Sylvia Ondrisová pracuje od roku 2003 ako psychoterapeutka v súkromnej praxi. Devätnásť rokov sa venuje aj lektorskej činnosti, vedie terapeutický výcvik a školenia zamerané najmä na oblasť líderstva, práce s mocou, vnútornou silou.

Dokázala pandémia a izolácia zaskočiť aj psychoterapeutku? Ako nám dokáže pomôcť písanie? Pomáha nám pomáhať a vieme sa naučiť nič nerobiť? Aj odpovede na tieto otázky si môžete vypočuť v našom podcaste.  

Podcast si môžete vypočuť aj vo svojom obľúbenom prehrávači (kliknite na ikonu):  

 

Písanie je dobrá terapia

Celkom (ne)obyčajné veci izolovanej doby, je názov knihy, do ktorej prispela aj psychologička Sylvia Ondrisová. Tá na jar minulého roka iniciovala vytvorenie databázy odborníkov, ktorí boli pripravení ponúknuť psychologickú pomoc zdravotníkom. Sama sa v úvode minulého roka vrátila z Ázie. Našťastie bez korony, ale tiež s pocitom, že sa život mení. O tom čo robí inak ako pred rokom nám porozprávala v našom podcaste.  

„Písanie je dobrá terapia,“ konštatuje psychoterapeutka a lektorka Sylvia Ondrisová. “Keď nám je ťažko, alebo naopak sme šťastní, viac sa sebou zaoberáme. Tým pádom viac o sebe rozprávame či píšeme a nemusí to byť len denník. Píšeme viac napr. aj kamarátke do četu alebo na sociálne siete.” 

„Ja si napríklad zapisujem aj sny, keďže aj s nimi niekedy pracujem. Kedysi som si zapisovala takmer všetky svoje sny, v súčasnosti už iba tie silnejšie, ktoré so mnou nejak rezonujú – či už sú pozitívne alebo náročné. Sny majú svoju múdrosť, preto sa hovorieva, že sú zrkadlom duše. Aj keď na nás často pôsobia chaoticky alebo absurdne, cez snové symboly nám zrkadlia naše vnútorné stavy, tendencie či vzorce fungovania. Vedia byť tiež dobrým navigátorom v našich životných situáciách, keďže vyvažujú náš jednostranný pohľad na veci či na seba samých. Určite sa z času na čas oplatí do nich ponoriť hlbšie a spoznávať, čo nás chcú naučiť,“ dodáva Sylvia Ondrisová.

Sylvia Ondrisová  Foto - Martin Vrabko

Pomáhať pomáha, skutočne?

Počas prvej vlny pandémie na sociálnych sieťach mnoho ľudí zdieľalo ako si navzájom pomáhame. Šili sme rúška, nakupovali seniorom, tlieskali lekárom. Po roku je citeľné, že sme menej aktívni a aj odborníci upozorňujú na to, že prechádzame do depresívnejších stavov. 

“Tendenciu pomáhať v záťažovej situácii máme v sebe takmer všetci vďaka hormónu oxytocín, ktorý sa v strese vylučuje. Okrem toho, že redukuje úzkosť, podporuje v nás prosociálne správanie ako je empatia, dôvera a chuť pomáhať iným. Keď sa v strese spájame s inými ľuďmi alebo im pomôžeme, vylučuje sa ďalší oxytocín. Dobrý pocit z toho, že niekoho podporíme, má teda aj svoj fyziologický základ, “ vysvetľuje Sylvia Ondrisová. 

Máme v sebe teda prirodzenú tendenciu podporiť druhých. Aj keď, aj tu je rozdiel medzi vnímaním pomoci pred rokom a dnes. Aj podľa Sylvie Ondrisovej teraz zväčša podporujeme blízkych, ale v prvej vlne to bolo viac viditeľnejšie vo vzťahu k mestu, susedom, lekárom.

Práve na lekárov upriamila svoju pozornosť ona a v podcaste vysvetľuje, kto ju k tomu motivoval.

Od spasiteľského syndrómu k vyhoreniu

Aj keď sa dá logicky vysvetliť ako nám pomáhanie pomáha, všetko s mierou platí aj v tomto prípade. 

“Je dôležité uvedomiť si, všimnúť si na sebe, keď mám tendenciu pomáhať a starať sa o druhých podstatne viac ako o seba. Tie signály bývajú časom relatívne jasné. Telo ich dáva najavo napríklad únavou, problémami spánku, ale vidno ich aj v sociálnej oblasti. Pomáhame, dobrý pocit však neprichádza. Strácame nadšenie a časom aj chuť do práce. Hlavný problém je, že máme tendenciu všetky tieto signály prehliadať.” 

Psychoterapeutka Sylvia Ondrisová však dodáva ďalší zaujímavý fakt. “Ženy si to často všimnú skôr. Sú vnímavejšie na signály svojho tela i správania. Muži možno aj pre ten spoločenský tlak, že nemôžu zlyhávať, že musia podať výkon, majú väčšiu tendenciu signály vyhorievania prehliadať,” popisuje svoje skúsenosti psychoterapeutka.

Na jednej strane si všimneme my ženy skôr, že nám hrozí vyhorenie, na strane druhej, keď už majú muži problémy, vedia si skôr nájsť čas na seba.

„Ano, je to možné. Pre časť mužov, keď už uznajú, že potrebujú zmenu, môže byť ľahšie ju zaradiť do života. Najmä, ak ide o hobby alebo priestor pre seba. Ženy, keď sa popri práci intenzívne starajú aj o rodinu, či domácnosť, môžu potrebovať viac času, podpory a vyjednávania, aby priestor pre seba aktívne získali. Veľmi to závisí od reálneho životného kontextu daného človeka,“ dopĺňa Sylvia.

Sylvia Ondrisová.  Foto - Martin Vrabko

Ako sa naučiť nič nerobiť?

“Tým,  že som aktívny človek, ktorý má chuť sa stále rozvíjať, je pre mňa ťažké nič nerobiť,“ priznáva sa psychoterapeutka Sylvia Ondrisová. Dodáva však, že našťastie telo je múdre a pomáha jej vypnúť. 

„Aj ja sa učím počúvať telo. Keď som unavená alebo sa neviem veľmi sústrediť, dovolím si vypnúť´ - na pár hodín, dní, v lete aj týždňov. Tiež si spočiatku vyčítam, že nič nerobím, ale potom si všímam, ako dobre to robí môjmu telu a začínam dôverovať aj ničnerobeniu. Väčšinu času sme presýtení rôznorodými podnetmi a naša myseľ býva zahltená a unavená. Dobrá je v tomto smere otázka: Môže byť teraz pre mňa na niečo dobré aj úplné ničnerobenie? Zvyčajne vieme nájsť dobrú a veľmi jasnú odpoveď. Našťastie sa teraz o potrebe ticha a vypnutia viac píše aj hovorí. V zásade, len keď vieme dosiahnuť mier v sebe samom, vieme ho vytvárať aj naokolo.”

A čo je pre ňu to ničnerobenie? Môžeme do toho zahrnúť napr. aj čítanie knihy? Je možné, že každý za tým vidíme niečo iné?

🛒 [Knihu Celkom (ne)obyčajné veci izolovanej doby - si môžete pohodlne online kúpiť tu:]

“To závisí od každého vnútorných potrieb. Niekedy sa mi nechce ani čítať, hlavne odborné veci. Cítim, že potrebujem vypustiť všetky aktívne podnety. Pri vode napríklad len v tichu ležať alebo pozerať na vodu, prechádzať sa bez zámeru. Doma si pokojne niečo ľahšie prečítam alebo pozriem alebo len robím niečo podľa chute, často niečo manuálne. V zásade ide o to prepnúť z módu ´mala by som a zišlo by sa´na mód ´chce sa mi, nechce sa mi, mám chuť´. Kedysi boli takéto ´vypnutia´prirodzenejšou súčasťou života. V zime sa viac ´hibernovalo´, ľudia boli viac doma. Vzniká tým priestor na iné myšlienky, činnosti, reflexiu a posun vpred iným spôsobom, než len aktivitou či tlakom na výkon,” uzatvára Sylvia Ondrisová.

Od terapeuta potrebujete bezpečie a prijatie

Už aj u nás sa búrajú mýty o tom, kto a prečo chodí k psychológovi, či terapeutovi.

Ak ste sa už v podobnej situácií ocitli, možno ste zistili, že neviete na koho sa obrátiť. Čo v tomto smere radí psychoterapeutka Sylvia Ondrisová? Ako si vybrať správneho psychoterapeuta?

“Dobrá otázka, ťažká odpoveď. U terapeuta potrebujete okrem vysokej odbornosti cítiť najmä bezpečie a prijatie. Niekedy sa stane, že musíte vyskúšať viacerých. Väčšinou dávajú ľudia na osobné odporúčania. Ale aj tam platí to, že čo sedí jednému, nemusí sedieť druhému. Aj ten najuznávanejší psychoterapeut nemusí vyhovovať vám. Pre mňa je dobrý terapeut ten, ktorý sa priebežne rozvíja, vzdeláva, spoznáva sám seba. A pri ktorom mám pocit prijatia – aj mojich náročných stránok. Zároveň však potrebujem časom vnímať istý posun alebo pochopenie, vhľad. Keby som si psychoterapeuta vyberala ja, tiež by som asi išla cez osobné odporúčania a na webe by som si overila jeho kvalifikáciu a vzdelanie. Vyskúšala by som jedno-dve stretnutia, a ak by som potrebovala iný štýl vedenia, spýtala by som sa daného terapeuta, čo by mi ďalej odporučil - aj podľa toho ako vidí mňa a moje problémy. Terapeuti sa navzájom poznajú a poznajú aj rôzne terapeutické smery a štýly, vedia poradiť.”

Čo si však treba uvedomiť, že u psychológa či psychoterapeuta nemusí ísť iba o ´liečenie´. Sylvia Ondrisová dopĺňa, že môže ísť o riešenie nejakej aktuálnej krízy, spoznávanie seba, sebarozvoj. Životné krízy alebo náročné situácie nás istým spôsobom nútia k rozvoju – chcú nás posunúť ďalej, zapojiť zdroje a vlastnosti, ktoré v sebe máme, aby sme situácie zvládali ľahšie. 

Kto pomôže psychológom? Majú aj oni svojich terapeutov? Viac o tom, ale aj o knihách, ktoré Sylviu Ondrisovú v poslednej dobe oslovili si môžete vypočuť v našom podcaste.

(Obsah vzniká v spolupráci s vydavateľstvom Albatros)