Roky pracujem so single ľuďmi a tak viem aké ťažké je nájsť si pre seba vhodného životného partnera. Takisto častokrát počúvam, že generácie pred nami mali lepšie vzťahy. Manželia sa nerozvádzali, ostávali spolu napriek životným skúškam, ťažkému osudu, problémom a nezhodám medzi sebou.

Áno, rozvodov bolo podstatne menej, lebo mnohokrát si ich ľudia dovoliť nemohli. Najmä ženy. Častokrát by práve tie oveľa radšej z nefunkčných vzťahov odišli. Zo vzťahov kde bolo násilie, alkoholizmus, ponižovanie, zúfalstvo.

Jeden Svet uvedie Moja nová tvár

Nikdy predtým sme nežili v dobe tak prajnej rovnoprávnym, rovnocenným, tým pádom skutočne naplňujúcim partnerským vzťahom. Kedy máme slobodu do zväzku vstúpiť a slobodu z neho vystúpiť. Pravdaže, obnáša to aj úskalia. Často niečo skončíme skôr, než tomu dáme poriadnu šancu. Častokrát tomu šancu ani len nedáme.

Nostalgia za minulosťou je z jednej strany pochopiteľná a ľudskej náture prirodzená. Z druhej strany však objektívne nereflektuje kvalitu vzťahov našich rodičov, prarodičov a nedajbože praprarodičov. Tá je síce na jednej strane silno spätá s očakávaniami od vzťahu a tie sú dnes násobne vyššie.

Na strane druhej však neodškriepiteľne závisí od postavenia ženy v spoločnosti. Našich práv, ekonomickej nezávislosti, ochrany štátom aj s koncom ostrakizácie vlastnou komunitou, ak sa žena nespráva podľa predstáv jej okolia. Preto je tak bytostne dôležité, aby sme emancipáciou nepohŕdali, nebagatelizovali ju a boli v strehu, ak cítime, že sa niekto snaží nám naše práva vziať. Je jedno či sa to deje doma v spálni alebo v parlamente. Kam týmto celým mierim?

Videla som český dokument Moja nová tvár, ktorý si už čoskoro budete môcť pozrieť na festivale Jeden svet 2024, a doteraz v mojom vnútri doznievajú silné emócie. Film zachytáva pribeh mladej ženy Martiny, ktorú poleje kyselinou jej bývalý priateľ.

Martina oslepne, tvár má rozleptanú, čelí desiatkam operácii, a celému diapazónu pocitov, strachov o seba, svoj život, budúcnosť, o možnosť znova vidieť svet naokolo. Jej život tak ako ho poznala sa skončil. Jej identita je fuč.

Martina je nevídane silná osobnosť, ktorej nezlomná nádej, chuť žiť, nájsť si lásku, mať rodinu a byť sebestačná presakuje celým filmom. Je to dôležitá výpoveď o nezlomnosti ženy, o medziľudských vzťahoch, o nezvládnutých emóciach a egu, ktorého výbuch nezničil len obeť, na ktorú bol útok namierený, ale aj útočníka, ktorý teraz kvôli svojej zúrivosti strávi život za mrežami.

Útoky kyselinou na ženy

Útoky kyselinou sa dejú po celom svete, no najrozšírenejšie sú v Južnej časti Ázie.  Až 80% obetí sú ženy. Častým dôvodom je pomsta voči žene, ktorá odmietne návrh na sobáš alebo sexuálne návrhy zo strany muža. Majetnícky, nerešpektujúci prístup:  „Ak ťa nemôžem mať ja, nebude ťa mať nikto.”

No častokrát sú to aj útoky na vlastnú partnerku, manželku, matku ich spoločných detí. Žena sa tak stáva závislá od pomoci rodiny, okolia. Jej sloboda - akokoľvek už aj predtým oklieštená, radosť zo života, zdravie,... všetko je razom preč.

Pri týchto typoch útokov zohráva významnú úlohu rodová nerovnosť a postavenie žien v spoločnosti. Čím väčšia tolerancia voči násiliu na ženách, tým častejšie k nim dochádza. Tri krajiny s najvýraznejším výskytom útokov kyselinou sú Bangladéš, India a Kambodža. V  indexe Global Gender Gap - stupnici, ktorá meria rozdiely medzi pohlaviami v rovnosti príležitostí medzi mužmi a ženami - sa tieto krajiny nachádzajú na spodných priečkach v celosvetovom meradle.

Acid Survivor's Trust International odhaduje, že len v Indii je každý rok tomuto  surovému šialenstvu vystavených vyše 1000 žien. Útoky sú však rozšírené aj v Ugande, Pakistane, Afganistane, Vietname, Laose, Keni a Južnej Afrike. Živnou pôdou sú krajiny, kde sú práva žien bežne porušované, legálnej pomoci a odškodnenia sa domôžu len sťažka a tak sú pred agresiou nechránené.  Vo väčšine prípadov obete útoky ani nenahlásila, zo strachu, že to stav veci pre nich len zhorší.

Preto je životne dôležité sa voči agresii - v akejkoľvek forme - vymedzovať. Hovoriť a bojovať proti nej aj vo verejnom priestore. Nedať potencionálnym útočníkom pocit, že môžu. Zdielať svoj osud alebo pomáhať ako vieme, sieťovať sa so ženami s podobným príbehom. Neustať.

V Bangladéši, kde bola situácia doslova hrozivá, čísla klesajú priamo úmerne s tým, ako sa výrazne sprísnila legislatíva a tresty za útoky na ženy. To sa neudialo samospádom. Za zmenou stoja silné ženy, ktoré vytrvalo viedli náročný súboj voči mačizmu a patriarchátu.

Násilie prežívajú ženy aj u nás

V Čechách a na Slovensku je, našťastie, situácia iná. Aspoň, čo sa útokov s kyselinou týka, no, bohužiaľ, agresie a domáceho násilia tu máme stále príliš veľa. Martina vo filme Moja nová tvár podáva dôležité, na kosť úprimné svedectvo. O  psychických aj fyzických dôsledkoch takéhoto útoku na ľudskú bytosť. No aj o nezlomnej sile, chuti žiť, nádeji v lepšie časy.

Jej odvaha zdieľať s nami svoju zraniteľnosť vzbudzuje rešpekt a úctu. V závere filmu je jej príbeh zároveň dojímavým dôkazom, že dobrí chlapi existujú. Áno aj takí, ktorí nehľadia na fyzickú krásu, ani na to, ako mať život čo najjednoduchší. Naopak, sú ochotní kráčať životom s hendikepovanou partnerkou. Vidia príťažlivosť v sile osobnosti.

Moja nová tvár je napriek ťažkej a smutnej téme film plný nádeje a motivácie, že aj zajtra vyjde slnko. Že má zmysel žiť, akokoľvek náročné obdobie prežívame. Lebo ak máme vieru v seba, v dobro,v život, karta sa raz obráti a aj nemožné sa môže stať našou novou, láskyplnou realitou.

Preto, milé Ženy v meste, poďte do kina. Vezmite svoje mamy, dcéry, babky, kamky. Príďte sa nabiť nákazlivou energiou. Príďte zdieľať,vypočuť, pomáhať si a nabrať odvahu zmeniť to, čo nás kvári. Sme v tom spolu. Na Jednom Svete rozhodne.