Mala som v živote veľmi zvláštne obdobie. Nazývam ho obdobím snahy o dokonalosť. Riadna blbosť, čo? Možno to bolo tým, že som pracovala v reklamnej agentúre, možno tým, že som mala okolo seba veľa výkonných a o dokonalosť sa snažiacich ľudí. Podľahla som rovnakej ilúzii aj ja. Chcela som byť ako oni – superžena. Lenže, mne sa táto dokonalosť nedarila.

Moje “kamarátky” ma tlačili do toho, že musím na sebe poriadne zamakať. V tej dobe som mala mindráky, že nie som dosť úspešná, dosť bohatá, dosť pekná. Nemám drahé auto, značkové handry, nemôžem si dovoliť drahú kabelku, lebo sa málo snažím. Nemôžem svoje dieťa brať na exotické dovolenky, neviem si nájsť bohatého a krásneho chlapa. Stále som si niekde hlboko v sebe pripadala ako lúzer.  Ako je to možné, že rozvedená mama s malým synom nemá peniaze na drahú kabelku, na drahú dovolenku, na drahý workshop? Že nemá čas chodiť do fitka a variť si bio stravu, aby sa udržala štíhla? Nuž, nemala som na to. Ani finančne, ani mentálne.

Najhoršie bolo, že som sa za to ničila. Neschopnosť dosiahnuť rovnaký životný štýl ako moje okolie a jeho pohŕdanie sa stalo mojimi výčitkami voči sebe samej. Nič, čo som v živote dosiahla: ocenenia, dobrá práca, slušné peniaze, vlastný byt…. nič nebolo dosť dobré, lebo pre moje okolie to bolo stále málo. Pre nich som bola chudobná sivá myš, ktorá sa dosť nesnaží a ja som tento svoj obraz prijala. 

No mala som okolo seba aj úplne opačné prípady. Kamarátky, ktoré boli veľmi skromné, vyznávali úplne iné hodnoty, neriešili dokonalosť a užívali si normálny život. Nemali drahé autá, dovolenky, domy ani kabelky. Kašlali na sebaprezentáciu na instagrame a vždy, keď ma stretli, absolútne nechápali, čo riešim a prečo sa tak šialene podceňujem. Prečo sa vidím ako lúzer, keď pre nich som vždy bola hodnotný človek?

Možno sa to udialo vďaka mojej štyridsiatke, ale najmä to prišlo vďaka týmto, pri zemi sa držiacim ženám. Precitla som. Stalo sa to raz na víne, keď mi moja dlhoročná kamarátka, známa novinárka a fantastická žena, otvorila oči a umožnila mi vidieť sa takú, aká som. Zrazu som sa vďaka rozhovoru s ňou vrátila k svojej podstate a pochopila, že to, čo “žijem” a po čom “túžim” je fejk. Táto žena bola vždy skromná, jedna z najskromnejších, aké poznám.

Otvárala na Slovensku obrovské kauzy, za svoju prácu bola prenasledovaná “politickými gaunermi” a dodnes patrí medzi novinársku špičku. Nikdy som nestretla nikoho, kto by žil viac v realite ako ona. Neposrala sa z úspechu. Videla veci také, aké sú a pomohla mi uvidieť aj moju realitu. Vždy, keď mám pochybnosti o svojom názore, spýtam sa jej. Vďaka triezvemu postoju a schopnosti rozpoznať pravdu, je veľmi dôveryhodným zdrojom reality. Slovensko ju oceňuje za jej novinársku činnosť, ja ju oceňujem za pravdivosť v každej situácii. Je superženou bez toho, aby o to stála. 

Okrem množstva ocenení za svoju prácu získala tento týždeň poctu – do paláca ju spolu s ďalšími novinármi pozvala pani prezidentka.  Bola som na ňu hrdá, hoci ona opäť stála skromne medzi ostatnými. Uvedomila som si, že ona tam patrí. Tak, ako skromnosť, pracovitosť a odvaha Zuzany Čaputovej presvedčila Slovákov, aby ju zvolili za prezidentku, skromnosť, pracovitosť a odvaha mojej kamarátky ju predurčuje na ocenenia a pocty, ktorých sa jej zaslúžene dostáva. Je potrebné obklopovať sa nielen vonkajšou krásou, ale hlavne krásou, ktorá je pravdivá a autentická.

Zväčša nenosí značkové handry. Superženy bývajú často veľmi nenápadné.