Poslanci sa ale nechali zburcovať, niektorí vyšli von a rozdúchavali ešte viac vášne týchto ľudí. Iní celý deň v pléne počas rozpravy hovorili: "Choďte to povedať ľuďom vonku!". "Nevideli ste, čo národ hovorí vonku?". Lenže to národ nehovorí, hoci národ je, bohužiaľ, ticho.
Milan Lasica vedel Slovákom vždy nastaviť láskavé, no tvrdé zrkadlo. Humorom zotrel celý alkoholický národ Slovákov, absolútne presne vedel vystihnúť naše sedláctvo, malomeštiactvo a malosť. To všetko bez hejtu a hnevu. Vzácna vec.
Na konci dňa nebudeme rátať odrobené dni, ani žúrky. Kvalitu života na úplnom konci vážime kvalitnými vzťahmi.
Zažila to už každá žena, príde, prihovorí sa, povieš, že sorry kámo, nemáme záujem. Týpek sa osopil na moju kamošku, a utrúsil, že je frustrovaná ohrdnutá žena (pozdravujeme Maroša Kramára), ktorá je určite po rozchode.
Celkovo sme si na Slovensku zvykli diskutovať buď o nepodstatných veciach, alebo o zástupných témach. Chceme všetko hneď, rýchlo, najlepšie bez bolesti a práce. Chceme reformy školstva, zdravotníctva, ale hlavne, aby sa nás to nijako netýkalo.
Súbežne s tým som mala niekoľko rozhovorov s detskými psychologičkami. Jedna mi písala, že za posledný týždeň za ňou prišli tri žiačky s podozrením na poruchy prijímania potravy. Opakovane mi hovoria psychológovia na školách, že sociálne siete spôsobujú vážne problémy tejto generácii.
Nikomu v tejto krajine neprišlo čudné, že riaditeľka, ktorá má hájiť záujmy dievčaťa, ktoré jej bolo súdom zverené, ju namiesto toho posadilo do auta s niekým, kto ju mal znásilniť?
Každý, kto mal doma niekoho s vážnym duševným ochorením, vie, že hoci si o tom človek naštuduje všetko, čo je, prevalcuje ho to. Ak je váš blízky chorý, hneváte sa. Ste sklamaní. Potom pociťujete ľútosť a prelína sa to so zúrivosťou. A hoci viete, že je to choroba ako každá iná, je ťažké to obsiahnuť. Je ťažké nehnevať sa.
Nie, zväčša sa vám v živote nestane, že vás obvinia zo znásilnenia, zneužívania, nátlaku, či obťažovania a vymyslia si to. Tobôž nie viackrát, v rôznych časoch, rôzne osoby, ktoré sa navzájom nepoznajú. Šanca, že sa vám to stane, je asi taká veľká, ako to, že na vás padne meteorit, keď kráčate po ulici.
Človek pochopí, čo ho trápi a čo nemá spracované, až keď ustane hluk. Keď nescrolluje instagram a sociálne siete. Keď nenechá sám seba rušiť. Je smiešne, že na to prídeme až v časti sveta, kde nie je signál.
