Celý svoj život pracujem s ľuďmi…s ľuďmi a pre ľudí. Milované a nenávidené “služby zákazníkom”, či sa bavíme o potravinách alebo nočnom bare, bývajú obyčajne celkom slušným barometrom diania v spoločnosti.

V dobrých časoch je zákazníkov viac, tešia sa zo života a sú príjemní a štedrí, v časoch tažších je ich pomenej a nie sú tak priateľskí….myslím, že táto rovnica bude dosť univerzálna…neobjavila som teplú vodu…čo si ale všímam v poslednej dobe je neskutočný, ale naozaj neskutočný nával mizogýnie, sexizmu a celkové premnoženie takzvaných “alfa” samcov.

Nadávky mužov v reálnom svete

Žijeme v časoch, keď muži za svoju neschopnosť nadviazať vzťah vinia ženy, v posledných týždňoch mám ale pocit, že prechádzajú od nadávok a osočovania na internete do reálneho sveta.

Môžeme polemizovať, či to spôsobilo to, že sme, ako dobre vychované dievčatá, nereagovali a neohradili sa vždy, keď sa nejaky “gorilí samec” bil do pŕs na Facebooku, alebo či je to, naopak, spôsobené tým, že nás je stále viac takých, čo otvoria ústa….faktom je, že sa takéto správanie stále viac dostáva aj do reálneho sveta a som presvedčená, že tu sa už musíme ozvať a ozývať všetky, ktoré to dokážeme….

Po sérii vyslovene nechutných a nepríjemných incidentov v baráku, ktorému šéfujem, som sa rozhodla konať.…. keď hosť doslova zjape na dievča na recepcii, ktoré nemá šancu ani nič povedať, je kretén…ale keď neprestane, ani keď to dievča začne plakať, naopak, pridá tak, že ma to prinúti vyliezť z kancelárie….to už je intergalaktický chrapúň.

Chlapi, ktorí nahlas komentujú telá čašníčiek a predavačiek už nie sú výsadou krčiem piatej cenovej a aj keď som ostrá jak britva a každú takúto situáciu nekompromisne riešim, je mi jasné, že toto nie je cesta….rozhodla som sa teda usporiadať kurz sebaobrany pre svoje zamestnankyne….

Nemyslím taký ten, kde sa kope, ale taký, kde sa naučia za seba postaviť sa a nenechať sa zastrašiť…bohovská vec!

Prečítajte si

Ani manažéri nevedia, ako sa správať k ženám a že “nie” znamená “nie”

Ešte než sme kurz absolvovali, bola som si nakúpiť v Kauflande, kde som pri šalátovom pulte zbadala dve asi  pätnásťročné dievčatá a za nimi dvoch fešákov…každý z nich minimálne štyridsaťpäť…stáli asi meter za nimi a posunkami si ukazovali, čo všetko by s nimi spravili….a ja som sa nadýchla a zmrzla som….trauma v nás je niekedy tak prepletená našim bytím, že sa rozoznie jak struna a ochromí nás….stála som tam, kým tie kočky neodišli, ale nepovedala som im nič…bála som sa…nepochopiteľné, nevysvetliteľné…

OK, ja som si vedomá svojich batohov a úplne všetko ešte nedám, ale ten najväčší šok som si zažila, keď tréning prebiehal.

Príbehy žien z hotela

Naozaj sa ku mne dostal iba zlomok….vypočula som si príbehy o hosťoch, ktorí sedia polonahí v izbách, ktoré sa upratujú a “pozorujú” chyžné, o pozvánkach na hotelové izby, o tých, ktorí vojdú do skladu, aby dostali telefónne číslo od čašníčky….lebo, keď ju tam vženie do kúta, určite ju zlomí. Spomenuli sme si aj na pána, ktorý si vyčíhal, kde sú zamestnanecké izby a v noci sa do jednej pokúšal dostať….a keď dvadsaťročné dievča so slzami v očiach rozprávalo, ako si noc čo noc preberá v hlave minútu po minúte a pýta sa sama seba, čo robí zle, keď sa jej to deje, už som mala slzy aj ja….

Musíme sa o tom rozprávať! Musíme byť vokálne a nebáť sa ozvať, na tom kurze som totiž zistila aj to, že ani jedna…naozaj ani jedna z mojich zamestnankýň 45+ nedokázala zvládnuť ani základné cvičenie, kde sa mali ostro ohradiť a požiadať muža, aby odstúpil, lebo je im to nepríjemné…

Neviem, či to čiastočne nie je spôsobené aj tým, že do nás večne vtĺkali to, “náš zákazník, náš pán”, ale bolo až boľavé sledovať, ako sa tie ženy nevedeli za seba postaviť…zamrzli jak ja v kauflande len pri tom, keď sa niekto postavil pol metra od nich…

Tak mi tak napadlo, prečo si navzájom nepomáhame…resp, prečo len málo a ak, tak keď už je situácia väčšinou vyhrotená. Mali by sme si asi viac uvedomiť svoju silu a nebáť sa zahanbiť niekoho, kto nám spôsobuje nepohodu…bojíme sa biľagu provokatériek, sme radšej ticho a stiahneme chvost, nech nie sme tie, čo si “koledujú”.

Postavme sa za seba

Muži často argumentujú, že ich potrebujeme, aby nás chránili…väčšinou pred inými mužmi “ochrancami”…..keď budem nabudúce svedkom virtuálneho grupáča v supermarkete, ozvem sa a upozorním na nich.

Keď nabudúce požiarny technik pri kontrole hlásičov vizuálne skontroluje recepčnú, tiež sa ozvem….ozvime sa, už keď ucítime to stiahnutie brucha, ktoré nás nikdy neoklamalo, skúsme sa prestať spoliehať na to, že nás nechá na pokoji, alebo že nás niekto iný ochráni, pomôžme si samé a navzájom…..

Môžeme pomôcť sebe a možno aj nejakému dievčaťu, ktoré si práve vypočulo otázku “čo všetko by s tými perami vedela urobiť?” a rozmýšľa, čo urobila zle…nech sa už viac dievčatám a ženám tieto situácie nespájajú s pocitom viny.