|
Keď sa 18. marca 1854 v mestečku Bukol neďaleko Prahy narodila do rodiny Keckovcov malá Bohuslava, ženy v bielych plášťoch boli niečo nemysliteľné. V tom čase ľudí liečili výhradne muži. Nadaná dievčina však mala veľké šťastie. Jej otec, podnikateľ v stavebníctve, mal veľké pochopenie preto, čo chcela ona. Hoci jej vrstovníčky mali v živote jediný cieľ – dobre sa vydať, jej plány boli celkom iné. Chcela študovať.
Jej príbeh sa dostal medzi 50 českých a slovenských rebeliek v knihe Kvapky na kameni.
Bohuslava Kecková sa vzdelávala súkromne
Po tom ako dokončila vyššiu dievčenskú školu, túžila pokračovať ďalej. Presvedčila teda otca, aby jej zaplatil súkromné hodiny gymnaziálneho štúdia. Mala šťastie, že pochádzala zo zámožných pomerov a platiť učiteľov pre jej rodičov nebol problém. Tak sa stalo, že dosiahla požadovanú úroveň vedomostí a vďaka výnimke ju pripustili k maturite. Bolo to vtedy niečo nevídané – dievča zmaturovalo na gymnáziu. Stala sa tak prvou Češkou so stredoškolským vzdelaním. S tým sa však neuspokojila a chcela pokračovať ďalej, lenže na pražskú lekársku fakultu v tom čase študentky neprijímali. Jediná možnosť bol švajčiarsky Zürich. Jedine tam boli v tej dobe študentky akceptované.
Bohuslave sa podarilo dostať sa na medicínu, aj keď jej prítomnosť v auditóriu bola prekvapením aj pre profesorov. „Počas prvej anatomickej prednášky, keď nás – päť dám – sedelo medzi 60 študentmi , nemohla som sa ubrániť zvláštnemu pocitu akejsi úzkostlivosti a zarazenosti, očakávajúc ťaživé veci, ktoré by mali prísť,“ zapísala si. Ženy boli totiž v tej dobe považované za príliš krehké na to, aby zvládli náročné povolanie lekára.
Napriek všetkým prekážkam po štyroch rokoch štúdií si Bohuslava našla miesto asistentky profesora Edmunda Roseho na chirurgii a potom sa zaoberala vnútornými chorobami u profesora Huguenina. Dizertačnú prácu obhájila v auguste 1880 a jej témou boli rezy priedušnicou pri nádoroch na krku. Stala sa tak úplne prvou promovanou českou lekárkou. Zmena prišla až v roku 1900, keď konečne mohli medicínu v Prahe študovať aj ďalšie Češky.
Bohuslava Kecková. Foto - wikipedia.org
Bohuslava Kecková nemohla mať vlastnú ambulanciu
Hoci sa ambiciózna medička cítila dostatočne schopná samostatnej praxe, doma v Prahe si to nemysleli. Ak si chcela otvoriť ambulanciu, potrebovala nostrifikovať svoj diplom. V tom čase patrilo Česko pod Rakúsko-Uhorsku a Bohuslava obehala všetky možné úrady. Jej žiadosť sa dostala až pred súdny dvor vo Viedni, no bezúspešne. Sklamaná lekárka sa rozhodla, že si aspoň spraví kurz pôrodnej asistentky a pomáhala ženám pri pôrodoch.
Zlom nastal v roku 1892. V ďalekej Bosne a Hercegovine, ktorú v tom čase okupovalo Rakúsko-Uhorsko, hľadali štátneho lekára. Vtedajšiemu správcovi krajiny bolo úplne jedno, či to bude muž alebo žena. Nik sa tam nehrnul, plat nebol vysoký a robota náročná. Prvá skúsila šťastie Bohuslavina krajanka a bývalá spolužiačka z zürišskej fakulty Anna Bauerová, no po roku to vzdala. Kecková však nemala čo stratiť, veľmi túžila pomáhať ľuďom ako lekárka, tak sa dala na tento náročný boj. Bola na to ako zrodená. Práve Bauerová o nej hovorila, že je rázna. „Je to žena ako remeň, chodí ako granátnik,“ zapísala si.
Bohuslavine začiatky v Mostare neboli jednoduché. Žene v bielom plášti veril len málokto, avšak jej výhodou bol fakt, že moslimské ženy sa nechceli nechať vyšetrovať u muža. Aj napriek tomu bojovala s veľkými predsudkami a len postupne si získavala dôveru miestnych.
Veľkým zlomom bol prípad jednej z manželiek popredného cirkevného hodnostára Muftiho Aliho Efendiho Džabičiho, ktorej ako zázrakom pomohla. Tento prípad prelomil ľady a postupne bola v roku 1896 oficiálne ustanovená sarajevskou vládou za štátnu lekárku pre Bosnu a Hercegovinu.
Pre Bohuslavu to znamenalo, že takmer stále bola na cestách – pešo alebo na oslovi chodila po mestách, mestečkách aj horských dedinkách. Kvôli katastrofálnym hygienickým podmienkam bola v krajine obrovská úmrtnosť žien aj detí, keďže na lekárov mali iba bohatí a chudobní boli odkázaní len na mastičky a liečivé odvary.
Bohuslava Kecková a manželky moslimov
To, čoho bola svedkom, bolo šokujúce. Ako si Bohuslava zapísala, mnohé manželky bohatých moslimov ochoreli hlavne z nečinnosti a lenivosti. Celé dni boli zatvorené v háremoch, veľmi sa nepohybovali, len občas tkali koberce. Väčšinu času trávili fajčením, pitím kávy a tiež popíjali domácu pálenku, ktorú s obľubou dávali aj svojim deťom. U tých nebolo nič výnimočné, že potom mali záchvaty. Lekárka ich musela naučiť základy hygieny, ako sa perie a aj to, že si treba vymieňať spodnú bielizeň a pravidelne vetrať. Dokonca so sebou aj do najzapadnutejších dediniek v horách nosila malú vaničku, aby ženám ukázala, ako treba kúpať bábätká.
Mnoho času trávila na chrbte osla alebo chodila pešo a tak si emancipovaná žena občas požičala bicykel. Po uliciach sa preháňala na dvoch kolesách, čo bolo šokujúce, no takýto dopravný prostriedok sa jej zapáčil. Keď však oň oficiálne požiadala, nedostala posvätenie. Podľa úradníkov bicykel nebol vhodný pre ženu-lekárku.
Medicína nebola jej jedinou činnosťou – rozhodla sa, že bude robiť osvetu. Keďže sa naučila po chorvátsky, písala do miestnych novín popularizačné texty o zdravovede a prispievala aj do českých periodík. Svoje pacientky učila čítať a písať, základy hygieny aj životosprávy a tiež im pomáhala s ručnými prácami. Zabŕdla dokonca aj do školstva a na miestnej dievčenskej škole prednášala zdravovedu. Svojej práci obetovala všetko – aj súkromný život. Oddaná lekárka sa totiž nikdy nevydala a nemala deti.
Takto to šlo celých 18 rokov. Aj napriek tomu, že celý život pomáhala druhým, ona sama ochorela. Kvôli cukrovke sa pravidelne vracala na liečenie domov do Čiech a tu napokon aj v roku 1911 zomrela. Pochovali ju v Kosomlatoch pri Mělníku. Mala 57 rokov.
Podarilo sa jej niečo nemožné – vyšľapala cestičku pre ďalšie odvážne a múdre ženy. Vďaka jej cieľavedomosti už dnes lekárky nie sú ničím výnimočným.
