|
Jej mama pochádzala z rodiny prostitútok z východoslovenského rómskeho geta a otec, nemecký neonacista, si zarábal ako boxer na ilegálnych zápasoch. V 13. rokoch sa dostala v krabici od práčky do Anglicka, prežila obchodovanie s ľuďmi aj znásilnenie.
Zdá sa vám to ako námet na román? Tento je zo života. Knižnú podobu mu dala Eliška Tanzer. My sme sa s ňou rozprávali o jej živote na Slovensku, ale aj v Anglicku, o rasistických predsudkoch jej najbližších, ale aj o tom, ako sa jej toto všetko podarilo prežiť, vyštudovať a nezmieriť sa s myšlienkou svojej starej mamy, ktorá hovorila: Si príliš chudobná na to, aby si mohla snívať.
Asi sme to urobili všetci po prečítaní vašej knihy s názvom Vyrástla som v gete – googlili sme Drovane, hľadali sme meno Eliska Tanzer. Ako to teda je? Váš príbeh je skutočný, ale chcete zostať v anonymite aj s lokalitou a osobami, s ktorými ste vyrastali? Prečo?
“Príbeh je môj vlastný, avšak môj domov nepatrí len mne. Nie každý, kto tam žije chce, aby sa o jeho domove rozprávalo. Nechcela som teda, aby boli ľudia tomuto vystavení.”
Chodíte ešte na Slovensko?
“Navštevujem Slovensko tak často, ako sa len dá. Je to miesto, kde žije moja rodina, kde je môj skutočný domov. Určite by som sa nastálo nasťahovala naspäť, keby som mohla zaistiť mojej rodine, aby žila v pohodlí.”
Vedia vaši najbližší o vašej knihe?
“Celá moja rodina vie o knihe, uistila som sa, že mám ich povolenie hneď, ako som knihu dokončila.”
S nožom pod vankúšom
Vyrastali ste v 90. rokoch na východnom Slovensku, a to v chudobe, zime, neporiadku. Prikrytá spolu s ďalšími sesternicami špinavým kobercom zo smetiaka a s nožom pod provizórnym vankúšom. Prečo spí malé dievča so zbraňou pod vankúšom? Koho ste sa najviac báli?
“Na mieste ako Drovane číha nebezpečenstvo všade. V mojom prípade to bolo ešte kvôli mame. Moja teta sa ubezpečila, že mám vždy pri sebe vreckový nôž, aby som sa bránila pred opitými mužmi, ktorých si mama zvykla brávať domov. Najviac som sa bála práve týchto neznámych mužov, pretože pri mame som vedela, že aj keď je miestami podlá a neľudská, moje tety by ju zastavili, keby ma príliš šikanovala. Avšak pri cudzích ľuďoch nikdy neviete, čoho všetkého sú schopní.”
Čítať a písať ste sa naučili až v Anglicku. Bolo vzdelanie vo vašej osade pre všetkých nedostupné tak ako pre vás?
“V časoch, keď som vyrastala bolo neprístupné. Akokoľvek, moja rodina bola obzvlášť proti myšlienke vzdelávania, pretože to videli ako stratu času. Iba moja mama a otec chceli, aby som bola vzdelaná, moja mama bola o tom dokonca presvedčená, pretože si myslela, že budem zarábať veľké množstvo peňazí ako vzdelaný človek.”
V predslove knihy vysvetľujete, že sa knihou nechcete nikomu pomstiť, že nikoho neobviňujete a že by ste raz chceli zjednotiť komunitu Rómov. Máte pocit, že vaše sesternice žijú lepšie ako žili vaše mamy? Alebo sa u vás nič nezmenilo?
“Moja rodina sa, bohužiaľ, veľmi nezmenila. Stále pracuje na uliciach a žije v chudobe. Nemyslím si, že je to aj naďalej také zlé ako bývalo, no ešte je pred nami veľmi dlhá cesta k prekonaniu bariéry medzi rómskymi a “bielymi” ľuďmi na Slovensku.”
Vaša mama mala trinásť rokov, keď ste sa jej narodili. Čo ste v tom veku robili vy?
“Keď som mala trinásť, poslali ma do Anglicka. Čiže nemyslím si, že som to mala “jednoduchšie” ako ona. Musela síce zápasiť s malým dieťaťom a životom prostitútky, ale mala okolo seba celú rodinu. Ja som zápasila so životom v cudzej krajine bez akýchkoľvek známych pri sebe. Myslím, že sme obe mali celkom náročný štart do “tínedžerských” rokov.”
Foto - FB Lindeni
Vaša mama a takmer všetky ženy vo vašej rodine sa živili prostitúciou. A nebolo to žiadne tabu. Dokonca píšete, že vaša mama bola pyšná na to, čo robí. Ako ste to vnímali ako dieťa? Brali ste to ako samozrejmosť, že to budete robiť aj vy?
“Moja stará mama raz povedala: “Si príliš chudobná na to, aby si mohla snívať.” A presne kvôli tomuto sa žiadna z mojich sesterníc neobťažovala veriť v akúkoľvek inú prácu. Vedeli sme, čo naše matky robili a rovnako aj to, že jedného dňa budeme robiť to isté. Sny a ambície neboli celkom pre “špinavé” rómske deti, ktoré žijú v chudobe. Vedela som, že som odlišná oproti mojim “bielym” súrodencom, pretože oni mali nádej, mali cestu, ktorá viedla do školy a budúcnosti. Ja som to nikdy nemala. Takže sme sa jednoducho zmierili s tým, že to budeme mať v živote ťažké.”
V krabici na ceste do Anglicka
Často spomínate, že od mamy sa vám dostávalo len nadávok a bitky. Ohromila ma veta: „Buď vďačná, že aspoň čakám na tvoje prvé krámy, kým ťa nevyženiem pracovať...“ Vaše panenstvo chcela speňažiť. Ako si vysvetľujete to, že vám nakoniec dala šancu na iný život a poslala vás (v krabici od práčky) do Anglicka?
"Mama si myslela, že vzdelanie znamená, že sa zo mňa okamžite stane milionárka s perfektnou prácou. Chcela totiž pre seba nejaký domov alebo aspoň izbu. Preto si myslela, že poslať ma do Anglicka jej prinesie obrovský dom a ja sa stanem veľmi bohatou osobou. Bola to skôr jej sebeckosť, no bez ohľadu na to som nakoniec rada, že ma tam poslala.”
Ťažko sa mi vôbec píše, že vám dala mama šancu na „lepší život“, preto píšem „iný“, lebo vás v Anglicku čakali nútené práce, vykorisťovanie, tancovanie na oslavách....pričom peniaze z niektorých prác sa k vám ani nedostávali. To nikomu,komu ste upratovali, neprekážalo, že ste dieťa?
„Ľudia, pre ktorých som pracovala neboli noví v tejto oblasti. Takže hocijaká humánnosť, ktorá mohla u nich vo vnútri raz existovať, tam už nebola. Bola som pre nich len ďalší produkt, ktorý im zarábal peniaze. Nebola som pre nich žiadne nevinné dieťa. Bola som cudzinec, o ktorého sa nikto nestaral. Mohli si robiť, čo len chceli, veď kto by sa zaujímal o nejaké náhodné dievča zo Slovenska?”
Ako sa vôbec udialo to, že ste sa tam dostali do školy?
“Susedia sa začali pýtať, ako je možné, že nechodíme do školy a sme doma celý deň. Čiže hlavnou odpoveďou na vaše otázky je staré dobré britské zasahovanie do veci druhých. Hluční susedia, ktorých takto veľmi rada nazývam, sú dôvodom, prečo nás nakoniec poslali do školy, aby sa vyhli akýmkoľvek podozreniam."
.jpg)
Ako sa vám podarilo dostať sa z tohto kolotoča obchodovania s ľuďmi?
“V krátkosti povedané, zariskovala som. Utiekla som a porozprávala, čo sa stalo. Nebola som tak dôležitá, aby ma v Anglicku prenasledovali. Mnoho ďalších dievčat bolo pod kontrolou takýchto ľudí a ďalšie stále posielali do Anglicka.”
S rómskym pôvodom v rodine neonacistov
Pohybovali ste sa v rozdielnych svetoch. Vyrastali ste v gete na východe Slovenska, ale váš otec je z východného Nemecka. U nich doma bolo tiež veľa násilia, týraná stará mama a zachovávanie ideálov nacistického režimu. Otec dostal vašu mamu ako darček k narodeninám. Čo to v Drovane znamenalo mať „bieleho“ otca? Bolo to viac na škodu alebo na osoh?
“Miestami som bola šikanovaná sesternicami pre svetlú pokožku v porovnaní s ich nádherne hnedou. Môj otec bol však podlý muž, ktorý vystrašil moju rodinu, takže nehovorili veľa o mojej nemeckej rodine. Mať ho v živote bolo ako mať najpevnejšiu skalu, ktorej som sa mohla zakaždým držať, pretože on bol tým jediným človekom, ktorý od začiatku chcel, aby som študovala.”
Netúžili ste žiť radšej s ním?
„Keď som bola malá, nikdy som s ním nechcela žiť, pretože všetci moji súrodenci žili s ich matkami alebo v rodinách ich matiek. Nechcela som s ním žiť sama, pretože som nenávidela samotu. Avšak teraz s ním milujem tráviť týždne a byť s ním sama. On je jediný muž, s ktorým sa cítim absolútne v bezpečí.”
Pamätám si na moment z knihy, keď sa vás snažil zapísať do školy, ale tá vás pre rómsky pôvod odmietla. Otcovi teda záležalo na tom, aby ste boli vzdelaná?
“Môj otec je arogantný muž, ktorý vidí všetky svoje deti ako vlastné trofeje. Byť vzdelaným a uhladeným v jeho podaní znamenalo, že on sám vyzeral o to viac vzdelaným a uhladeným, ak to dáva zmysel. Neželal si, aby nejaké z jeho detí “mrhalo jeho krvou.”
Vôbec si neviem predstaviť, ako ste k nemu/k starým rodičom s takýmito názormi, mohli chodiť na prázdniny. Vaši starí rodičia dokázali odfiltrovať, že ste Rómka?
“Cítim sa zle, keď to hovorím, no milujem svojich starých rodičov bez ohľadu na ich názory k mojej rase. Ľudské bytosti sú odlišné, je ľahké niekoho zavrhnúť ako nenávistného rasistu a ignorovať ho. Viem však, že moji starí rodičia sa narodili v časoch samých rasistických myšlienok. Nemôžem ich za to plne viniť. Môj vzťah s babkou bol krásny predtým, ako zomrela a môj dedko a ja sme si bližši nikdy neboli. Je veľmi starý, ale ja som jediné vnúča, s ktorým sa rozpráva cez telefón. Z času na čas má nevhodné poznámky, ale ja viem, že hlboko vo vnútri nie je nenávistný muž. Je to muž, ktorý aj napriek tomu, že pochádza z doby extrémnej nenávisti sa dokázal naučiť zopár rómskych výrazov. Zmiernil sa kvôli mne a ja ho veľmi ľúbim.”
Prežili ste brutálne znásilnenie. Dá sa vôbec povedať, kto alebo čo vás opäť postavil na nohy? Vďaka čomu ste začali po tejto strašnej skúsenosti opäť žiť? ...mala som totiž pocit, že mama vám oporou vôbec nebola (doslova sa spýtala: „Nechala si ich, aby to spravili zadarmo?“) a skôr ma prekvapil otec a jeho aspoň nejaká snaha vám pomôcť.
“Sila môjho otca je presne to, čo ma cez to dostalo. Máte pravdu, moja mama ma vôbec nepodporovala. Ale ako ju za to môžem viniť? Bola len dieťa, keď ju predávali na uliciach, nemala potrebu oddať sa depresií ako ja po tom, čo ma znásilnili. Arogantná odolnosť môjho otca je to, čo ma nasmerovalo vpred. Chcela som uspieť a spraviť tým “zverom”, ktorí ma znásilnili, napriek. Chcela som sa smiať ako posledná.”
Je pre vás písanie terapiou, alebo ho možno nazvať aj prácou? Na univerzite ste vyštudovali kreatívne písanie.
“Myslím, že keď si vyberiete správnu prácu, je to potom rovnako o terapií ako o tej samotnej práci. Pre mňa je písanie terapiou, umením aj mágiou. Som totiž schopná písať o svojom znásilnení, ale aj zmeniť koniec. Viem predstierať, že som utiekla a stala sa superhrdinkou, ktorá sa hnala za tými mužmi a pomstila sa. Pre mňa realita mizne v porovnaní s tým, ako sa autori vedia vyhrať so slovami.”
Sú na vás vaši hrdí?
“Viem, že moja mama je na mňa hrdá. Niekedy sa len pozrie s ľútosťou v očiach, pretože by si želala mať toľko slobody vtedy ako ja teraz. Môj otec je ťažší oriešok. Myslím, že je pyšnejší skôr na seba, že má také dieťa, ktoré spravilo to, čo ja.”
