Volajú má Haľka, predstaví sa Alžbeta Mižigárová. Haľka je meno, ktoré dostala po babke. Dnes ju tak volajú aj mimo rodiny, v práci a môžem ju tak volať aj ja. Spájame sa online, práve v čase, keď Haľke zomrela teta a v pozadí počúvam jej muža, ktorý ešte aj večer intenzívne telefonuje a rieši pracovné problémy. Oboch ich spája rovnaká práca. Tá občas nemá pracovnú dobu a nekončí sa odchodom od klientov.

Alžbeta Mižigárová pracuje ako asistentka podpory zdravia pre Zdravé regióny, čo je príspevková organizácia ministerstva zdravotníctva. Zameriavajú sa na podporu a vzdelávanie v oblasti zdravia a prístupu k zdravotnej starostlivosti. Jej zamestnanci pracujú v rómskych komunitách priamo v miestach, z ktorých sami pochádzajú, resp. kde žijú. Jej príbeh je jedným z devätnástich, ktoré nájdete v knihe Celkom (ne)obyčajné veci izolovanej doby. 

Haľka pomáha rómskym ženám s gynekológou

Ako presne vyzerá práca asistentky podpory zdravia? Je rozdiel v tom, či sa pýtame dnes, alebo by sme sa pýtali pred rokom. „Robím osvetu v oblasti osobnej hygieny, pozývam na očkovania a preventívne prehliadky. Ja a kolegovia dávame pozor na svojich klientov, meriame im napr. tlak, vysvetľujeme, aby nemali strach z lekárov, chorôb.... Dávam im istotu,“ vysvetľuje Haľka.

Často im však pomáha prekonávať rečovú, ale aj inú bariéru. Ženy sa napríklad boja ísť ku gynekológovi. „Ja vlastne podporujem ženy v tom, aby išli na gynekologickú prehliadku, napriek tomu, že ich muži žiarlia. Ale je to od prípadu k prípadu. Mala som klientku, ktorá nebola na prehliadke desať rokov. Chlap bol odmeraný, ale tým, že som k nim často chodila, nakoniec jej muž povedal, aby na prehliadku išla. Ale musela som ísť s ňou. Aj na vyšetrenie. A zachránila som jej život, lebo jej našli na maternici nádor,“ opisuje Haľka. 

Haľka sa stará o Spišské Vlachy a časť Dobrá Vôľa. Robí to už päť rok. Predtým opatrovala mamku. Keď ju oslovil primátor, či by nechcela pracovať pre Zdravé regióny, povedala áno. Cez kamarátku, ktorá robila v tejto oblasti dobrovoľníčku vedela, čo bude jej práca obnášať. Navyše, starala sa o mamu, tak prakticky len pokračovala v tom, čo už vedela.

„V Žehre som vyrastala, potom som prešla o kilometer ďalej do druhej dediny, domovom sa mi stala práve Dobrá Vôľa, tam som žila 10 rokov a teraz žijem v Spišskom Hrhove.“ 

Haľka pri vstupe do Žehry. Foto - archív A.M.

„Každá asistentka má svoju lokalitu. Resp. keď je lokalita väčšia, má viac asistentov. Ja mám menšiu. Ráno idem k lekárovi vybavovať recepty, prípadne ich aj vyberiem. Potom je osveta, meranie tlaku, očkovanie – niekedy aj 150 detí,“ opisuje Haľka svoj pracovný pred-covidový deň. Na starosti má 300 ľudí. A rozsah jej práce je široký. Od toho, že im pripomenie očkovanie, či zmerá teplotu.

Haľka a jej neobyčajný príbeh izolovanej doby

Do rozhovoru sa nám zamiešal aj Haľkin partner Peter Molek a dozvedeli sme sa tak viac o živote ľudí, ktorí robia pre Zdravé regióny. Po pracovnej dobe riešia HIV pozitívnu pacientku, ktorá nechce ísť na vyšetrenie a je v 7. mesiaci tehotenstva. Sú pre ňu poslednou inštanciou. 

V Žehre Haľka nežije už 10 rokov, ale má tam najbližších a pomáhala aj počas pandémie. Jej uzavretie veľmi prežívala. „Brala som to veľmi zle. Ráno o šiestej mi volala švagriná, ktorá je tiež asistentkou a teda mojou kolegyňou, že Haľko, Haľko uzavretí sme. Ja som tomu nemohla uveriť. Hneď som tam bežala a keď som videla tie betónové panely, bola som hotová. A najhoršie bolo, že aj moja osada, o ktorú sa starám bola uzavretá so Žehrou. Ľudia nechápali. Nevedeli, kedy a kto tam dal tie panely....všetci boli v šoku,“ opisuje Haľka situáciu spred roka.

Haľka najskôr nemohla vstupovať do osady. Kolegyňa teda zozbierala recepty, kartičky poistenca a vybavovala, čo bolo treba. Potom sa však dostala do tímu a spolupracovala s Andrejom Belákom, expertom na zdravie Rómov, pracuje aj pre Organizáciu Zdravé regióny, s vojačkou Ivanou Krivošovou a Petrom Jendrálom z Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity.

Chodili po osade a oznamovali pozitívnym, čo majú robiť. Upokojovali emócie, vysvetľovali, dávali ľuďom najavo, že v tom nie sú sami. 

Haľka s tímom idú za klientmi. „Okuliare, štít, oblek a v Žehre ma vždy spoznali. Ako je to možné?  Na tom sme sa vždy bavili v tíme, ako ma môžu spoznať," hovorí Alžbeta Mižigárová.   Foto - archív A.M.

 

„Bolo treba dohovárať a boli aj náročné momenty. Veľmi som prežívala aj to, keď som vlastnej sestre oznamovala, že je pozitívna a nič viac som nemohla. Len jej to povedať, dať inštrukcie a odísť. Keď som išla cestou domov, videla som otca. On ma spoznal aj v tom overale. A to mnou pohlo. Rodičia sa snažili, pracovali, vychovali z nás slušných Rómov a ja za ním nemôžem ísť, nemôžem sa k nemu priblížiť, ani sa ho spýtať ako sa má. Pamätám si, ako som dala hlavu dole a povedala mu – dobre sa mám a išla som ďalej a bála som sa, že ho vidím naposledy.“

Aj takto opisuje Haľka svoje zážitky a príbeh z karantény. Je jedným z devätnástich, ktorý si môžete prečítať v novej knihe Celkom (ne)obyčajné veci izolovanej doby.

Z uzavretia do karantény

Potom, čo osadu otvorili, bolo vytvorené karanténne mestečko. Do neho chodila aj s kolegyňou každý deň. Tam sa starali o takmer stovku ľudí. V tom Haľka vidí východisko z problémov.

„Dať na jedno miesto ľudí pozitívnych s ich kontaktmi a nemusí trpieť celá osada, ktorá Covid nemá,“ hovorí Haľka. V karanténnom mestečku si Haľka získala aj pani, ktorá bola psychicky na dne.

„Dva mesiace zatvorená v Žehre, potom v karanténnom mestečku, nedostala sa k lekárovi, nedostala injekciu. Bola v strašnom stave – nie covidovom, ale psychickom, taká bola vyčerpaná, že sa nedokázala sama najesť. Ja som ju musela kŕmiť,“ opisuje Haľka prácu so svojimi klientmi. 

Haľka pomáha klientke. Foto - archív A.M.

Na návštevy nechodíme

Za malé víťazstvo považuje aj to, že svoju lokalitu, ktorá susedila so Žehrou a kde je asistentkou podpory zdravia, otvorili s Andrejom Belákom za osem dní. Uzavreli ich spolu so Žehrou, aj keď tam nikto nebol pozitívny.

„Ja som sekera. Moji klienti sú vycvičení. Brat sestru nepustí do domu. Lebo tak ich to učím. Tým ti prejavujem to, že sa o teba bojím, aby si neochorel. Teta mi zomrela na covid a mohla žiť ešte ďalších desať rokov. Rómom stále hovorím, že treba dodržiavať opatrenia. V mojej lokalite, v mojej rodine na návštevy nechodíme. Ani ku bráne ma nepustia a za to som im vďačná.“

Po roku Haľka cíti zmenu nastavenia aj medzi svojimi zverencami. „Je to iné. Ľudia, tým že boli raz uzavretí sú odmeranejší. Majú stres, že by sa to mohlo zopakovať. Človek viac premýšľa nad svojim zdravým, nie je taký uvoľnený, musím viac chrániť svojich klientov,“ odpovedá Haľka na otázku, čo sa zmenilo v jej živote za posledný rok.

Dnes patrí medzi prvých zaočkovaných. „Ľudia počúvajú rôzne nepravdivé informácie. Aj Rómovia sa boja, ale tým, že vidia mňa a že mi nič z očkovania nie je, pozerajú sa na to inak. Už to berú tak, že očkovanie je oslobodením pred uzavretím. Že je to otvorenie sa voči svetu. Ale, samozrejme, je to tak ako všade – sú ľudia, ktorí sa chcú očkovať, aj takí čo nie,“ vysvetľuje Haľka a dodáva: „Ja som už covid prekonala a musela som počkať určitú dobu, ale chcela som sa dať očkovať. To, čo vidím a čo sa deje na svete, ma v tom len utvrdzuje. Nemala som nad čím rozmýšľať.“

No a čo má rada na svojej práci? „Asi to, keď vidím tie ich oči. Vidím v nich, ako mi dôverujú. Veria mi.“

Haľka svoj príbeh vyrozprávala v knihe Celkom (ne)obyčajné veci izolovanej doby. Týchto 19 príbehov z karantény je zbierkou výpovedí o tom, ako sa rôzne osobnosti vyrovnávali s minuloročným jarným lockdownom. Euro z každej predanej knihy poputuje organizácií Post Bellum SK.

Časť rozhovoru s Alžbetou Mižigárovou a jej partnerom si môžete vypočuť aj v našom podcaste:

Podcast si môžete vypočuť aj vo svojom obľúbenom prehrávači (kliknite na ikonu):