Aj toto je vojna!

Nedokážem si ani predstaviť strach, ktorý táto žena prežívala celých deväť mesiacov, nedokážem si predstaviť zúfalstvo, ktoré musela pociťovať. Nedokážem si predstaviť to odhodlanie, s ktorým riskovala život svoj aj jej nenarodeného dieťaťa, len aby neprišla o prácu a zdroj obživy....

Posledné dva týždne sa zo mňa stala nezodpovedná autorka. Nevedela som sa dokopať k tomu, aby som si sadla a niečo napísala. Nebolo to ale tým, že by som nemala inšpiráciu…jednoducho som nedokázala dať na papier to, čoho som bola svedkom a súčasťou. Popravde tomu dodnes nedokážem uveriť…

Mladá žena z Ukrajiny a jej bolesť

Tí z vás, ktorí ma poznajú vedia, že som hotelierka. Hotel milujem a za 30+ rokov v tomto prostredí som nazbierala historiek na niekoľko kníh alebo filmov, niekedy o tom určite napíšem. Mala som pocit, že ma už nič neprekvapí. Ale ja, a verím, že nielen ja, mám tento pocit často a potom BUM. Niekedy mám pocit, že vesmír tieto naše výkriky “Mňa už nič neprekvapí!” berie ako výzvy.

V hoteli som zažila naozaj takmer všetko. Okrem krásnych momentov, kde je vidieť, že sa ľudia majú radi a záleží im na sebe aj partnerské a kamarátske hádky a bitky. Zažila som zvedavé deti, ktoré chceli vedieť, čo sa stane, keď podržia pod hasiacim systémom zapaľovač, zažila som smrť hosťa a, bohužiaľ, som zažila aj to, že k nám hosť prišiel svoj život ukončiť…. k našej práci patrí aj to, čo si ľudia ani nevedia predstaviť.

Pred dvomi týždňami som ale zažila niečo, čo ma zasiahlo ako ženu, ako matku a hlavne ako cítiaceho človeka.

V našom odvetví je vysoká fluktuácia a veľmi často využívame pomoc personálnych agentúr. Niekedy nám vypadne človek iba na pár týždňov a musíme to nejako vykryť….

Tak k nám prišla aj ona. Mladá tichá žena z Ukrajiny, ktorá sem prišla, aby dokázala zabezpečiť svoju rodinu, ktorá ostala doma…jej mamu, jej dieťa a jej manžela, ktorý bojuje vo vojne. Áno, presne tej vojne, o ktorej náš staronový premiér vykrikuje, že neexistuje…

Bola tichá, bola samotárska a v tvári mala bolesť, ktorú nikto z nás nemal šancu pochopiť. Čo asi musí cítiť matka, ktorá musí opustiť svoje dieťa, aby sa o neho dokázala postarať? Úprimne som jej ani ja nevenovala viac ako pozdrav a zdvorilostné “ako sa máš?” alebo “je všetko v poriadku?” Vždy som dostala odpoveď, že je všetko v poriadku…..až kým jedného dňa nenastúpila na zmenu.

Veľakrát sa stane, že zamestnanci medzi zmenami prespia na hoteli. Či už nechcú ísť domov neskoro v noci, alebo majú hneď ráno druhú šichtu….a občas sa stane, že niekto zaspí, žiadna tragédia…

Tajila tehotenstvo a porodila sama

Keď sme sa však vybrali hore pozrieť, zistili sme, že ona nezaspala. Zistili sme, že ona rodí!

Mladá tichá žena zo strachu, že príde o jediný zdroj obživy pre svoju rodinu tajila svoje tehotenstvo. A aby nemusela ísť do nemocnice, presvedčená, že na ňu nemá peniaze, porodila svoje dieťa v kúpeľni hotelovej izby…sama a bez pomoci.

Keď sme sa k nej dostali, malý bol už na svete. Nedokážem si ani predstaviť strach, ktorý táto žena prežívala celých deväť mesiacov, nedokážem si predstaviť zúfalstvo, ktoré musela pociťovať. Nedokážem si predstaviť to odhodlanie, s ktorým riskovala život svoj aj jej nenarodeného dieťaťa, len aby neprišla o prácu a zdroj obživy....

Je mi smutno z toho, že žijeme vo svete, kde je žena vystavená takejto voľbe a situácii, ktorá je len veľmi ťažko predstaviteľná. Tie z nás, ktoré zažili tehotenstvo aj pôrod si vedia predstaviť, čo táto mladá žena zažila.

Ona aj jej bábätko sú v poriadku. Agentúra, ktorá ju zamestnávala, nám oznámila, že ona s tým nič nemá a mladá žena u nich už vlastne ani nebýva. Rozhodli sme sa, že jej poskytneme útočisko.

To sme ale ešte netušili, že aby si mohla dieťa vziať z pôrodnice, musíme dokázať, že je na príchod bábätka všetko pripravené. Mali sme tri dni na to, aby sme sa zmobilizovali a zariadili všetko tak, aby mladá tichá žena neprišla aj o svoje dieťa...

Veľmi ťažko som, ako žena, aj ako šéfka niesla, že sa mi to stalo pod nosom. Že sme nevedeli, že je tehotná, že nám neverila natoľko, aby sa zdôverila a nechala si pomôcť. Cez víkend sa zmobilizovali všetci moji zamestnanci a pár známych a každý priniesol niečo...pri kontrole zo sociálnej kurately sme už mohli prezentovať plne vybavenú izbu so všetkým, čo dieťa potrebuje.

Zaviazali sme sa, že sa o ňu aj dieťa postaráme, zabezpečíme im na svoje náklady ubytovanie aj stravu....

Veľa ľudí mi hovorí, že som blázon.....neviem ako dlho tu bude, neviem ako tento príbeh dopadne, ale chcem veriť, že ak by sa niečo hoc menej dramatické stalo mne, alebo mojim blízkym, nájde sa blázon, ktorý im pomôže....

Toto je totiž presne tá vojna, ktorú mnohí popierajú! A hoci sa to zaobišlo bez akéhokoľvek výstrelu, počas posledných dvoch týždňov som túto hnusnú vojnu pocítila v plnej sile a bolesti. Vo vojne možno umierajú hlavne muži, trpia v nej ale najmä ženy a deti...