Už dlhšie sa zamýšľam, prečo ľudia potrebujú extrémy. Mám pocit, že u každého sa to prejavuje odlišne. Uvediem pár príkladov. V spoločnosti sa v čase Covidu polarizovali dva extrémy - jedna skupina za očkovanie, druhá opačný extrém.

Teraz sa spoločnosť prikláňa buď na stranu Ruska alebo Ukrajiny. Ďalším príkladom môže byť, že v parlamente je opäť zákon na zákaz interrupcií, nehovoriac o tolerancii inakosti prí výbere partnerstva.

Pozrieť sa na veci zhora

Polarity sa prejavujú aj pri menej závažných témach, ako je svet duchovný a na druhej strane tkz. materiálny. Tých príkladov každý z nás môže uviesť oveľa viac. Ovplyvňuje to rodiny, priateľstva, komunity a spoločnosť.

Keď pôjdeme do prírody, kde je minimálny zásah človeka, vidíme tam spoluprácu, schopnosť tolerovať rôznorodosť, inakosť, vnímame tam neuveriteľnú symbiózu rastlín, húb, zvierat… Schopnosť prispôsobiť sa. Prečo to nedokážeme my?

Vždy sa snažím na veci pozrieť zhora, nevidieť to len s klapkami na očiach a len ten jediný pohľad.  Skôr sa stále pýtam, čo sa z týchto protipólov učíme ako jednotlivec ako ľudstvo. Keď zažívame tieto extrémy u ľudí, ktorých si vážime, tak vtedy ideme možno do tichej nepísanej dohody a o téme radšej nehovoríme.

Ak sa náhodou otvorí, tak radšej rýchlo zmeníme tému rozhovoru. Máme strach z konfliktu a straty najbližších. Keď to vidíme u ľudí, na ktorých nám nezáleží, tak to už môže byť iný kaliber.

Učiť sa rešpektu

Učenie je REŠPEKT s veľkým R. Rešpektovať, že niekto to môže vnímať inak. Neprežili sme jeho detstvo, nezažili sme jeho traumy, náboženské presvedčenia, nevieme ako ho rešpektovalo či naopak nerešpektovalo jeho okolie. Koľko lásky sa mu dostalo. Prečo sa potrebuje zviditeľňovať jedným alebo druhým extrémom.

Na mojej ceste sa učím pozerať za to viditeľné, za slová, častokrát tam vidím zranené dieťa, ktorého trestal otec alebo matka a on si konečne získal, akú takú pozornosť. Možno bol šikanovaný a teraz to robí iným. Prípadne mu imponuje autorita, lebo má strach prevziať zodpovednosť za seba a potrebuje niekoho, aby ho slepo nasledoval. Nehovoriac o náboženských dogmách.

Každý z nás je ľudská bytosť, ktorá žije na planéte Zem. Keď začneme meniť v sebe nastavenie, že každá okolnosť, každá bytosť prispieva svojou časťou k tomu, čo sa deje na planéte a preberie zodpovednosť za seba a za svoj život, za ten náš kúsok puzzle, vtedy nastane duchovný rast a zmier.

Stačí, ak sa pri akomkoľvek rozhodnutí spýtame: „Čo je to najláskavejšie, čo môžeme urobiť, aby sme akémukoľvek človeku neublížili.” .