Trvalo jej viac ako rok, kým si uvedomila, že to, čo sa stalo, bolo znásilnenie. Že jej študentská láska, priateľ Tom z Austrálie, ktorý prišel na Island na výmenný pobyt, jej veľmi ublížil. Po ôsmich rokoch mu napísala, čo jej spôsobil a ďalších osem rokov si o tom vymieňali stovky emailov. Napokon leteli cez pol zemegule, aby sa osobne stretli. On sám navrhol, či nenapíšu knihu, ktorá by pomohla nielen ženám, ale aj mužom pochopiť, čo sa stalo im dvom.

Islandská autorka knihy South of Forgiveness ((v českom preklade Chci se ti podívat do očí) a aktivistka za rodovú rovnosť, Thordis Elva, hovorí v exkluzívnom rozhovore pre Ženy v meste o znásilnení, ktoré zažila, keď mala 16 rokov, o tom, že páchateľmi nie sú len neznámi muži či iné monštrá, ale častokrát blízki muži, ktorým plne dôverujeme. Napísala knihu, ktorá ponúka ojedinelý pohľad na pocity preživšej sexuálneho násilia a páchateľa, ktorý za to prijal zodpovednosť.

Thordis Elva o svojom znásilnení

Kedy ste si uvedomili, čo sa vlastne v tú noc znásilnenia stalo?

"Keďže som mala iba 16 rokov, moje chápanie sexuálneho násilia bolo nezrelé a obmedzené na stereotypy, ktoré som videla vo filmoch a v televízií. Hoci som počas útoku zažila obrovskú fyzickú bolesť a hlbokú emocionálnu zradu, v tom čase som nebola schopná to definovať ako znásilnenie. Veď môj útočník Tom bol predsa vždy jemný, výrečný priateľ, vynikajúci študent a športovec, ktorý očaril moju matku. Nebol ničím podobný mužom s nožom v ruke, ktorí vyskakujú spoza kríkov vo filmoch a ani monštrám, ktoré sa skrývajú na zadnom sedadle auta. Viera v tento mýtus o monštrách mi bránila pomenovať moju skúsenosť tým, čím naozaj bola. Trvalo mi rok alebo dva, kým som si naplno uvedomila, že to, čo mi Tom urobil, bolo skutočne znásilnenie, aj keď nebol “monštrum”, pretože chýbal úplný súhlas. V tom čase už ukončil svoj výmenný pobyt a presťahoval sa z Islandu späť do Austrálie, takže príležitosť podať na neho trestné oznámenie ma prešla."

Často trvá roky, kým ženy dokážu hovoriť o tom, že boli znásilnené a potom ich ľudia podozrievajú, že si vymýšľajú alebo chcú z toho aktu nejako profitovať, najmä ak ide o známe osobnosti. Čo si o tom myslíte?

"Škodlivé postoje, ktoré v obetiach vyvolávajú hanbu, sú jedným z hlavných dôvodov, prečo sa mnohé z obetí rozhodnú o svojom prežitom utrpení mlčať, pokojne aj dlhé roky, niekedy dokonca celý život. Tieto postoje môžeme rozdeliť do dvoch kategórií: popieranie, teda keď sa odmieta veriť obeti a obviňovanie, nastávajúce vtedy, keď sa síce obeti verí, ale zodpovednosť za násilie sa kladie na jej plecia. Tí, ktorí odmietajú veriť obetiam, tvrdia, že si ich príbeh vymysleli pre pozornosť, slávu alebo istý finančný zisk.

Na druhej strane tí, ktorí obetiam veria, ale ich obviňujú, zase poukazujú na to, čo mali na sebe, ako sa správali alebo akú mali povesť…čiže v podstate hľadajú akúkoľvek výhovorku na presunutie viny z páchateľa na samotnú obeť. Jadrom celého problému je mýtus, že znásilnenia sa dopúšťajú iba “monštrá”. Ak sa však páchateľom ukáže byť niekto ako Tom, sympatický a príjemný človek, ktorý sa nehodí do obrazu násilníka, ale je skôr obdivovaný za svoje futbalové schopnosti, filmárske úspechy či rečnícke umenie, ľudia majú tendenciu obeti neveriť.

Výskumy však jednoznačne dokazujú, že páchatelia pochádzajú zo všetkých spoločenských vrstiev. V skutočnosti až 70% sexuálnych útokov páchajú ľudia, ktorí sú nám blízki, teda naši priatelia, rodinní príslušníci, spolužiaci či kolegovia. Inými slovami, sú to obyčajní ľudia a nie monštrá."

Kedy a ako vznikla myšlienka napísať knihu spolu s páchateľom a ako na to reagoval?

"V skutočnosti to bol Tomov nápad verejne zdieľať, čo sme sa naučili počas našich súkromných rozhovorov a ja som skôr bola tá, ktorú bolo potrebné presviedčať. Naše spoločné spracovanie minulosti začalo najprv korešpondenciou, ktorá s prestávkami trvala osem rokov a neskôr osobným stretnutím na opačnom konci sveta. Po tomto procese sa ma Tom opýtal, ako by som sa cítila ohľadom myšlienky pokúsiť sa predísť násiliu v iných vzťahoch tým, že sa podelíme o náš príbeh.

 

Spisovateľka a aktivistka Thordis Elva krstí české vydanie svojej knihy na novembrovej konferencii časopisu Heroine. Foto - Heroine

Kto je THORDIS ELVA 

- islandská spisovateľka, rečníčka a aktivistka za rodovú rovnosť

- za svoju činnosť v oblasti prevencie násilia získala na rodnom Islande v roku 2015 cenu Žena roka

- v roku 2017 sa stala jednou z vedúcich osobností MeToo

- v tom istom roku vydala knihu South of Forgiveness (v českom preklade Chci se ti podívat do očí)

 

Tom mal 18 rokov, keď ma napadol a kvôli svojmu pocitu nadradenosti a mylným predstavám o romantických vzťahoch veril, že ak má priateľku, tak má automaticky nárok na sex. To, samozrejme, nie je pravda, pretože žiadny človek nemá právo na telo iného človeka. Tom však ani zďaleka nebol jediný, kto mal takúto mylnú predstavu. Dúfal, že zdieľaním nášho príbehu oslovíme tých, ktorí to potrebujú počuť - muži a chlapci, ktorí si musia osvojiť nové vnímanie hraníc a súhlasu, rovnako ako aj obete, ktoré sú uväznené vo svojom mlčaní a sebakritike. Až keď páchatelia prestanú konať násilne, začne byť aj vo svete menej násilia. Je taktiež dôležité zdôrazniť, že hoci písanie knihy bol Tomov nápad, nijako z nej neprofituje."

Čo môžeme očakávať od knihy South of Forgiveness, v češtine preložená ako Chci se ti podívat do očí? Čo sa z nej môžu naučiť tí, ktorí sa s takýmto násilím nikdy nestretli?

"Kniha South of Forgiveness (Chci se ti podívat do očí) je príbeh plný nádeje o dospievaní, ktorý ilustruje rôzne témy zo života - ako padnúť a znovu vstať, ako nájsť odvahu čeliť svojmu strachu, ako objaviť nádej aj v tých najhlbších ranách či ako prežiť ochromujúcu vinu a hanbu, ale zároveň aj oslobodzujúce odpustenie a milosť. Predovšetkým je to však príbeh o uzdravení. Nikto neprejde životom bez bolesti. Každý z nás zažije nejakú formu traumy, či už ide o stratu blízkeho, zradu, chorobu alebo katastrofu. Nemusí to byť nevyhnutne násilie. Naše jazvy môžu byť rôzne, ale proces hojenia je univerzálny. Je to skúsenosť, ktorou si v určitom momente prejde takmer každý. South of Forgiveness je pripomienkou, že bez ohľadu na to, aká hlboká rana je, šťastie a krása sa dajú znova nájsť. Kniha je niekedy označovaná ako “memoár o zneužívaní”, čo je však celkom zavádzajúce, pretože samotné násilie tvorí len malú časť tohto 16-ročného, komplexného príbehu. V skutočnosti ide hlavne o príbeh o tom, ako niečo, čo sa raz zdalo byť koncom, bolo nakoniec novým začiatkom."

Prichádzajú za vami ženy s podobnými problémami? Motivujete ich, aby konali tak odvážne ako vy?

"Nikdy by som nikoho nenabádala, aby môj príbeh používal ako návod na to, ako viesť svoj vlastný život alebo cestu uzdravenia. Konfrontácia s páchateľom môže byť nebezpečná a odpustenie nie je niečo, čo by sa od obetí malo očakávať. Nikdy. Je dôležité pochopiť, že neexistuje žiadny “správny” alebo “nesprávny” spôsob, ako sa uzdraviť z traumy. Jediné, čo odporúčam je, aby preživší uprednostnili svoje zdravie, bezpečie a robili rozhodnutia, ktoré im osobne prídu správne a bezpečné. Pre niektorých ľudí je odpustenie súčasťou liečebného procesu, no pre iných to môže byť presný opak - hnev a pocit nespravodlivosti. Dlhé roky bol aj pre mňa hnev hlavnou súčasťou môjho vlastného procesu. Chcela som, aby Tom trpel rovnako ako ja. Preto sa v závere dokážem vcítiť do ľudí na oboch koncoch tohto spektra a verím, že každý preživší má právo kontrolovať vlastné uzdravenie. Nech už vyzerá akokoľvek a trvá akokoľvek dlho."

Menia sa ženy? Dokážu viac hovoriť o tých strašných veciach, ktoré sa im stali?

"Myslím si, že globálna diskusia o násilí sa vyvinula do bodu, keď si viac žien ako kedykoľvek predtým uvedomuje, že zneužívanie nie je nikdy ospravedlniteľné a že majú právo o ňom hovoriť. Revolúcia #MeToo posunula konverzáciu o tom, aké rozšírené a vážne je rodovo podmienené násilie a obťažovanie a umožnila ženám aj preživším na celom svete prelomiť mlčanie nevídaným spôsobom."

Slovensko vychádza zo starej legislatívy

Slovensko, krajina, v ktorej sídlime, má stále zastaranú a neadekvátnu definíciu znásilnenia. Považuje čin za znásilnenie iba v prípade, ak došlo k násiliu a odporu zo strany obete. Neberie do úvahy absenciu slobodného súhlasu, ako to vyžaduje medzinárodné právo a štandardy. Ak teda na Slovensku dôjde k sexuálnemu styku bez súhlasu všetkých zúčastnených strán, nepovažuje sa to za znásilnenie. Ako to vnímate vy?

"Slovenský zákon vychádza zo starej právnej tradície, ktorá sa v 18. storočí nazývala “zákon najväčšieho odporu”. V praxi to znamenalo, že ak žena nekládla sexuálnemu útoku maximálny odpor, bolo to považované za súhlas. Ak nemohla dokázať, že bojovala proti útočníkovi zo všetkých svojich síl, ten bol oslobodený a ona obvinená z jeho činu, niekedy dokonca potrestaná alebo vylúčená zo spoločnosti. V tom čase nebolo znásilnenie chápané ako zločin voči samotnej žene, ale voči jej otcovi alebo manželovi, teda mužom, ktorí ju “vlastnili”.

Napriek meniacim sa postojom a zvyšujúcej sa rovnoprávnosti sa táto právna tradícia udržiavala v Európe až do moderných čias. Až v roku 2018 krajiny ako Island a Švédsko, ktoré patria medzi lídrov v oblasti rodovej rovnosti, zmenili svoje zákony tak, aby boli založené na súhlase namiesto odporu. Inými slovami, nie je prekvapujúce, že slovenské zákony stále vychádzajú zo starej legislatívy, ale modernizácia zákona o znásilnení je určite dôležitým cieľom. Každá sexuálna aktivita musí byť založená na súhlase, pretože ak nie je, ide o sexuálne násilie. Jednoduché a jasné."

Aké sú vaše ďalšie plány v blízkej budúcnosti?

"Ja sa nikdy nenudím, nakoľko vychovávam tri deti, píšem ďalšiu knihu, vediem medzinárodnú organizáciu a momentálne som na prednáškovom turné o tom, ako bojovať proti násiliu v digitálnom priestore. Priznávam, že ma znepokojuje nárast autoritárstva online aj offline, najmä teraz, keď Meta povolila od svojich zásad, týkajúcich sa nenávistných prejavov, aby vyhovela postojom Trumpovej administratívy voči ženám, migrantom a LGBTQ+ komunite.

Zároveň sa každé ráno prebúdzam s pocitom nesmiernej vďačnosti za to, že môžem žiť vo svete plnom krásy, chaosu, zmysluplných spojení a úžasných katastrof. Ako ľudia potrebujeme príbehy, aby sme lepšie pochopili sami seba, prehĺbili naše perspektívy a rástli. Rozprávanie príbehov je najvyššia forma ľudského spojenia a som pokorne vďačná, že som mohla pridať svoj príbeh k tým ostatným s nádejou, že dá iným ľuďom priestor nájsť vlastnú cestu k uzdraveniu, rastu a šťastiu."