Asociácia odborných pracovníkov sociálnych služieb zastupuje pracovníkov v zariadeniach sociálnych služieb, ale aj v domácej starostlivosti, tiež odborných pracovníkov, ktorí pracujú vo verejnom zdravotníctve. Akú časť z nich tvoria ženy?

“Ženy tvoria obrovskú časť! Mužov máme ako šafránu. Čo je veľká škoda. Priznám sa nepočítame to, ale tak na jedno väčšie zariadenie, kde pracuje 60 žien máme  6 mužov aj s údržbárom, vrátnikom a riaditeľom.”

Ako je dnes vnímané a hodnotené ich zamestnania/poslanie? Asi všetci vieme, že ich potrebujeme, ale aj to oceňujeme?

“Problém je ten, že všetky povolania v sociálnych službách počnúc manažérmi, sociálnymi pracovníkmi, opatrovateľkami či dokonca sestrami majú veľmi nízke spoločenské uznanie. Nielen klienti, ale aj ich rodinní príslušníci k odbornému personálu, ktorý pracuje pri lôžku, pristupujú ako k tým, ktorých si platia. Počujem to denne od zamestnancov. Mnohí klienti sú veľmi nároční, požadovační a nevďační. A nespôsobuje to ich diagnóza. Rodinní príslušníci, ktorí nezvládali starostlivosť o svojich blízkych sa snažia svoj pocit hanby a viny presunúť na personál. Psychológia to pozná a my si to aj uvedomujeme, ale aj tak to zakaždým zabolí.”

Máte aj pozitívne príklady?

“Určite nie všetci sú nevďační a požadovační. Máme aj nádherné príklady a príbehy láskavosti, podpory, solidarity aj štedrosti a vďačnosti, ale je ich menej. Roky sa snažím zistiť, čím to je. Chýbajú nám babičky Boženy Nemcovej, ale aj veľké osobnosti, ktoré by boli príkladom. Dnes sa nenosí obetavosť, ale marketing obetavosti a štedrosti. Službu buď treba dobre predať, ak máme kupujúceho alebo si zvyknúť, že je to rozhodnutie slúžiť. Slúžiš, teda si zaslúžiš nejakú výslužku. Kým sa to netýka nás samých, mojich rodičov, alebo môjho dieťaťa, potom sa nedívam týmto smerom. Asi takto uvažujú občania Slovenska.”

 

Klientky Domova seniorov Lamač. Foto - Domov seniorov Lamač

Ako môžeme zmeniť nastavenie ľudí?

“Problematike sociálnych služieb sa venujem od roku 1998 a za tie roky som sa naučila, že sa stále viac a viac odvraciame od ľudí, ktorí sú iní, ktorým niečo chýba alebo, ktorí nie sú ničím užitoční. Nechceme s nimi mať nič spoločné, pretože sa bojíme, že sa to môže stať aj nám alebo naším blízkym. Je to fáza popierania. Kým osobne neprijmeme starobu, chorobu aj postihnutie ako časť života, nepodarí sa žiadnej spoločnosti pozdvihnúť hodnotu pracovníkov v sociálnych službách. My, zdraví občania, musíme do svojho osobného priestoru pustiť najskôr myšlienku, že existujú ľudia, ktorí denne vykonávajú ťažkú fyzickú aj psychickú prácu vo veľmi zlých pracovných podmienkach a potom sa zamyslieť ako im pomôcť. Politici zmenia všetko, do čoho ich občania pritlačia. My občania máme tlačiť na politikov, nestačí tlieskať na balkónoch. My sa musíme postaviť za pracovníkov sociálnych služieb, lebo oni sú tu pre nás.”

Od vypuknutia pandémie COVID-19 patria seniori a seniorky k najrizikovejším skupinám. Ako to ovplyvnilo prácu pracovníkov sociálnych služieb?

“Už od 3.marca pripravujeme a realizujeme opatrenia, aby sme zamedzili šíreniu pandémie.  Denne skypujeme, mailujeme, telefonujeme s členmi interných krízových tímov krížom cez celé Slovensko a operatívne nastavujeme ďalšie opatrenia podľa vyhlásení Krízového štábu, ale aj aktuálnej situácie v zariadeniach. Priznám sa, že som veľmi potešená z fyzického nasadenia pracovníkov, ich obetavosti, ale aj kreativity. Čoho sa bojím je psychické vyčerpanie, ktoré začíname pociťovať práve v týchto dňoch. Pracovníci v sociálnych službách sa cítia opustení.

Keď som dnes písala ministrovi práce sociálnych vecí a rodiny a ministrovi zdravotníctva, tak som to prirovnala k ceste izraelského národa z Egypta. Všetci zamestnanci vedia, že ich pracovné nasadenie je správne, že z Egypta bolo treba odísť. Ale ísť neznámou púšťou, na ktorej niet potrebnej potravy a vody (nie sú dezinfekčné prostriedky, rúška, ochranné odevy, odborné postupy, kompenzačné a zdravotnícke pomôcky, nemáme dostatok personálu, zodpovedné úrady nedvíhajú telefóny...), si vyžiadava statočnosť, veľa síl, trpezlivosť, toleranciu, múdrosť, vzájomnú empatiu, zdieľanie emócii pozitívnych aj negatívnych a predovšetkým zodpovednosť. Ešte sme nič nevyhrali, ani keď krivka bude na vrchole a začne padať.

Naši klienti v sociálnych službách v zariadeniach, ale aj doma budú ohrozovaní denne a keď sa poľaví v opatreniach, veľmi rýchlo sa môžeme dostať do situácie podobnej, v akej sú naši kolegovia v zahraničí. Preto vyzývam vládu, aby začali robiť konkrétne opatrenia pre našu skupinu.”

 Pracovníčky Domu seniorov Lamač šijú rúška.  Foto - Domov seniorov Lamač

Mali ste aj prípady, že sa sociálni pracovníci či pracovníčky zľakli a nechceli počas pandémie vykonávať svoju prácu?

“Áno, a takýchto prípadov, žiaľ nie je málo. V začiatkoch, keď sa dalo ešte cestovať, tak niektoré opatrovateľky si len tak odbehli za hranice, aby boli dva týždne v karanténe. Niektorí sociálni pracovníci to nezvládli emočne a dali sa vypísať. Mnohí sa počas stretnutia krízového tímu rozplakali. Po udalosti v Pezinku niektorí neprišli do práce. Mimoriadna situácia, alebo núdzový stav, je skoro ako vojnový stav. Pri všetkých ide o život. Po skončení tejto situácie budeme musieť vyhodnotiť aj správanie a postoje zamestnancov. Každý človek zareaguje inak. A to na základe svojich skúsenosti, pripravenosti, odbornej spôsobilosti aj fyzickej a psychickej zdatnosti. Neodsudzujem nikoho. Je lepšie, ak sa slabosť prejaví mimo mimoriadnej udalosti, pretože kolega sa musí spoľahnúť na druhého kolegu. Klient musí zostať v bezpečí. Dnes vieme, že globalizácia nám bude prinášať nové situácie, na ktoré budú musieť zareagovať aj odborné a vysoké školy, aby lepšie pripravili svojich absolventov.“

Aké problémy okolo seniorov riešite posledné týždne? Na facebooku bolo aj upozornenie na možné kriminálne činy...

“Keď spoznáte troška gerontológiu a vývinovú psychológiu, prestanete sa diviť tomu, že seniori sú tak dôverčiví alebo málo obozretní. Je to preto, že všetko sa u nich spomaľuje. Vnímavosť, ako aj vedomie nie je také pozorné a skutočne sú seniori, ktorí žijú sami oveľa ohrozenejší, ako tí, ktorí žijú v zariadeniach sociálnych služieb alebo v zahraničí v obľúbených viacgeneračných alebo seniorských spoločenstvách, kde sú chránení zamestnancami alebo svojou komunitou. Preto je dôležité, aby média upozorňovali na číhajúce zlo a susedské a obecné spoločenstvá dohliadali na bezpečnosť seniorov, ktorí žijú sami.”

Seniori nakupujú v supermarkete v meste Sečovce

Seniori a seniorky majú vyhradené časy na nákupy, stále sú vyzývaní, aby boli doma, nestretávali sa s vnúčatami. Ako hodnotíte tieto opatrenia? Aký psychický vplyv to má na starých ľudí?

“Sú to úplne správne opatrenia. Problém je len v tom, že mnohí seniori nevnímajú ohrozenie, ale ani samotnú realitu, ktorá sa okolo nich deje. Preto dochádza k situáciám, v ktorých vznikajú generačné konflikty napríklad mamičiek, ktoré by si potrebovali nakúpiť skôr, lebo potom sa učia s deťmi, alebo mladých ľudí, ktorí nechápu prečo sa ten dedko tu motá.  Osobne si myslím, že všetci sa z tejto situácie učíme a je potrebné citlivo vnímať potreby a požiadavky všetkých a vyhodnotiť ich do budúcnosti. Opatrenia vieme zmeniť. Ale nepáčia sa mi agresívne slovné aj telesné útoky.

Čo sa týka nestretávania sa s vnúčatami, podľa mňa tu vznikla veľmi silná citová skúsenosť až medzi tromi generáciami. Nielen medzi vnúčatami, ale aj deťmi a rodičmi. Riaditelia nám hovorili, že len čo zakázali návštevy v zariadeniach, spustili sa telefonáty, že oni chcú mamku, otca, vidieť, počuť. Dovtedy nič alebo len málo. Podobne aj s vnúčatami. Nezaškodí nikomu pocítiť vo vlastnom srdci, že vám niekto začína chýbať alebo, že ho môžete stratiť. Táto skúsenosť nás všetkých môže zmeniť. Aj tých malých drobcov, ktorí boli zvyknutí na starkú a starkého.

Dnes má moja mama 75 rokov. Je odo mňa 450 km. Takže budeme skypovať a kvety prinesie kuriér (našťastie). Dnes viac, ako inokedy pociťujem radosť, že mám oboch rodičov. Sú mi užitoční tým, že sú. Pri tejto príležitosti chcem upozorniť na to, že ešte máme pred sebou dlhú cestu obmedzení a opatrení, ktorá bude trvať, kým sa k nám nedostane očkovacia látka.”

🛒

Ako a kedy ste sa dozvedeli o situácii v DSS v Pezinku? Prekvapil Vás taký masový počet nakazených?

“Dozvedela som sa to z médii. Prekvapenie bolo veľmi veľké. Hlavne preto, že som 40 dní bola svedkom úžasnej starostlivosti pracovníkov, s ktorými som bola v kontakte. Každú noc ma síce prenasledovali sny o hrôzach zo Španielska, Talianska a Anglicka, ale nejako som verila, že u nás to zvládneme. Či sa tomu dalo predísť by som Vám povedala po audite na mieste. Ale z tých informácii, ktoré boli medializované, som ako prvú myšlienku vyslovila v sebe a potom aj nahlas, že tam došlo k veľkému zlyhaniu. Prečo? Lebo klienti prejavovali príznaky ochorenia. K základným opatreniam musí patriť sledovanie príznakov respiračných ochorení, následne okamžitá izolácia, opatrovanie s ochrannými pomôckami a žiadosť na testovanie. Takto postupujeme v iných zariadeniach.

Poznáme ale už prípad z Nemecka, kde sa zo 69 klientov nakazilo 53 a zo 60 zamestnancov 19. Počíta sa s ďalšími pozitívnymi, ale pozor klienti nevykazovali žiadne príznaky. Preto si dovolím tvrdiť, že zákernosť tohto vírusu ešte nepoznáme a preto sa musíme pripraviť ešte lepšie.”

 

Domov sociálnych služieb v Pezinku, ktorý je v karanténe. Foto TASR - Michal Svítok

 

Kde vidíte zlyhanie - v systéme alebo u jednotlivcov?

“Zlyhanie vidím v tom, že vláda nespolupracuje s odborníkmi zo sociálnych služieb. Na ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny ich nenájdete a preto aj doterajšie metodické usmernenia boli chaotické, nekoncepčné a dovolím si tvrdiť, že niektoré z nich aj nesprávne. Preto sme museli cez média tlačiť na novú vládu, aby prijali návrhy opatrení, ktoré prišli priamo z terénu.”

Premiér Igor Matovič chcel cez facebook riešiť trest pre sociálneho pracovníka (pracovníčku), ktorá prišla nakazená do DSS v Pezinku. Neskôr vyjadrenie korigoval s tým, že nákaza nepochádza od opatrovateľky. Ako na Vás pôsobí takáta forma komunikácie?

“Pre mňa ako prezidentku Asociácie odborných pracovníkov sociálnych služieb je veľmi dôležité, aby som chránila meno, postavenie pracovníkov až do času, kým sa nepreukáže vina alebo nevina. A aj keby sa preukázalo zlyhanie, správne je vyhodnotiť situáciu a podmienky, za ktorých došlo k zlyhaniu. Dvadsať rokov som audítorkou kvality v sociálnych službách. Krízovému riadeniu v sociálnych službách sa venujem od roku 2011.

Od roku 2008 začíname hovoriť, že máme nebezpečné sociálne služby predovšetkým kvôli zlému zákonu o sociálnych službách, nesystémovým rozhodnutiam vlády, neodborným metodikám a konceptom národných projektov, čo podľa nás spôsobovalo aj to, že sme stále viac a viac prichádzali o personál. Pri koronavíruse nejde o vinu a nevinu, ale o zodpovedné a nezodpovedné správanie. Asi nám nestačili obrázky zo zahraničia, musíme ich mať vlastné, aby sme pochopili, že neviditeľný vírus tu je a ohrozuje nás.”

Poškodilo to meno sociálnych pracovníkov - pracovníčok?

“Nemyslím si, že situácia v Pezinku by mohla poškodiť meno sociálnych pracovníkov. Sociálni pracovníci v období koronavírusu nie sú v prvej ani v druhej línii. V prvej sú štatutári, ktorí riadia krízové tímy, v druhej línii sú sestry a opatrovateľky, až potom je zvyšný personál, kde patria sociálni pracovníci, ktorí pomáhajú zvládať situáciu. Pezinok sa skôr stáva upozornením pre nás všetkých, že zodpovednosť padá na všetky zúčastnené osoby. V tomto prípade aj na zriaďovateľa, aj na politikov, aj samotných klientov a pracovníkov. Týmto chcem vyzvať klientov, ktorí sú psychicky zdraví, aby nám pomáhali.”

Akú najhoršiu a akú najlepšiu správu ste zatiaľ dostali počas pandémie koronavírusu?

“Najhoršie správy prichádzajú zo zahraničia. A  najlepšie správy mi chodia každý deň zo zariadení, keď mi zvestujú, že je u nich zatiaľ všetko v poriadku a keď sa hlásia ľudia dobrej vôle, ktorí nám chcú pomáhať.”

Rozbieha sa projekt Hodina pre seniora. O čo ide a ako túto pomoc hodnotíte?

“Keď ma oslovila pani Hanka Koblišková z Mojej agentúry s otázkou, ako by vedeli pomôcť známe osobnosti a herci seniorom v tejto ťažkej situácii, hneď mi napadla myšlienka, že potrebujeme prelomiť riziko sociálnej izolácie. Psychická záťaž zo sociálnej izolácie môže viesť k frustrácii, k smútku, depresiám, dokonca aj k samovraždám. Seniori teraz majú ešte viac času ako doteraz. Preto sme sa rozhodli im z času ukradnúť a v pravidelnom režime pondelok a vo štvrtok si ich od 15. do 16. hodiny telefonicky prevezmú dobrovoľníci.

Cez projekt Hodina pre seniora sa budú rozprávať so seniormi, ktorí sú izolovaní v zariadeniach sociálnych služieb. Keď sa budú škôlky, školy, fabriky otvárať, pre nás budú naďalej platiť veľké obmedzenia. Preto vidím v tomto projekte veľké a požehnané svetlo, ktoré nechá vyrásť nové kamarátstva prostredníctvom ľudského slová. Pre mňa je ešte tajomstvom, kto sa už prihlásil. Teším sa z každého. A ďakujem.”