutia našich rodičov, ale aj ďalších predkov a naša genetika. Veľa z toho čo sme, nevieme ovplyvniť. Je na nás, aby sme našim vlastným individuálnym príbehom dali zmysel.”

Hovorí sa, že vysoká škola sú najkrajšie roky života, ale vo vašej knihe by som o tom miestami pochybovala. Vy ste prežili ako toto obdobie?

“Na univerzite som bojovala s osamelosťou. Nenašla som si tam veľa priateľov. Milovala som čítanie a štúdium angličtiny, ale bola som sklamaná, keď som sa z prvého dňa školy vrátila domov bez toho, aby som sa s niekým zoznámila. Nebolo pre mňa ľahké zapadnúť. Bol to boj.”

Už môžete prezradiť načo sa chystáte najbližšie?

“Momentálne pracujem na svojom druhom románe.”