Bianka Urbanovská (27) študovala udržateľný rozvoj na Kostarike, keď sa rozhodla prihlásiť na kurz sebaobrany. Pre neustále vypiskovanie a trúbenie áut na ulici sa prestala cítiť bezpečne.

Kurz Bianku pohltil tak, že sa tomu rozhodla venovať naďalej a stala sa prvou inštruktorkou povzbudzujúcej sebaobrany na Slovensku. V kurzoch ZA SEBA učí ženy aj deti, ako si vymedziť hranice, povedať “nie” či ako reagovať v nepríjemnej situácii.

Na Slovensko si ako prvá priniesla techniky povzbudzujúcej sebaobrany pre ženy. V čom je táto sebaobrana iná?

“Povzbudzujúca sebaobrana sa zakladá na piatich princípoch. Sú to mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj. “Mysli” znamená, ako sa cítime a čo nám hovorí intuícia. Ide o to, aby sme si uvedomili vlastné hranice a vnímali všetkými zmyslami. “Zakrič” hovorí, ako využiť hlas na sebaobranu. Napríklad, nebáť sa ozvať alebo privolať pomoc. Krik dokáže páchateľa vystrašiť a prilákať pozornosť, svedkovia sú pre páchateľa nevýhodou. Už len tým, že sa ozveme, nie sme pre páchateľa ľahký terč.

Potom nasleduje princíp “odíď”. Ak v nepríjemnej situácii nemusíme byť, tak v nej nebuďme. Pokiaľ ale ide o útek ako taký, nie každý je schopný utekať, napríklad, ak ide o staršiu ženu alebo mamičku s dieťaťom. Ak máme na výber medzi fyzickým útekom a vyriešením situácie na mieste, odporúča sa zostať, keďže nikdy nevieme, či zvládneme utiecť, najmä ak je dotyčný blízko. Tak isto, aj keď ženu niekto prenasleduje, neodporúča sa začať utekať z rovnakých dôvodov.”

Návodov, ako by sa žena mala správať, keď ide večer po ulici, je veľa. Napríklad sa ženám radí, aby boli počas cesty domov na telefóne s priateľom. Je to dobrá rada?

“Závisí to od situácie, ale určite by nemali s nikým telefonovať. Človek na telefóne páchateľa neodplaší a nemá ako pomôcť. Ak má žena telefón pri uchu, je dokonalý cieľ. Nevníma okolie tak, ako by potrebovala. Jednu ruku má blokovanú a nemôže ju použiť v prípade potreby. Páchateľovi je úplne jedno, s kým sa rozpráva. Ako jej pomôže priateľ, ktorý je na druhej strane mesta? Namiesto rozprávania treba byť ostražitá.”

Sebaobrana: Údery musia byť rýchle a prudké

Heslo “bojuj” je štvrtým princípom povzbudzujúcej sebaobrany. Vychádzajú techniky, ktoré učíš, aj z bojových športov?

“Takmer všetky naše zakladateľky učia aj bojové športy ako judo, krav maga, karate alebo box. Jedným zo základných pilierov povzbudzujúcej sebaobrany  je aj prvá zlatá medailistka  v taekwondo za USA Arlene Limas. My učíme funkčnú a jednoduchú sebaobranu, keď nemusíme nad technikami v danej situácii premýšľať. Keď je žena v priamom fyzickom ohrození a je to možné, je dôležité využiť moment prekvapenia. Pohyby musia byť rýchle, prudké a explozívne. Preto na hodinách učíme úplne jednoduché techniky, ktoré vie žena využiť, keď treba a nemusí ich trénovať mesiace.”

Prečo je zdieľanie dôležitou súčasťou sebaobrany?

“Zdieľaj znamená vyhľadať pomoc a zdôveriť sa so svojou skúsenosťou. Je náročné byť sama po tom, ako sa niečo nepríjemné stalo. Chceme cítiť, že na nás niekomu záleží a niekto nám pomôže. My odporúčame mať zoznam aspoň piatich ľudí, ktorým sa vieme zdôveriť. Minimálne dvaja by mali byť mimo rodiny, pretože nie vždy sa stretneme s normálnou reakciou a práve rodina môže mať úplne neprimeranú odpoveď.

Na prvej hodine kurzu ženy pomocou rôznych aktivít zisťujú, kde majú svoje hranice. FOTO - Archív Bianka Urbanovská

Väčšina ľudí, ktorí zažili násilie, cíti hanbu za to, čo sa im stalo práve preto, lebo žijeme v spoločnosti, ktorá hovorí, že dobrým dievčatám sa takéto veci nedejú. Potom sa ľudia často ani nesnažia vyhľadať pomoc. Zároveň 88 percent preživších páchateľa pozná, či už je to partner, kolega alebo učiteľ. Toto sú ľudia, ktorí sú dlhodobo v našom živote, takéto situácie ovplyvňujú aj rodiny. Dokonca ani matky neprejavia vždy podporu, keď je páchateľom otčim alebo strýko.”

Majú ženy problém požiadať o pomoc?

“Nenazvala by som to problémom, skôr na to nie sú zvyknuté. Keď im niekto v živote veľakrát povie, že sú precitlivené a ich problémy sú irelevantné, lebo existujú oveľa horšie problémy, povedia si, že to tak asi je. Veľa z nich potom rieši problém až v kritickej fáze. Neznamená to, že už si nedokážu pomôcť, ale je pre ne náročnejšie začať si vymedzovať hranice.”

Dôležité je vedieť povedať NIE

V kurzoch ZA SEBA kladieš dôraz aj na to, aby sa ženy naučili povedať “nie”. Prečo má toľko žien problém reagovať jasným “nie” obťažovaniu?

“Celý život nám niekto hovorí, aby sme nerobili problémy, boli ticho, ignorovali situáciu. Veľa žien sa tak bojí v nepríjemnej situácii ozvať, najmä ak je páchateľom muž. Boja sa, že im nejak ublíži. Komunikácia je dôležitá. Z výskumov vyplýva, že by mala byť čo najjasnejšia a najjednoduchšia. Ja používam skratku OPPO, čo znamená opis situácie, pocit, príkaz, opakovanie. Najprv na rovinu konfrontujeme druhého človeka, povieme mu, ak sa nám niečo nepáči. Napríklad, že stojí príliš blízko. Vyjadríme svoje pocity a potom prichádza príkaz, keď mu povieme, aby dal ruku preč. Ak to nefunguje na prvýkrát, tak to celé opakujeme.”

To, ako zareaguje naše telo v nepríjemnej situácii, ale niekedy nevieme ovplyvniť. Čo robiť, keď napriek technikám, ktoré sa naučíme, telo zrazu zamrzne?

“Samozrejme, paralýza môže nastať. Jedna vec je, čo máme pripravené a čo sa naučíme, druhá vec je, ako to naše telo vyhodnotí. Vtedy ženy učíme, že môžu nahlas povedať “hej!” alebo “čo sa deje?”. Tak donútime náš mozog začať premýšľať nad tým, čo sa deje. No už len tým, že poznáme viacero spôsobov, čo robiť v nepríjemnej situácii, začíname vnímať, aké máme možnosti, keď vidíme potenciálne nebezpečného prichádzať. Napríklad vytiahneme ruky z vreciek, aby sme ich mali pripravené alebo si v duchu začneme prehrávať nejakú frázu, ktorú môžeme použiť.”

Ak je teda žena lepšie pripravená na situáciu, je v relatívne väčšom pokoji?

“Áno a dáva to zmysel. Dobrou metaforou na to je plávanie. Vieme, že vo vode môžeme dostať kŕč, sú tam vlny, prúdy, žraloky. Ak vieme plávať, nie sme v takom strese, neobávame sa každej veľkej vlny, lebo vieme, že naše telo ju dokáže prekonať.”

Obťažovanie v práci, u lekára, v autoškole

Ako prebieha klasická hodina na kurze povzbudzujúcej sebaobrany?

“Máme stanovené osnovy aj zoznam aktivít, ktoré si ja prispôsobím podľa toho, čo moje žiačky potrebujú a chcú. Prvá hodina je ale takmer vždy taká istá. Najprv sa snažíme zistiť, kde vlastne sú naše hranice. Na to používame veľa aktivít, napríklad hranie rolí alebo obruče, ktoré reprezentujú hranice. Často vidím, že ženy sú počas hodín tak sústredené na úlohy, ktoré majú robiť a ani im nenapadne, že môžu požiadať niekoho druhého o pomoc.

Toto platí aj v živote. Je dôležité vedieť, že máme viacero možností. Zároveň na hodinách prízvukujem, že kurz má len šesť týždňov. Ja im dám počas neho nástroje, ako jednotlivé situácie zvládať a vyskúšame si rôzne scenáre, ale treba to trénovať v praxi. Po kurze dostávam spätnú väzbu aj od mladých báb. Niekto ich obťažoval, no ony necítili strach, dokázali sa tomu postaviť. Napríklad, keď má frajer ich kamarátky nejaké narážky alebo sú u doktora, ktorý chce vidieť iné časti ich tela, než je potrebné.”

To sa stáva často?

“No jasné. Napríklad sa stáva, že doktor chce vidieť ich prsia, keď vyšetruje úplne inú časť tela a podobne. S tým sa stretlo veľa dievčat a žien. Bežné sú aj skúsenosti z autoškoly alebo z práce so šéfom. V práci je často aj veľa agresívnych nadriadených, kolegýň, či klientov a tiež si treba vymedziť hranice.”

Okrem kurzov pre ženy učíš sebaobranu aj deti. V čom sa líši povzbudzujúca sebaobrana pre tínedžerov a pre dospelých?

“Ja mám väčšiu skúsenosť so ženami, s deťmi som zatiaľ absolvovala pilotné programy a menšie workshopy. Napríklad som cez víkendy pracovala so skupinou detí, čo mali okolo dvanásť rokov. Tie sa najviac stretávali s tým, že ich v škole učiteľky chytali stále za rameno alebo mali spolužiaci narážky. Skôr sme riešili šikanu. Ale mali sme aj prípady, keď ich prenasledovali vonku autá.

Povzbudzujúca sebaobrana je založená na piatich princípoch. Sú to mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj. FOTO - Archív Bianka Urbanovská

Minulý týždeň sme skončili 6-týždňový kurz s teenagerkami a ich potreby boli opäť iné. Ako odmietnuť rôzne ponuky, ako riešiť hranice medzi kamarátkami. Tiež sme s kolegyňou z Česka učili víkendový kurz pre matky s dcérami a robili sme aj workshop na jednom bratislavskom gymnáziu. Deti majú celkom iné vnímanie situácie a sú často odkázané na pomoc dospelých, preto zdôrazňujem zásadu ZDIEĽAJ. Dôležitá je informovanosť a spolupráca rodičov.”

Násilie zažívajú aj muži

Rozprávali sme sa o vymedzení si hraníc. Pri tomto bode sa často stretávame s názormi, že napríklad popiskovanie alebo plesnutie po zadku by žena mala vnímať ako kompliment. Čo si o tomto tvrdení myslíš?

“Ak sa mne páči, čo mi niekto povie, je to kompliment. Keď sa mi to nepáči, mám právo ozvať sa a druhý človek by to mal rešpektovať. Napríklad, ak mi niekto povie, že veľmi dobre vyzerám, necítim sa znechutene. Povedať, že žena dobre vyzerá alebo má pekné šaty je rozdiel oproti tomu, keď poviete, že jej zadok je super a čo by ste s ním chceli robiť. Možno sa nájde žena, ktorej bude prekážať, keď jej poviete, ako dobre vyzerá. Ale minimálne bude takých žien menej, ako keď niekomu komentujete prsia. A, samozrejme, aj keby vo firme nastala situácia, že dvadsiatim ženám vyslovene neprekáža, ale naopak lichotí, že ich šéf plesne po zadku a je tam jedna, ktorej to prekáža, má právo povedať, že sa jej to nepáči. A šéf by to mal rešpektovať.”

Témy sexuálneho obťažovania pravidelne komunikuješ aj na Instagrame. Hovoríme dostatočne o sexuálnom obťažovaní?

“O sexuálnom obťažovaní hovoríme dosť, no ja celkom nesúhlasím s formou, akou sa o ňom hovorí. Samozrejme, nie je to pozitívna téma, ale mne sa zdá, že sa rieši veľmi negatívnou cestou. Tiež je dôležité povedať, že toto všetko sa deje aj mužom. Jeden zo štyroch mužov zažíva domáce násilie, o tejto téme sa skoro vôbec nerozpráva. A keď hovoríme o zneužívaní detí, 20 percent tvoria chlapci. Na chlapcoch je úplne iný tlak spoločnosti a aj oni zažívajú  násilie. Násilie je všade okolo nás a je dobré, že sa o ňom hovorí, no zároveň mám pocit, že nedávame ľuďom nádej. Je to celé veľmi depresívne. A pritom máme reálne štatistiky, podľa ktorých viac ako 85 percent žien prekazilo pokus o znásilnenie tým, že sa aktívne bránilo. Nemali by sme čakať desaťročia, kým sa spoločnosť zmení. Ja sa snažím ľudí povzbudzovať, ukázať im, že s tým môžu niečo spraviť, že sú pánmi a paniami svojho tela a že to dokážu zmeniť.”