|
V nedeľu sme prechádzali obchodným centrom s mojou sestrou a zastavil nás pán bez respirátora. Mal oblečenú sivú teplákovú súpravu, vyzeral, že má okolo 45 rokov. Najprv sa javilo, že sa chce niečo spýtať, keď nás zastavil. Rýchlo sa ukázalo, že si chcel zabliakať a začal na nás hulákať, že máme na sebe náhubky (rozumej respirátory), a že vedľa v kaviarni ľudia sedia bez nich a pijú kávu.
Liberáli a Martausová
Ja som mu na to povedala, že nech sa stará o seba, a neobťažuje druhých ľudí, a on vrieskal ďalej, že kvôli ľuďom, ktorí nosia respirátory, tu máme ešte stále opatrenia. Ešte sme na seba chvíľku kričali, keď sa vzdialil a začal kričať na niekoho ďalšieho v poradí. Proste, pán sa normálne prišiel pohádať s každým, koho stretol v respirátore.
Súbežne s tým sa na Facebooku rozpútala diskusia o správaní sa a hejtovaní na sociálnych sieťach medzi konzervatívcami a liberálmi. Liberáli totiž dosť nevyberaným jazykom na twitteri kritizovali Simu Martausovú (Magušinová - poz.red) za jej tvorbu. Jej pesničky sa mi nepáčia, ale som zástancom kultivovania dokonca aj takého priestoru ako sú sociálne siete, a myslím, že to prehnali.
A tak som sa ocitla v diskusii, kde som vlastne dala za pravdu konzervatívcom, a netrvalo ani 10 minút, a bola som zodpovedná za všetko liberálne zlo sveta. Zakončili sme to fantastickou poznámkou od chlapca, ktorý ma evidentne pozná ešte z detstva, že dostávame sorosovské novinárske ceny, a keď sa zmení režim, bude to priťažujúca okolnosť. A neprišlo mu to ako vyhrážanie sa.
Facebook v bežnom živote
Tieto dve zdanlivo nesúvisiace epizódy z nedele spolu však súvisia. Kým jeden ťuká do klávesnice a považuje sa za intelektuála, ktorý mi naložil, druhý to preniesol do skutočného života. Facebook sa nám momentálne začal diať v reálnom živote a je to veľmi nebezpečné. Kým doteraz sme si nadávali za klávesnicou, ale v obchode sa k sebe správali slušne, táto doba spôsobila, že to už neplatí.
Že ktokoľvek na vás môže začať bliakať a v poslednej dobe začínam mať reálnu obavu, že nabudúce mi niekto normálne jednu vrazí. Vďaka Bohu za tie respirátory, hovorím si. Aspoň ma drvivá väčšina ľudí nemá šancu spoznať.
Už som to písala minule - správame sa k sebe hrozne a korene tohto sú oveľa hlbšie ako pandémia. Nedodržujeme pravidlá, a keď nás na to niekto upozorní, ešte sa mu vysmejeme a zosmiešnime ho. Parkujeme na vozíčkaroch "len na chvíľu na blikačky" a blokujeme chodníky, lebo prišiel kuriér.
Opisujeme diplomovky, kradneme sáčky na hovienka pre psy, ktoré sú v stojane pre všetkých, lebo je nám ľúto dať dve eurá v obchode. A pritom sa bijeme do pŕs, že toto je zápas o slobodu, že tu je akýsi útlak, proti ktorému sa musíme postaviť. Najlepšie tak, že nabliakame na prvú chuderu predavačku, ktorá stojí za pokladňou jedenástu hodinu. To je predsa jasné, útlak sa vždy musí vybojovať v potravinách za pokladňou.
Mám taký návrh - čo keby sme sa tak aspoň na týždeň skúsili správať slušne? Len tak k sebe navzájom. Ja väčšinou tým predavačkám v obchodoch zaželám pekný deň, prehodím pár viet, a poviem, nech im to rýchlo ubehne. Nevrieskam ani na majiteľov drahých mercedesov, ktorý niekoľkokrát denne parkujú na našich rezidenčných miestach a slušne ich vždy požiadam, aby to preparkovali. A verte mi, stojí ma to veľa energie neexplodovať. Keď mám rozpísanú nahnevanú správu komukoľvek, idem sa prejsť, a vrátim sa k tomu o hodinu. Nie je to rocket science.
Musíme zlomiť tento bludný kruh agresivity, lebo doteraz sa dal vypnúť Facebook, lenže po novom to číha všade.
