Ak by ma pár týždňov sledoval niekto nezainteresovaný, nadobudol by pocit, že som minimálne polygamná….trávim svoj život v obklopení mužov…víkendy, dovolenky, sviatky, všetko v náručí sexy a úspešných mužov….gayov.
Veľakrát sa ma ľudia pýtaju, ako je to možné….čo som spravila ináč a niekedy počúvam aj to, že pre mňa nie je zdravé trávit toľko času s gaymi….pár ľudí mi dokonca prorokovalo, že si uz nikdy nenájdem chlapa, keď sa budem furt vláčiť s buzíkmi….
Pravdou je, že popri všetkých chlapoch, ktorí sa mi premleli životom, su títo moji chlapi pevnou skalou…
Manželstvo mi nevyšlo, vydávala som sa tehotná, mladá, kým moje kamošky začali plánovať rodiny a deti, ja už som bola aj rozvedená….čiže ja som sa vrátila do víru života a oni sa vytratili hniezdiť….a tu sa to stalo….z pôvodných partičiek mi ostali vačšinou gayovia….a prijali ma medzi seba, bez predsudkov, bez vedľajších úmyslov a bez toho, aby mi dali najavo, že by ich to obťažovalo a so sebou každý víkend a dovolenku pribalili matku so synom, boli tu vždy pre mňa.
A čuduj sa svete, ten môj syn, ktorého mužské vzory boli hlavne gayovia, vyrástol v úplne mainstreamového heteráka. Dnes je ženatý a so svojou manželkou žijú šťastný partnerský život….rozmýšľam, jak by toto uchopil taký Kuffa…nejak mi to nevychádza
Moja “gay squad” sa stala mojou rodinou. Rodinou, ktorú som si sama vybrala a milujem ju rovnako ako tú, s ktorou som sa narodila..(napísala by som, že niekedy aj viac, ale bojím sa, že mi mama nedá obed…
)
Odkedy som začala písat blogy, počúvam od nich len jedno - “Lucyka, kedy už napíšeš niečo o nás?”
A mňa strašne mrzí, že som to odkladala….
Že som nenapísala po tom, ako sme v deň Pridu ležali na kúpalisku a kúsok od nás sa partička svalovcov bavila o tom, “jak by bolo treba nabehnúť na ten Pride buldozermi a zrovnať tú uchylnú bandu so zemou”.
Že som nič nenapísala, keď sa ma další vtipálek opýtal, či si nemyslím, že jeho ohrozujú gayovia na pracovisku….nie fero, neohrozujú, tak jak nie si atraktívny pre ženy, nie si ani pre nich! Alebo po tom, čo som si vypočula ďaľšiu analýzu na tému “oni nie sú teplí, je to len móda, oni už nevedia, čo od dobroty”, prípadne moju obľúbenú “ešte aby sme im deti dávali, na tie ich zvrhlosti”.
…lebo slovenská rodina je taká, že každá sa snaží adoptovať čo najviac nechcených detí a tí zasratí buzíci by ich pobrali a dobrým kresťanom by neostalo
Mrzí ma, že som neposlala zfleku do riti mudrcov, čo hovoria: “pozri sa na hentoho buzeranta, vyčesaný, vyvňaný…to nemože byť NORMÁLNY chlap”
Prejdite sa podvecver v akomkoľvek meste v pri mori….a nielen tam….každy juan-carlos má za sebou od rana minimálne 2 sprchy a z dialky voní….
Možno je to slovenský stereotyp, že pokiaľ chlap nemá károvanu košeľu, montérky a nesmrdí od cigariet, cibule a potu, nebude to chlap….možno….čo ale viem určite je, že slovenský stereotyp je hejtovat všetko, čo je iné a potom si to ospravedlnovať tradičnými kresťanskými hodnotami, na ktoré ináč zvysoka prdíme….
Mrzí ma, ze som nepísala o všetkej srande a láske, ktorú som s nimi zažívala a zažívam….mrzí ma, že až strašná a zbytočná smrť dvoch mladých ľudí ma prinútila napísať blog o mojich gay priateľoch.
O mojej rodine, ktorú som si vybrala, ktorá ma prijala s láskou a bez predsudkov a ktorá mi svojou emocionálnou výbavou a pohľadom na svet dáva nádej, že tam niekde ešte existujú aj normálni heteráci
Stojím s nimi, budem vždy hlasno bojovať za to, aby mali rovnaké práva, budem o nich viac písať, aby sa vedelo, s akými problémami bojujú…… a akokoľvek svoj život dožijem, viem, že oni tam budú 
Lebo o tom je láska
