|
Od detstva bola svedkom utrpenia, keď mnohí jej rodáci umierali na tuberkulózu. Nechcela, aby zomierali ďalšie deti. No v ceste jej okrem latinských termínov a medicínskych poučiek stála oveľa väčšia prekážka – predsudky. Bola totiž ženou. Prvá slovenská lekárka Mária Bellová však nevzdala vopred prehratý boj a vypracovala sa na poprednú odborníčku v oblasti pediatrie a chirurgie.
Mária Bellová mala podporu otca
Keď 10. novembra 1885 prišla v rakúsko-uhorskom Liptovskom sv. Petre na svet malá Mariška do početnej rodiny evanjelického farára Štefana Bellu, spoločnosť dievčatám veľmi nepriala. Ona však mala šťastie na pokrokového otca. Ten okrem dvoch synov doprial vzdelanie aj svojim piatim dcéram.
So sestrami na evanjelickej fare v Liptovskom sv. Petre okolo roku 1895. Foto - prvezeny.sk
Otec Štefan vo voľnom čase rád čítal Ovidia po latinsky a keďže horšie videl, neznáme pojmy mu v slovníku vyhľadávala Mária. Čoskoro si uvedomil, že Mariša je nadaná a má skvelú pamäť – mnohé latinské termíny si totiž hneď zapamätala. Keďže bola chorľavá, v škole často chýbala a preto dozeral aj na jej domácu výučbu.
Bella bol sprvu presvedčený, že dievčatá nemajú takú mozgovú kapacitu ako chlapci a nie sú schopné duševnej práce. Chcel sa presvedčiť, či je to naozaj pravda. Nadaná študentka mu čoskoro ukázala, že sa mýli. Po ľudovej škole zvládla ľavou zadnou aj meštianku, no na lýceách v tom čase mohli študovať len chlapci.
Vtedy zasiahol otec a použil svoje konexie – na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici poznal riaditeľa. Ten aj napriek nesúhlasu biskupa a mnohých pedagógov Máriu pretlačil a ona sa stala mimoriadnou študentkou. Do školy však nechodila, prichádzala tam len skladať skúšky. Každý ročník ukončila s vyznamenaním a podarilo sa jej úspešne zmaturovať.
Bohužiaľ, jej milovaná mama Jana sa maturity nedožila, čo Mária niesla ťažko. Maturitné vysvedčenie jej nestačilo. „A vzdor tomu , že dievčatám prístup bol legálne nemožný, som zmaturovala, a mala som nádej na vysokoškolské vzdelanie, bola mi otvorená cesta do života,“ spomínala na toto obdobie neskôr vo svojich zápiskoch.
Mária Bellová chcela poraziť tuberkulózu
Otec jej odporúčal, aby si vybrala niečo viac ženské, no jej srdce pišťalo po medicíne. Všímala si totiž, že mnohí jej liptovskí rodáci, ktorí odchádzali ako murári za prácou do Budapešti, si zo sveta prinášali infekčnú tuberkulózu, ľudovo nazývanú suchoty a postupne nakazili celé svoje rodiny. Zlá výživa a tvrdé podmienky sa podpisovali najmä na deťoch. Keď postihnutý začal vykašliavať krv, už bol nad ním vyrieknutý smrteľný ortieľ.
🛒 [Rúška s logom, dezinfekcia a respirátory s dopravou do 48 hodín - kliknite tu:]
„Vtedy sa vzbudila v mojej duší túžba pomáhať. Ako môže pomáhať žena? Len ako milosrdná sestra alebo lekárka,“ zapísala si. V ceste jej však stáli predsudky vtedajšej spoločnosti voči emancipovaným ženám. Opäť však zasiahol otec, ktorý ju sprevádzal na prijímacie konanie na budapeštiansku lekársku fakultu. Na príhovor rektora ju nakoniec v roku 1905 prijali ako mimoriadnu poslucháčku – okrem nej tam študovali ešte ďalšie štyri mladé ženy. Dve z nich sa však promócií už nedožili – paradoxne zomreli na tuberkulózu.
Mária Bellová. Foto - prvezeny.sk
Na Máriu sa mnohí profesori pozerali krivo. Boli presvedčení, že náročné anatomické predmety môžu jemnej dáme podlomiť zdravie, ona ich však zvládala bravúrne. Ďalším jej veľkým mínusom v ich očiach bola aj jej slovenská národnosť, ku ktorej sa hrdo hlásila. Dokonca sa pridala ku komunite slovenských študentov, ktorá v Budapešti usporadúvala kultúrne akcie pre národovcov. Vystúpila tam aj s feministickým prejavom, no ten nebol vrelo prijatý. Mária si totiž emancipáciu žien spájala s bojom za národ.
Prvá slovenská lekárka začínala v zahraničí
„Je celkom zrejmé, že atmosféra Máriinho štúdia lavírovala medzi dôverou a nedôverou voči ženskému štúdiu medicíny. Čo prevažovalo, ťažko povedať. Na jednom mieste však celkom otvorene konštatovala, že počas štúdia v Budapešti sa cítila ponižovaná podobne ako keď boli černosi ponižovaní belochmi, čo mohla pozorovať počas svojej neskoršej stáže v nemocnici v Berlíne. Túto zmienku zrejme netreba podceňovať. Do istej miery mohli byť tieto jej pocity ovplyvnené aj tým, že bola Slovenka, avšak je celkom zrejmé, že podstatným faktorom tu bol fakt, že bola žena v prevažne mužskom „medicínskom revíri“,“ povedal pre web prvezeny.sk historik Karol Hollý.
Po všetkých prekážkach prišiel rok 1910, v ktorom konečne úspešne spromovala. Bohužiaľ, jej najväčší podporovateľ – otec Štefan – sa promócií nedožil. Neostala sama – v ďalšom štúdiu ju podporovala celá široká rodina, nielen morálne, ale aj finančne. Kým mohla oficiálne používať lekársky titul musela nejaký čas praxovať na gynekológii, chirurgii, internom aj psychiatrickom oddelení a skúsenosti získavala aj v zahraničí.
Prvým jej oficiálnym pôsobiskom bolo mestečko v Sedmohradsku. V dnešnom rumunskom Târgu Mureș začala pracovať v roku 1913 a postupne sa vypracovala na primárku detského oddelenia. Prišla však prvá svetová vojna a Mária Bellová na vlastnej koži pocítila trpkosť vojenského besnenia. Špitál, kde pôsobila, sa zmenil na vojenský lazaret, keďže front bol v tesnej blízkosti. Mladá lekárka videla umierať mnohých vojakov.
Spolu s kolegami zápasili s nedostatkom jedla, liekov, obväzov či utišujúcich prostriedkov. Bezmocne sa prizerala utrpeniu a sama veľmi trpela. „A veruže mi srdce malo puknúť od žiaľu a bolesti, keď som nemohla zachrániť životy mladých ľudí,“ spomínala na desivé momenty vo svojich zápiskoch.
„Čo sa týka jej lekárskej skúsenosti s vojnou, je jasné, že takýto ozbrojený konflikt so sebou prináša výraznú akceleráciu tragédií a utrpenia. Vieme, že jej motiváciou k štúdiu medicíny bola túžba pomáhať trpiacim, keď videla hrozivé dôsledky tuberkulózy vo svojom okolí. Vychádzajúc z tohto jej povahového rysu je zrejmé, že drsné zranenia, ktoré neraz končili smrťou, musela znášať ťažko. Svoju prácu si však napriek dusivej atmosfére zjavne vykonávala svedomito, veď jej za ňu bolo udelené vyznamenanie Pro patria et humanitae, ktoré udeľoval uhorský Červený kríž,“ dodal pre portál prvezeny.sk Hollý.
Lekárka Bellová: Deti mi boli všetkým
Po skončení vojny sa túžila vrátiť domov na Slovensko, preto požiadala o miesto lekárky. A hoci vtedajšie Československo malo vážny nedostatok medicínskych odborníkov, Bellovú neprijali. Mala však šťastie a vďaka dobrým kontaktom so spolužiakom Jozefom Uramom, ktorý sa za ňu zaručil, bola v roku 1920 prijatá najprv do Košíc, o päť rokov neskôr dostala miesto v Štátnom detskom liečebnom ústave v Dolnom Smokovci.
Mária Bellová. Foto - prvezeny.sk
Ten sa stal jej domovom na dlhé desaťročia. Bellová mala na starosti tie najťažšie prípady tuberkulózy. Táto choroba bola totiž veľmi nákazlivá a v čase, keď Mária začala pôsobiť v Tatrách, ešte neexistovali žiadne lieky, ani očkovacia látka. Nadaná lekárka preto skúšala svoje vlastné metódy a často používala bylinky. Tuberkulóza bola v tom čase smrteľnou chorobou a mnohí jej zverenci s ňou bojovali dlhé roky. Pre malých pacientov, odlúčených od rodičov a domova, bola ich doktorka celým svetom.
„Deti mi boli všetkým a ja som sa usilovala byť zase všetkým im: lekárkou, matkou, sestrou, poradcom, pedagógom, obhajcom i sudcom,“ napísala. Volala ich „moje nezábudky“ a keďže sa k tým najťažším stavom báli chodiť učitelia a vychovávatelia – učila ich ona sama, dokonca im venovala aj svoj voľný čas. Hrala im divadlo, čítala im, rozprávala rozprávky. Aj takto si nahrádzala to, čo jej v súkromí chýbalo.
Svoj život totiž zasvätila iným a na seba nemyslela. Nikdy sa nevydala a nemala deti, hoci ich milovala. Bola samotársky typ, keď mala čas, utiekala sa do prírody a ku knihám. Útechou jej bola aj viera v Boha a až do vysokého veku sa vzdelávala. Hoci sa z nej stala hlavná československá odborníčka na tuberkulózu, nikdy odborne nepublikovala.
Takto prešla druhá svetová vojna, Slovenský štát aj socialistické Československo a keď v roku 1955 dostala prvá slovenská lekárka Mária Bellová Rad práce, vydesila sa, že to pre ňu znamená pracovnú stopku. Na svojom mieste vydržala ešte ďalšie dva roky a ako 72-ročná napokon odišla do dôchodku. V Tatrách pôsobila 32 rokov.
Aktívnu dôchodkyňu prichýlila neter a synovec a až do posledných chvíľ za ňou chodili mnohí ľudia po odborné rady. Zomrela 20. novembra 1973, pár dní po tom ako oslávila 88. narodeniny. Bola však inšpiráciou pre mnohé ženy – jej vzor nasledovala napríklad aj jej praneter, ktorá sa tiež stala lekárkou. Napokon, Bellovej nasadeniu a starostlivosti vďačili za život aj mnohé z jej tatranských „nezábudiek“ .
