|
Rodáčka z Brna dostala pedagogiku do vienka. Jej otec Osvald Wiedermann bol učiteľom v obci Náklo, kde prišla na svet spolu so svojou sestrou-dvojičkou. Tá však veľmi skoro zomrela – mala len štyri mesiace. Zdenka Wiedermannová mala ešte jednu sestru Ludmilu, ktorá jej neskôr pomáhala v ženských organizáciách.
Zdenka a Ludmila bažili po vzdelaní. Chceli ísť v otcových šľapajach a stať sa učiteľkami. V roku 1886 Zdenka skončila štúdium na učiteľskom ústave v olomouckom kláštore sestrier Voršiliek a hneď sa aj pustila do práce. Pôsobila ako učiteľka na niekoľkých miestach. Jej pôsobiskom bol Frenštát pod Radhoštěm, Holešov, Fryšták, Moravské Budějovice aj Ostrava.
Jej príbeh sa dostal medzi 50 českých a slovenských rebeliek v knihe Kvapky na kameni.
Zdenka Wiedermannová-Motyčková chcela učiť ako ženy
Veľmi skoro si začala uvedomovať, že aj v úlohe osoby, ktorá vychováva a vzdeláva ďalšie generácie, ťahajú ženy za kratší koniec. Nepáčilo sa jej, že mužskí pedagógovia mali viac výhod a lepší plat, než ženy. A nebola by to Zdenka, keby sa neozvala. Nahlas pomenovala problém a so svojím názorom vystúpila aj na sneme učiteľov v Přerove. Aby ukázala, že je pokroková žena, všetkých šokovala, keď naň dorazila na bicykli. No dostalo sa jej len výsmechu.
Zrovnoprávnenie učiteľov a učiteliek nebolo jej jediným projektom. Keď moravský snem v roku 1904 schválil zákon o nútenom celibáte učiteliek, brojila proti tomu. Dovtedy sa učiteľky mohli vydávať, aj keď to nebolo veľmi vítané. V tom čase spoločnosť nechcela vidieť ženu v práci, ale v domácnosti.
Vzdelané a emancipované ženy – bo bol jej sen. Aj preto sa Zdenka celý život snažila presadiť otvorenie čisto dievčenského gymnázia na Morave. Najväčší problém boli ako inak financie, preto neúnavne zháňala sponzorov, usporadúvala dobročinné koncerty a výstavy, aby získala kapitál na otvorenie vzdelávacieho zariadenia.
A naozaj bola úspešná – v roku 1907 vzniklo jedno dievčenské gymnázium vo Valašskom Meziříčí a druhé o rok neskôr v Brne. Slovo gymnázium však v názve nemohli používať až do roku 1910.
Feministky na konferencii v Budapešti v roku 1913. Zdenka Wiedermannová-Motyčková je druhá zľava. Foto - wikipedia.org
Zdenka Wiedermannová-Motyčková bojovala za dievčatá
Bojovala aj za volebné právo žien, na margo toho založila Dievčenskú akadémiu, ktorá sa neskôr transformovala na Združenie žien pokrokových. Ako zástupkyňa za zúčastnila na medzinárodnom zjazde žien v roku 1904 v Berlíne.
V roku 1905 založila časopis Ženská Revue a zabŕdla do novinárskeho povolania. Ako plynul čas, Zdenka bola čoraz liberálnejšia a vystupovala proti cirkvi, čo nebolo mnohým po vôli. Nik jej však nemohol uprieť nadanie a šikovnosť. Aj vďaka tomu dostala v roku 1903 miesto riaditeľky školy vo Valašskom Meziříčí. Mala veľké plány, no do cesty sa jej postavili zdravotné problémy – postupne začala strácať sluch a mala aj problémy so srdcom. Cítila, že to s ňou ide dolu kopcom, preto požiadala o penziu a v roku 1908 odišla na trvalý odpočinok. Avšak, stále ostala činná.
Celý život zasvätila svojej práci a nikdy sa nevydala. Preto ostali všetci veľmi prekvapení, keď v roku 1908 (v tom istom, ako odišla do penzie) oznámila, že žije v jednej domácnosti s učiteľom a redaktorom Vincencom Motyčkom. Rozvedený otec dvoch detí bol tiež rebelom. Keďže vo svojich príspevkoch útočil na cirkev, prišiel o miesto redaktora vo Věstníku Učiteľskom. Novinárčine sa však venoval aj naďalej – spolu so Zdenkou redigoval Ženskú revue a Právo ženy.
Zdenka Wiedermannová-Motyčková zomrela mladá
Keďže manželský zväzok s rozvedenou osobou bol v tom čase protizákonný, Zdenka a Vincenc si nikdy nepovedali áno. Na znak toho, že patria k sebe, si však Zdenka vzala partnerovo priezvisko a podpisovala sa Wiedermannová-Motyčková. Obaja boli za svoje spolužitie terčom útokov.
Partneri už nemali spolu deti, no Zdenka Vincencovi pomáhala s výchovou jeho dvoch potomkov z prvého manželstva. Žili harmonicky. Keď vypukla prvá svetová vojna, aj napriek chatrnému zdraviu, sa Zdenka angažovala v dobročinných zbierkach na podporu rodín, ktorých živitelia museli narukovať. Mala ešte mnoho plánov, no už viac neuskutočnila – 16. októbra 1915 jej náhle zlyhalo srdce priamo pred očami nevlastnej dcéry. Bola mladá – mala len 45 rokov. Pochovaná je v Brne.
Splnenia svojho veľkého sna sa už nedožila. Tri roky po jej smrti, v roku 1918 vzniklo Československo. To bolo medzi prvými štátmi, ktoré priznali volebné právo ženám.
